Cestovanie, Zaujímavosti

Alexandra s dušou Španielky: Ako som si zamilovala Madrid a priniesla jeho čaro Slovákom (Rozhovor)

Ako 18-ročná prvýkrát navštívila madridské ulice, neskôr tam pracovala ako delegátka. Po rokoch nakoniec dala výpoveď v práci a rozbehla vlastný projekt. Slovenka Alexandra si španielsku metropolu zamilovala, Madrid spoznáva vo svojej najprirodzenejšej podobe, v ktorej ho predstavuje aj slovenským cestovateľom. Rýchlo si našla cestu k španielskemu temperamentu, pohostinnosti, komunikatívnosti aj jedlám plných slávneho olivového oleja. Na čo sa jej ale zvykalo o niečo ťažšie? Prečo zvyknú byť Slováci zmätení z tamojších jedálnych lístkov? Alebo čo prekvapivo rýdzo slovenské nájdeme aj v španielskej kuchyni? Aj o tom sme sa rozprávali so zakladateľkou projektu Madridčanka Alexandrou Antošovou.

Epoch Times Slovensko: Projektu Madridčanka ste dopriali typický slovenský vizuál aj s farebnou trikolórou. Čo všetko predchádzalo tomu, aby ste vy ako Slovenka spoznali Madrid, ktorý dnes predstavujete turistom?

Alexandra Antošová: Keď som sa rozhodla vytvoriť projekt Madridčanka, v Madride som žila už 3 roky. Bývala som so svojím španielskym priateľom, teraz už manželom, a aj takmer všetok voľný čas som trávila so Španielmi. Veľmi rýchlo som teda spoznala španielsku kultúru a zvyky. Zákutia Madridu som tiež spoznala relatívne rýchlo, pretože milujem prechádzať sa, pozorovať ľudí aj budovy a vnímať atmosféru mesta. 

Štúdiu histórie Madridu som sa začala venovať preto, že jedna slovenská sprievodkyňa v Barcelone chcela rozšíriť svoje služby a hľadala niekoho v Madride, kto by mesto poznal, bol komunikatívny a mal chuť sprevádzať slovenských klientov. Vtedy to bola len víkendová brigáda, ktorú som robila popri tom, ako som v malej španielskej firme organizovala a sprevádzala zájazdy po Európe pre vysokoškolákov z Južnej Ameriky. Tiež som začala pomáhať ako delegátka v Madride a uvedomila som si, že pravidelný kontakt s krajanmi mi padne dobre.

Finálny impulz prišiel na jeseň 2017, keď jedna pani napísala do skupiny Slovákov v Španielsku na sociálnej sieti, že hľadá niekoho, kto by jej ukázal Madrid. Dala som výpoveď v španielskej firme a naplno sa pustila do vytvárania webstránky a písania článkov o Madride. Chcela som, aby bolo z názvu aj loga jasné, že ide o služby v Madride pre Slovákov. A keďže v začiatkoch som to robila všetko sama, rozhodla som sa pre názov Madridčanka. Možno by som ho ale mala zmeniť do plurálu, pretože aktuálne sme už 3 Slovenky, ktoré v Madride žijú roky a sú súčasťou tohto projektu.

Čo vás na vašej prvej dovolenke v Madride tak očarilo? Prečo ste ani na chvíľu nezapochybovali, že toto mesto je pre vás to pravé?

Keď som prvýkrát navštívila Madrid, bola som ohromená. Mala som len 18 rokov a ešte som nebola veľmi scestovaná. Pamätám si, ako som si hovorila, že Madrid je taký metropolitný a monumentálny ako Londýn, ale omnoho prívetivejší, vrúcnejší, otvorenejší. Postupom rokov som sa zblížila aj s Luisom, ktorý mi počas prvej návštevy Madrid ukázal a keď som po dokončení bakalára bola na stáži v Cardiffe a uvažovala čo s ďalším polrokom, navrhol mi presťahovať sa za ním do Madridu.

Oplatilo sa to nakoniec?

Určite. V Španielsku som mala pocit, že môžem byť sama sebou. Že môžem hovoriť nahlas, veľa gestikulovať a nikto sa nad tým ani len nepozastaví. Kým na Slovensku som bola považovaná za veľmi extrovertnú a mierne neohrabanú, v Španielsku som zrazu zapadala. Bavilo ma tráviť veľa času v uliciach, so Španielmi, pozorovať ich a zžívať sa s kultúrou.

