Inšpirácie

Kysučan Aleš zachytáva najkrajšie miesta planéty. Jeho fotografie ocenili v CNN aj National Geographic (Rozhovor)

Talentovaný fotograf Aleš Tvrdý spojil do profesie dve svoje najväčšie vášne – cestovanie a fotografovanie, pričom zachytáva najkrajšie a často priam neuveriteľné miesta na našej planéte. Neraz dokonca v ohrození vlastného života v honbe za dokonalým záberom. Jeho odhodlanie, vnímavé oko na hľadáčiku fotoaparátu a talent mu priniesli medzinárodné uznanie a publicitu v renomovaných magazínoch. Sedem rokov žil v Ázii, precestoval takmer celý svet, až sa napokon usadil vo svojom rodnom meste na Kysuciach, kde s manželkou Raunou vedie vlastný fotoateliér. Pravidelne naďalej vyráža do sveta so svojím neodmysliteľným spoločníkom – fotoaparátom.

Epoch Times Slovensko: Aleš, poďme sa na úvod preniesť do tvojich fotografických začiatkov. Spomínaš si ešte na svoj prvý fotoaparát a prvotné impulzy, ktoré ťa priviedli k fotografovaniu?

Aleš Tvrdý: Pamätám si to veľmi dobre, pretože môj prvý fotoaparát vlastne ani nebol môj. Kúpil si ho kamarát v Nemecku a bol to prvý digitálny fotoaparát, ktorý som videl. Bol som unesený z toho, že fotografiu, ktorú urobím, môžem hneď vidieť na displeji a pravidelne som si ho od neho ten fotoaparát požičiaval. Neskôr som si kúpil vlastný a fotil doslova hocičo a hocijako. A tak to aj vyzeralo (smiech). Až pri druhom vlastnom fotoaparáte som sa spoznal s človekom, ktorý mi ukázal, že fotky sa dajú robiť aj lepšie. Vysvetlil mi veľa vecí o fotení a naviedol ma k tomu, aby som sa učil rôzne techniky, postupy a zháňal informácie, čo vlastne robím dodnes.  

Fotografiu si teda nikdy neštudoval? Si samouk?

Fotografiu som nikdy oficiálne v škole neštudoval, ale sú to tony článkov a videí, ktoré som sledoval a učil sa z nich. Vždy, keď ma nejaká fotka zaujme, pristavím sa pri nej na niekoľko minút a premýšľam o nej. Analyzujem, aké je tam použité svetlo, objektív a podobne. Je to môj spôsob meditácie. Niekedy plánujem fotenie aj roky a následne, keď som na danom mieste, je to jednoduchšie, lebo prípravu už mám za sebou.

Raz mi jeden kamarát povedal fantastickú vec, ktorou sa riadim a verím, že funguje, a síce, že príprava je 90 percent úspechu. Je to ako to známe porekadlo: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Samozrejme, aj spontánne fotografovanie je fantastická vec a keď sa objaví niečo nečakané a neplánované, netreba sa báť. Práve vtedy treba využiť všetky schopnosti, ktoré ste sa naučili. Taktiež sa veľa pýtam. Na internete, keď vidím pekný záber, tak sa opýtam toho autora, ako to urobil, aké mal nastavenie manuálneho režimu, ako záber upravoval. Veľakrát som sa stretol s fotografmi a pýtal sa ich osobne, ako spravili niektoré fotky. Netreba sa báť pýtať a netreba sa báť ani toho, že vám občas niekto neodpovie. To sa stáva.

Z tvojich fotografií je zjavné, že si aj vášnivý cestovateľ. Čo bolo v tvojom živote skôr, cestovanie alebo fotografovanie a v akom momente sa to dalo dokopy?

Asi to bolo nejako previazané. Vždy ma lákalo vidieť pekné, nové a zaujímavé miesta, a keď som už bol na nejakej ceste, vždy som mal fotoaparát so sebou. Chcel som si zaznamenávať tie pekné miesta. Nikdy som to nerozdeľoval. Fotografovanie rovná sa cestovanie a naopak. 

My laici si často neuvedomujeme, čo všetko sa skrýva za jedným dokonalým záberom. 

To je úplná pravda. Niekedy sa to podarí, že spravím štyri zábery a tri z toho vyjdú, ale to je veľmi ojedinelé. Za jednou fotkou je mnohokrát nesmierny kus práce. To znamená, že si musím vytipovať lokalitu, kde chcem niečo nafotiť. Následne musím zistiť, ako sa tam dostanem. Častokrát sú to miesta, ktoré poznajú len domáci a reálne musím ísť desiatimi spojmi a posledné kilometre ešte pešo. Niekedy si situácia vyžaduje tam aj prespať, takže neraz spím pod holým nebom a dúfam, že nebude pršať.

Techniku – batérie, fotoaparát, objektívy, statív, prípadne aj laptop, to všetko tam musím odniesť a stane sa, že aj keď toto všetko zvládnem, počasie nakoniec nie je práve také, aké by som chcel. A vtedy môžete buď odísť, alebo tam ostanete dlhšie a neviete dokedy. Takže áno, za jednou fotografiou niekedy býva nesmierne ťažká práca, no ešte sa nestalo, že by som si povedal: „Nestálo to za to“. 

Ktoré fotenie bolo pre teba doposiaľ najnáročnejšie po fyzickej stránke?

Na Novom Zélande som chcel fotiť kolóniu vtákov pri východe slnka na mieste, kam sa dá prísť iba počas odlivu oceánu. Ráno som stopom dorazil do odľahlej dediny, potom čakal na odliv a následne mal iba päť hodín na to, aby som prešiel niekoľkokilometrový pochod so všetkou technikou… Posledné dva kilometre mi však akosi nevychádzali, začala sa dvíhať hladina vody, začal príliv a reálne mi hrozilo, že v tom lepšom prípade tam ostanem spať na nejakom konári, alebo sa v horšom prípade utopím. Posledný úsek viedol po veľkých útesových skalách a ja som aj s  batohom plným techniky musel skočiť do vody. Našťastie ma ďalšia vlna vytlačila späť na pobrežie. Tam som celú noc všetko sušil, aby som na druhý deň ráno nafotil tú kolóniu vtákov, ako kŕmia mláďatá pri východe slnka. Bolo to krásne a som rád, že sa mi to napriek všetkým problémom podarilo.

Tvoje fotografie si všimli dokonca aj v National Geographic. To je pre fotografa veľká pocta, však? 

Ono to znie dosť fantasticky a mám z toho obrovskú radosť, lebo spolupracovať s National Geographic bol a stále je môj sen číslo jeden. Kedysi fungoval portál Your Shot National Geographic, kam mohli ľudia nahrávať svoje fotografie. Sledovali to editori a následne, keď nejaký záber vybrali, tak ho publikovali na svojich weboch National Geographic. Viackrát sa stalo, že vybrali práve moju fotografiu, že to bola fotka dňa, alebo k nej niečo napísal priamo editor. A raz sa mi podarilo, že moja fotografia bola publikovaná aj v magazíne ako najlepšia. Ja som o tom ani nevedel, len zrazu mi nejaký Číňan napísal: „Blahoželám, videl som tvoju fotku, vybrali ťa.“ A ja som nechápal, ako ma tento človek vôbec našiel, ale tá fotka tam naozaj bola. 

Kde všade sme ešte mohli alebo stále môžeme vidieť tvoje fotografie? 

Najviac ich je na mojom blogu Photoandtraveling.com, ktorý však v poslednej dobe trošku zanedbávam, keďže sme si s manželkou otvorili ateliér a fotíme veľa tam. Moje cestopisy vychádzali takmer vo všetkých slovenských magazínoch vrátane Forbes či Geo a v minulosti ma oslovili aj redaktori CNN, urobili interview o mojich fotografiách a následne ich publikovali, to bolo tiež fantastické. Aj na medzinárodnej fotografickej platforme One Eye Land sa mi podarilo získať nejaké medaily. Prednedávnom som sa dostal do Slovenskej asociácie profesionálnych fotografov a vďaka tomu som získal titul EP – European Photographer. Teším sa zakaždým, keď sa niekomu páči moja fotografia. Baví ma fotografovať, je to moja vášeň, ale baví ma robiť prostredníctvom toho radosť aj druhým. 

Keď teda necestuješ a nefotíš kade-tade po svete, najčastejšie ťa nájdeme v tvojom ateliéri v Kysuckom Novom Meste. Fotíš tam aj bežných ľudí? 

Cestovanie sa stalo aj mojím povolaním, lebo sprevádzam ľudí po šírom svete. Keď nie som v zahraničí, tak sa venujem opäť fotografovaniu pre naše Zebra Stoodio. Okrem cestovateľských fotografií už fotíme aj v štúdiu, oslavy, podujatia, portréty, svadby, konferencie, máme aj fotoslužbu, takže sa k nám dokonca chodia ľudia fotiť na preukazy. Tieto komerčné fotenia sa vždy snažím napasovať medzi moje cesty, takže neraz idem rovno z letiska fotiť nejakú svadbu, lebo ma to baví. Niekto by možno tvrdil, že fotograf by sa mal sústrediť na jeden smer a ja to chápem a súhlasím, no pre mňa je samotné zachytenie momentu fotoaparátom to, čo ma dokonale napĺňa. A je jedno, či zachytím prírodu, človeka, emóciu, auto alebo športovca pri výkone.  

Dokázal by si vybrať jednu jedinú fotku z tvojho portfólia, ktorú máš absolútne najradšej? 

Je jedna taká fotka, a nie, nie je to tá, ktorá bola uverejnená v National Geographic. Je z Namíbie z púšte Deadvlei a vyvolala tiež pomerne veľký medzinárodný záujem a získala niekoľko ocenení. Mne sa tá fotka veľmi páči sama osebe, no navyše je na nej moja manželka, čo ju robí pre mňa ešte výnimočnejšou. Vravel som jej: „Len utekaj s vetrom, buď slobodná, teš sa z tých momentov a ja ťa budem prenasledovať s dronom. Uvidíme, ako to dopadne.“ Boli sme tam úplne sami, lebo všetci turisti už boli v kempoch. Bolo to krásne. Keď som po prvýkrát prihlásil fotku do nejakej súťaže, nazval som ju Freedom (Sloboda), pretože to bolo presne to, čo zachytila.

Zažil si aj situáciu, že si sa „trepal“ niekam ďaleko kvôli dokonalej fotke, ktorá ale napokon nevyšla či už kvôli počasiu alebo iným prekážkam?

Jasné, to sa stalo toľkokrát, že sa už nad tým ani nepozastavujem. Napríklad, raz som na Taiwane išiel fotiť skorý východ slnka v jednom údolí. Bolo to ďaleko, takže som musel vyraziť o polnoci na skútri, aby som sa tam stihol dopraviť dve hodiny pred východom slnka, našiel tam vhodnú lokalitu a všetko si pripravil. A dopadlo to tak, že som sa tam ani nedostal, lebo na Taiwane som jazdil na starom 20-ročnom skútri, ktorý „prdel“ na celú dedinu. Bol taký hlučný, že som zobudil všetky pouličné psy a celú noc ma tam tie psiská tak naháňali, že som nemohol ani zastaviť a zosadnúť. A keď začínalo svitať, tak sa navyše dovalila taká hmla, že som si nevidel na koniec nosa. Tak som to zabalil, šiel domov a bolo vybavené. S odstupom času sa na tom už viem dobre zasmiať.

Splnil si si už určite mnoho cestovateľsko-fotografických snov. Je pred tebou ešte nejaká výzva alebo vysnívané miesto, kam by si sa aj s fotoaparátom rád dostal?

Bolo pár miest, ktoré som chcel vidieť, a tie som aj videl. Minulý rok som bol po prvýkrát v Tibete a tam som sa fakt tešil, ale aktuálne nemám žiadnu lokalitu, za ktorou by som sa hnal. Keby som sa do konca života už len vracal na tie miesta, ktoré som videl, tak budem spokojný. Mal som v živote obrovské šťastie a videl som veľa krásnych miest, stretol som tam mnoho úžasných ľudí a moje priority sa aj vďaka tomu poprehadzovali tak, že sa už nenaháňam za ničím. Je to skôr o tom užívať si momenty, spoločnosť a dobro, nech je to kdekoľvek.

Ktoré je podľa teba najfotogenickejšie miesto na Slovensku?

Po 20 rokoch som sa vrátil do rodného mesta a nikdy sa mi tam nežilo tak dobre, ako teraz po tej dlhej pauze. V Kysuckom Novom Meste som najčastejšie a som tam rád. Pravidelne, keď sa vraciam z mojich ciest po svete, idem k našej rieke Kysuca, zoberiem si malú stoličku, plynovú bombičku, dve „vifonky“, nejakú zeleninu, tam si to uvarím, zoberiem si foťák, sadnem si zakamuflovaný pod nejakú vŕbu, dám si tie uvarené rezance a keď okolo mňa niečo prebehne, tak to skúsim odfotiť. Tam som šťastný, je to pre mňa krásne miesto. Ak by som mal ale odporučiť nejakému cudzincovi na Slovensku jedno miesto, kam by sa mal určite ísť pozrieť, tak by som ho poslal asi niekam na Liptov, lebo tam vidíš aj Tatry, aj inú prírodu a je to tam veľmi pekné. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK