Lenka o živote v Severnej Karolíne: Ľudia tu dávajú iným len tak nezištne komplimenty, čo je veľmi nákazlivé v dobrom zmysle slova (Rozhovor)
Život v americkom štáte Severná Karolína ju naučil väčšej otvorenosti, rešpektu a priviedol jej do každodenného života úprimných a prajných domácich. Lenka Eifert dala po viac ako šiestich rokoch strávených v Nemecku šancu zámorskému snu. So svojím nemeckým manželom a dvomi deťmi dnes žije vo vnútrozemí s tropickým počasím, hromadou zelene a legendárnymi grilovanými rebierkami. V rozhovore nám opísala, prečo práve Severnú Karolínu vníma ako výnimočné miesto pre rodinný život.
Epoch Times Slovensko: Basketbal, majáky, pláže, južanská pohostinnosť. To je to, čo sa dozvieme o Severnej Karolíne z bežných zdrojov. Čím očarila vás?
Lenka Eifert: Pretože nežijeme na pobreží, ale v podstate v strede Severnej Karolíny (v meste Winston-Salem), sme obklopení samou zeleňou, ktorú si tu ihneď všimne každý, kto nás príde navštíviť. Celkovo je tento štát skvelý pre rodiny s deťmi, máte tu celoročne čo robiť a hlavne nám vyhovuje počasie, ktoré je takmer celý rok slnečné a tropické. To si po šesťapolročnom živote v sychravom Nemecku veľmi užívam. Zároveň tu neustále stretávame veľmi priateľských ľudí, s ktorými je ľahké pustiť sa do reči aj medzi regálmi v obchode.
Ako sa s touto výraznou zmenou vyrovnali členovia rodiny?
My sme s manželom vedeli, do čoho ideme, keďže sme v Severnej Karolíne už predtým žili, takže to pre nás nebol úplný skok do neznáma. Prvýkrát som sa sem dostala ako aupair v roku 2014 a s manželom sme sa tu spoznali v roku 2015. Pracoval vtedy pre nemeckú firmu, ktorá mu ponúkla, že sa sem môže vrátiť, tak sme sem pred takmer 3 rokmi prišli už ako 3-členná rodina a o ďalšieho člena sa rozrástli o rok neskôr. Vedeli sme, že Severná Karolína je skvelé miesto pre rodiny s deťmi. Už predtým to bol náš druhý domov, takže vrátiť sa sem nás veľmi potešilo, a sme dodnes radi, že sme túto šancu prijali.
Predpokladám, že ste od amerického života čosi očakávali. Ktoré očakávania boli najväčšie?
Lepšie odpoviem, ako sa na to pozriem očami mladej aupair, ktorá sem pricestovala. Vždy som túžila spoznávať svet. Cestovala a pracovala som v iných krajinách aj predtým, no USA boli jedným z mojich snov. Chcela som vidieť na vlastné oči všetky tie miesta, ktoré som poznala z filmov. Chcela som zažiť New York, Miami, LA, Las Vegas, vidieť mrakodrapy, krásne pláže, národné parky, oslavy Halloweenu, vďakyvzdania či Dňa nezávislosti a Vianoc a všetky tie neobmedzené možnosti, ktoré táto krajina ponúka.
Ako by ste tieto sny zhodnotili s odstupom času? Boli vaše očakávania realistické?
Myslím, že moje očakávania boli realistické, dokonca som bola viackrát milo prekvapená – najmä ľuďmi, ktorých som stretla. Ľudia sa tu navzájom veľmi povzbudzujú, tešia sa z úspechu iných, sú úprimní a priateľskí. Obdivujem, ako dokážu oslavovať všetky sviatky. Najviac ma však prekvapilo, aké je tu všetko v porovnaní s Európou veľké. Väčšie domy, autá, chladničky, širšie cesty, obrovské kávy „so sebou” a navyše – všetko je prispôsobené autám. Dokonca aj do bankomatu sa dočiahnete z auta cez okienko alebo si vyzdvihnete lieky v lekárni cez „drive thru” (okienko pre autá).
Odkedy som sem prišla prvýkrát, môj spôsob života v tejto krajine sa zásadne zmenil. Ako aupair som tu nemala žiadne reálne starosti, resp. rodina, v ktorej som pracovala (a s ktorom mám doteraz pekný vzťah, som s nimi stále v kontakte a dokonca boli aj na našej svadbe na Slovensku), sa postarala o moje bývanie a stravu. Nemusela som vybavovať nič okrem vodičského preukazu a dostávala som aj vreckové. Teraz sme sem prišli ako rodina, takže sa už o všetko, samozrejme, staráme sami.
Život tu ma naučil viac sa otvoriť a rešpektovať iných. Ľudia sa tu viac usmievajú a skladajú iným – len tak, nezištne – komplimenty, čo je veľmi nákazlivé v dobrom zmysle slova. Každý deň tu vidíme veľké kontrasty a to človeka naučí chápať, že ľudia sú rozdielni, no vôbec to neznamená, že sú zlí. Práve naopak. USA sú naozaj krajinou neobmedzených možností. A hoci sú tu aj veci, ktoré nám prekážajú, sme prispôsobiví, a keď človek chce, môže tu byť naozaj úspešný.
Nastali nejaké zmeny aj vo vašom každodennom živote?
Áno, môj životný štýl sa zmenil. Stále sme si nezvykli na to, že sa bez auta nikam nedostaneme. Aj po troch rokoch mi prekáža, že nemôžem ísť všade pešo (aj do škôlok/škôl sa deti vozia autom a rovnako sa vyzdvihujú).
Chodníky popri ceste sú skôr výnimkou. Ak chcete ísť na prechádzku do parku, musíte sa tam najskôr odviezť autom. Cesta na nákup nám trvá asi 15 minút a to sme stále v tom istom meste. Skrátka, bez auta ste stratení. Mestá tu nemajú námestia, aké vídame u nás, nemajú pešiu zónu, kde si človek vychutná kávu na terase kaviarne a prejde sa po obchodich. Ulice plné chodcov som tu ešte nezažila, ak nerátam nejaké hromadné podujatia. Ale obchody sú predsa len o niečo rušnejšie.
Viete o nejakej zaujímavosti, ktorú nenájdeme v turistickej príručke, ale miestni ju považujú za samozrejmosť?
Napadlo mi, že asi veľa ľudí nevie, že tu v USA sa bežne nepije voda z vodovodu.
Ak prejdeme k tomu najzákladnejšiemu – k potravinám -, aké sú v Severnej Karolíne možnosti?
Možností je tu neúrekom. Človek si môže vybrať od najlacnejších surovín až po tie najdrahšie, no rozdiel v kvalite býva obrovský. Musíme si dávať pozor na to, čo kupujeme, lebo nám záleží na tom, aby sme jedli zdravo – potraviny bez hormónov a konzervantov.
Na začiatku sme zvykli študovať etikety, kým sme si našli overené potraviny. Dnes vieme, kde nakúpime najlepšie: kam ísť po mäso, kam po zeleninu. Rozdiely v cenách sú veľké: môžete si kúpiť vajíčka za 4 doláre (z klietkového chovu) alebo aj za viac ako 12 dolárov (z voľného výbehu na pastvinách). Rovnako mlieko môžete kúpiť za 3 alebo za 9 dolárov.
Existujú potraviny, ktoré sú pre Severnú Karolínu typické?
Jednotlivé štáty USA sa jedlami ani ponukou potravín veľmi nelíšia, takmer všade nájdete to isté. Severná Karolína je preslávená svojím barbecue, najmä grilovanými rebrami. Sú naozaj vynikajúce. Radi skúšame špeciality na festivaloch, kde jedlo ponúkajú priamo z food truckov (pojazdný bufet).
Barbecue v Severnej Karolíne je veľmi špecifické a tradičné. Základom je bravčové mäso (rebierka, celé prasa alebo bravčové pliecko), pomalé pečenie v dyme a octové omáčky, nie sladké a husté ako v iných štátoch USA. Veľmi obľúbenou prílohou je coleslaw (kapustový šalát – často octový, niekedy sa mieša priamo do mäsa), hushpuppies (vyprážané kukuričné guľky), kukuričný chlieb, fazuľa na sladko alebo brunswick stew (hustý zeleninovo-mäsový guláš). Podáva sa tradične v žemli alebo na tanieri.
Ako sa vám podarilo zvyknúť si na iný sortiment a celkovo odlišný spôsob nakupovania? Čo bolo pre vás najťažšie?
Sortiment nie je až taký odlišný, ale v USA sú veľmi obľúbené hotové zmrazené jedlá, polotovary alebo donáška jedál. Bežne pracujúci ľudia nemajú dosť času, aby si varili, keď prídu z práce v čase večere, čo, žiaľ, patrí k ich životnému štýlu. My sme si obľúbili raňajkové pečivo bagels, ktoré si občas doprajeme, a výborné sú aj donuty od Krispy Kreme, ktoré vznikli práve vo Winston-Saleme v roku 1937. Samozrejme, chýbajú nám niektoré typické slovenské potraviny, napríklad bryndza, ale to asi každému Slovákovi v zahraničí.
Hoci sa niektoré potraviny oplatí kúpiť vo veľkých baleniach, my ich nevyhľadávame, ak nejde o trvanlivé potraviny, nepríklad sardinky v konzerve. Preferujeme čerstvú zeleninu, ovocie a mäso, ktoré si zvykneme zamraziť. V obchodoch ma však prekvapili iné veci: olúpaný cesnak vo vrecúčku, uvarené cestoviny, ktoré stačí ohriať v mikrovlnke, alebo uvarené a olúpané vajíčka.
V niektorých obchodoch majú pre deti nachystané košíky s banánmi alebo mandarínkami, ktoré môžu počas nákupu zjesť – naše sa na ne vždy tešia. V oddelení so zeleninou bývajú regály, ktoré ju v pravidelných intervaloch zavlažujú, čím ju udržujú dlhšie čerstvú. My rodičia zasa obľubujeme (spolu s deťmi) nákupné vozíky, ktoré majú dve miesta na sedenie aj s volantmi, ktoré deti počas celého nákupu spoľahlivo zabavia. Často využívame ponuky BOGO – buy one get one – free alebo 50 % off (kúp jeden, druhý máš zdarma alebo so zľavou 50 %). Takto zvykneme nakupovať najmä olej alebo cestoviny.
A čo európske potraviny? Chýba vám naše jedlo?
Úprimne? Chýba nám. S manželom sa zhodneme v tom, že v prípade nášho odsťahovania odtiaľto by nám nechýbali žiadne potraviny. Pokiaľ ide o typické slovenské jedlá, nie je problém zohnať tu kyslú kapustu, ale nám nechutí. Vyskúšali sme viacero značiek, no bolo v nich príliš cítiť ocot alebo umelé prísady. Preto kyslú kapustu aj uhorky kupujeme v „euro-obchode”: sú v ňom prevažne poľské produkty, ktoré majú podobnú chuť ako naše. Občas si tam kúpime aj malý makovník či klobásku.
Čo tu určite nenájdeme, sú knedle, tvaroh, oškvarky a lokše (trochu podobné sú tortily). Zaujímavé je aj to, že tatársku omáčku Hellmanns kúpime len u nás. Tu som ju zatiaľ nevidela, aj keď značka Hellmanns je tu známa. Veľmi ťažké je nájsť chlieb aspoň trochu podobný tomu nášmu. Tu za chlieb považujú sendvič. Chlieb chodíme kupovať do Lidla (ktorý v USA nie je všade), pretože nám aspoň trochu pripomína ten náš z domova. A ak chcete piecť, musíte si vystačiť s univerzálnou múko a sušeným droždím.
Ďakujeme za rozhovor!
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.