Zvyknúť si na obed až o 14-tej a večeru o 21-ej mi nejaký čas trvalo, ale na tlačenie sa „na stojáka“ v tapas baroch, popíjanie a jedenie z jedného taniera som si zvykla hneď. Na neustále skákanie si do reči či siahodlhé obkecávanie akejkoľvek jednoduchej otázky si asi nezvyknem nikdy, ale vo všeobecnosti mi španielsky temperament veľmi sadol.

Tance, spev, kultúra, flamenco?

Presne tak. Španielsku hudbu som počúvala už pred tým, ako som sa presťahovala do Madridu. Išlo o rôzne žánre, ako pop, rock, reggae, veď španielska hudba to nie je len flamenco. Bol to jeden zo spôsobov, akým som sa učila reč, ale flamenco je úžasné. 

Práve v ňom je koncentrovaná energia, s akou Španieli žijú. Tá silná emocionálnosť, to prežívanie, či už pozitívnych alebo negatívnych vecí. My Slováci často emócie potláčame, no Španieli ich nechávajú prúdiť. Vždy keď zájdem na predstavenie flamenca, mám zimomriavky na koži.

Multikultúra je teda v Madride určite na mieste, ale kúsok Slovenska by sme tam asi hľadali márne…

Asi jediné, tak trochu slovenské je, že pravidelne varíme guláš. Čo sa týka zvykov a tradícií, tak mám pocit, že sa strácajú už aj na Slovensku a ja som k nim úprimne nikdy nemala veľký vzťah. Na Vianoce ale synovi priniesli darčeky aj Ježiško 24.12. aj Traja Králi 6.1. a túto zimu, keď už bude mať 2,5 roka, možno príde aj Mikuláš.

A slovenské tradície v kuchyni?

Hoci sa na prvý pohľad španielska a slovenská kuchyňa zdajú diametrálne odlišné, nájdeme veľa podobností. Aj oni jedia krvavnicu (morcilla), klobásu (chorizo), oškvarky (torreznos) a držky (callos), ale kyslú kapustu, bryndzu či korbáčiky v Španielsku veru nenájdeme. Tie si dám veľmi rada vždy, keď prídem na Slovensko. Rada si počkám na návštevu babičky na Slovensku, alebo sa zastavím v nejakej kolibe. 

Síce bez bryndze a kyslej kapusty, ale za to s litrami olivového oleja a morskými plodmi. Sú tam tieto ingrediencie skutočne také dominantné? 

Španielska gastronómia je veľmi rozmanitá, no olivový olej je naozaj jej základ. Varíme na ňom takmer všetko, dávame si ho na chlieb a teda častokrát v chladničke ani nemáme maslo. Morské plody ako krevety, chobotnicu, kalamáre či rôzne druhy mušlí zbožňujem, no doma z nich z praktických dôvodov variť nezvykneme. Radšej si ich dáme vždy, keď sa ideme najesť do baru či reštaurácie. Rovnako krokety či rôzne vyprážané rybičky si objednávame, keď jedávame vonku.

Doma si ale spravíme minimálne raz za týždeň v rúre upečené čerstvé morské ryby z tržnice a jeme zeleninu a ovocie, ktoré väčšinou nemusí cestovať zďaleka a má intenzívnejšiu chuť než u nás na Slovensku. Keď už hovoríme o zelenine, je zaujímavé, že Španieli napríklad koreň petržlenu ani nepoznajú, hoci petržlenová vňať je takmer v každom recepte.

Je pravda, že v žiadnej reštaurácii nechýba bohatý výber ovocných a zeleninových jedál?

Ja to skôr vidím tak, že ovocie a zelenina v reštauráciách chýba. Vždy keď sme mali klientov vegetariánov, museli sme rozmýšľať, aké reštaurácie im odporučiť, aby boli spokojní. Bežne sú na jedálnom lístku len malé zelené papričky pimientos de padrón alebo špargle na grile, jedna krémová zeleninová polievka, v lete studené paradajkové polievky gazpacho a salmorejo a v zime cesnaková sopa castellana. Čerstvé ovocie zvykne byť len jedna z možností dezertov.

Ako z vašej skúsenosti teda vyzerajú štandardné ponuky jedál v madridských reštauráciách?

Rozdiel v ponuke vidím v tom, ako je koncipovaný jedálny lístok. Klienti sú niekedy v rozpakoch, pretože nevedia, ako ho čítať. V tradičných reštauráciách a baroch tvorí veľkú časť lístka kategória “raciones”, teda porcie, ktorých si Španieli väčšinou poobjednávajú niekoľko, dajú ich do stredu stola a všetci spoločne zobkajú z rôznych tanierov. Môže ísť o španielske šunky a syry, rôzne morské plody, kúsky mäsa či klobásy, krokety, zemiaky. Vždy však na jedálnom lístku býva aj kategória “carnes”, teda mäso, zväčša zopár druhov hovädzích stejkov, prípadne pečené prasiatko či jahňacina a pescados, teda čerstvé ryby, pripravované zväčša na grile.

Kategóriu prílohy tam však nenájdete. K mäsu a rybám vám automaticky dajú zopár zemiakov a trošku šalátu. Počas pracovného týždňa býva na obed najvýhodnejšou možnosťou denné menu, keďže za 15 – 20 € si môžete vybrať z 3 – 5 rôznych prvých chodov, 3 – 5 druhých chodov a v cene je tiež nápoj, dezert a chlieb. Ten na španielskom stole nemôže chýbať!

A ak by sme chceli spoznať gastronómiu skôr v odľahlejších častiach mesta, čo by nás čakalo? Väčšinou totiž platí, že práve malé podniky mimo centra dokážu ponúknuť oveľa autentickejšie zážitky…

To určite! V odľahlejších častiach mesta je len malá pravdepodobnosť, že človek spadne do turistickej pasce, ale v niektorých častiach môže byť kvalita reštaurácii relatívne nízka. Ak chce cestovateľ zájsť do autentického tradičného podniku s domácou kuchyňou, nemusí však chodiť von z centra. Predsa len sa aj také dajú nájsť kúsok od Plaza Mayor či Sol. Jediný problém je ten, že v prípade Madridu, kde je vyše 10 000 barov a reštaurácií, to môže byť ako hľadať ihlu v kope sena.

Môžeme autentickosť premietnuť aj do pohostinnosti? Cítiť ju v madridských uliciach?

Neviem, či by som to nazvala pohostinnosťou, ale asi viem, čo máte na mysli. Podľa mňa je hlavným rozdielom medzi Slovákmi a Španielmi otvorenosť a bezprostrednosť, chuť komunikovať. Kedykoľvek na ulici niekoho zastavím s nejakou otázkou, odpovie mi s úsmevom a dlhou odpoveďou. Párkrát sa mi dokonca stalo, že ma chceli odprevadiť a je úplne bežné dať sa do reči s ľuďmi na barovom pulte, vo výťahu alebo v čakárni u lekára.

Vy sa ako sprievodkyňa stretávate skutočne s rôznymi záujmovými skupinami. Čo zvykne vašich „klientov“ najviac zaujímať? Odhliadnuc od hlavných dominánt Madridu…

Na takmer každej prehliadke padne otázka „A ako sa vám tu žije?”. Častokrát ľudí zaujímajú ceny nehnuteľností a náklady na život. S úžasom komentujú nízke ceny potravín, pýtajú sa na politiku, zdravotný systém. Niekedy mám pocit, že sa chcú utvrdiť v tom, že všade dobre, na Slovensku najhoršie, ale nič nie je čiernobiele.

Aj v Španielsku sa stále riešia kauzy s korupciou, ľudia sa sťažujú na neefektívnosť primárnej zdravotnej starostlivosti a kopec iných vecí. Je pravda, že Španielsko je v mnohých veciach úplne inde ako Slovensko, no myslím si, že keď človek chce, vždy si nájde niečo, na čo by sa mohol posťažovať.

Tak, ako vyzerá Madrid vo svojej najprirodzenejšej podobe?

Niekto by povedal, že Madrid je kráľovské mesto plné šľachtických palácov, michelinských reštaurácií a luxusných hotelov. Iný, že je to mesto, ktoré nikdy nespí, mesto undergroundových podnikov, street artu a slobodného umeleckého či akéhokoľvek prejavu.

Ďalší by povedal, že je to najväčšia španielska dedina s dôchodkyňami „klábosiacimi“ na nákupe v tržnici, špinavými servítkami v bare na zemi a ulicami plnými ľudí až neskoro do večera. Po všetkých tých rokoch vnímam autenticitu Madridu v tom, že tu každý môže byť sám sebou a cítiť sa vítaný. Existujú tu desiatky rôznych mikrorealít, a tak si každý príde na svoje.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK