Inšpirácie

Adriana žije v Japonsku už 18 rokov. Ľudia si tu vážia tradície, preto dokážu byť v mnohých oblastiach najlepší (Rozhovor)

Nitrianka Adriana Takada objavila svoju vášeň pre Japonsko a jeho kultúru už ako tínedžerka a už jedna turistická návšteva ju utvrdila v tom, že Japonsko je na vlastné oči rovnako očarujúce ako v knihách. Veľká životná zmena však prišla spoločne s jej manželom a časom aj slovensko-japonskou rodinou, čo ju ešte väčšmi inšpirovalo k učeniu sa japončiny a napokon aj štúdiu na vysokej škole.

Epoch Times Slovensko: Dnes je to už takmer 18 rokov, odkedy si vás získalo Japonsko, jeho kultúra a životný štýl. Zo začiatku ste túto krajinu spoznávali len ako turistka. Čím si vás získala hneď na prvý pohľad? 

Adriana Takada: Keď som tam prišla prvýkrát, prešla som v podstate klasickú tzv. zlatú cestu Japonskom, čiže Tokio, Kjóto, Osaku a ich okolie – Kamakura, Yokohama či Nara. Mala som výhodu, že som tu nebola len na 2 týždne, ako je bežné, mala som viac času tieto oblasti preskúmať a ponoriť sa viac do hĺbky. A čím si ma Japonsko získalo? Úplne všetkým! Kultúrou, históriou, prírodou, službami, čistotou. 

Spoznávanie Japonska bolo vo vašom ponímaní postupné a bez náhlenia. V Japonsku ste sa dokonca ocitli aj v roli študentky. S akým cieľom ste tam odišli študovať? 

Išla som tam s cieľom naučiť sa po japonsky, hoci môj odbor bol marketing. Chcela som sa naučiť jazyk kvôli priateľovej (teraz manželovej) rodine. Oni totiž veľmi neovládajú cudzie jazyky, ale to je v Japonsku bežné. Keď chcete komunikovať s domácimi, musíte vedieť po japonsky. 

Už vtedy ste sa tam plánovali natrvalo usadiť? Kedy nastal ten hlavný okamih, keď sa Japonsko stalo vaším domovom?

V tom čase som bola v životnej fáze, keď som sa nechala voľne unášať životom. Na gymnáziu som mala priateľa, s ktorým som plánovala budúcnosť, a nevyšlo to. Po rozchode som si povedala, že sa idem konečne venovať plneniu svojich snov a neriešiť vzťahy. Aj preto som išla prvýkrát do Japonska. To, že sa mi pritom priplietol do cesty nový vzťah, bolo úplne nečakané. Spoznali sme sa v Nitre, lebo prišiel ako študent na výmenu na moje gymnázium, no vtedy sme boli len kamaráti. Vzťah sa začal, až keď som prišla do Japonska. Aj japončina ma vtedy chytila a chcela som sa ju naozaj naučiť, preto som sa rozhodla prihlásiť na univerzitu v Japonsku. Neočakávala som, že ma vyberú, lebo šlo o prestížnu školu, no vybrali ma a ešte som dostala aj štipendium. 

To znie ako splnený sen…

Áno, dovtedy to bolo ako sen, kým som nezačala zažívať skutočné Japonsko. Každé ráno sa tlačiť v preplnenom vlaku, kde mojím jediným šťastím bolo, že som bola vyššia ako väčšina, takže som mohla dýchať. Všetky tie pravidlá, neflexibilita, nemožnosť improvizovať. Začala som mať pocit, že toto určite nie je krajina, v ktorej chcem žiť, no postupne nastalo zmierenie a dnes Japonsko milujem.

Keďže ste okúsili Japonsko aj v úlohe turistiky, študentky a dnes už aj obyvateľky, ako sa zmenilo vaše vnímanie tejto krajiny? V ktorej fáze vám Japonsko ponúklo najviac? 

V každej fáze mi ponúklo niečo iné a v každej som tak spoznala úplne iné Japonsko. Nedá sa povedať, že by som v jednej fáze dostala viac ako v inej. Aby ste spoznali Japonsko, musíme mať čas: je to určite kultúrne najbohatšia krajina a ja sa aj po tých 18 rokoch stále dozvedám niečo nové. 

Predpokladám, že sa vám už za tie roky podarilo spoznať tamojšiu rutinu viac do hĺbky…

Japonsko je asi také odlišné ako výprava na inú planétu. Najväčší rozdiel pocítite, keď sa učíte „čítať vzduch”. Do určitej miery sa to dá osvojiť, no aby ste dokázali rozoznať najjemnejšie odtiene japonského uvažovania, musíte sa Japoncom narodiť. Musíte vedieť čítať medzi riadkami, aby ste vedeli, čo vám v skutočnosti hovoria. Áno neznamená nevyhnutne áno a nie neznamená nie. 

Vyhýbajú sa konfliktom tak, ako sa o nich hovorí? 

V podstate áno. V spoločnosti je hlavný súlad a harmónia. Súvisí s tým aj to, o čom som pred chvíľou hovorila. Musíte vedieť čítať medzi riadkami. Japonci sa spoliehajú na ohľaduplnosť toho druhého, že sám zachytí záporné signály, ktoré sa v komunikácii skutočne skrývajú, pochopí ich a nebude musieť dôjsť k otvorenému konfliktu.

A ako vnímajú cudzincov? 

Sú Japonci, ktorí sú zvedaví, ak stretnú cudzincov, zaujímajú sa a chcú sa dozvedieť viac. Potom sú takí, ktorí vnímajú cudzincov ako tých cudzích, sú v ich očiach hluční a nevychovaní. Na jednej strane je známa japonská pohostinnosť a obrovská ochota pomôcť, na druhej diskriminácia, ale vo všeobecnosti sú Japonci zdvorilí a prívetiví, obzvlášť k úctivým návštevníkom. Ak si ešte dáte námahu a naučíte sa zopár slov po japonsky a dodržiavate miestnu etiketu, budete prijatí priam kráľovsky. 

Aj vás prijali kráľovsky?

Dá sa tak povedať, keďže často dostanem omnoho viac ako bežní Japonci len preto, že som cudzinka (ktorá vie po japonsky). Keďže chodím skôr na miesta, kde turisti nechodia, domáci sa o mňa zaujímajú, chcú ma sprevádzať, ukazujú mi miesta, ktoré nie sú otvorené pre verejnosť, dávajú mi darčeky. No Japonci nikdy nebudú vnímať cudzinca ako Japonca. Ani keď tu bude žiť dlhé roky, vedieť dokonale po japonsky a osvojí si ich etiketu. 

O Japonsku sa hovorí, že je oveľa rozvinutejšie ako väčšina európskych krajín. Vy poznáte Japonsko už aj z tej praktickej stránky. Povedali by ste, že je v tomto smere svetový unikát? 

Je, ale v úplne inom zmysle, ako si mnohí predstavujú. Nie je technologicky vyspelé, minimálne nie v bežnom živote. Áno, máme tu roboty a iné technologické vychytávky, no je to skôr atrakcia ako norma. V bežnom živote môžete mať problém zaplatiť aj kartou. Na založenie firmy doteraz potrebujete fax, takže čo sa týka technológií v praxi, aj Slovensko je na tom lepšie. 

Vyspelá je však spoločnosť, Japonci sú úplne inde. Tá úcta, zdvorilosť, rešpekt. Paradoxne sú vyspelí najmä v tom, že si vážia tradície. Vďaka tomu dokážu byť v mnohých oblastiach aj dnes najlepší na svete, lebo to robia ako v minulosti. Vážia si remeslá a remeselníci, ktorí sú majstrami svojho odboru, patria medzi najváženejších občanov. Tí najlepší z najlepších dostávajú dokonca titul „žijúci národný poklad”. U nás sú, žiaľ, remeselníci považovaní za podradných, najvyššie v rebríčku sú manažéri. Tu som viackrát zažila, že ľudia ďakovali upratovačom na verejných záchodoch za to, že udržujú záchody čisté. Obyčajné ďakujem namiesto opovržlivých pohľadov. 

Ale predsa len v tom bežnom živote pociťujete vyspelosť, napríklad v doprave… 

Áno, ideálnu a presnú dopravu zažijete úplne všade. Dokonalé rovné cesty a čisté a presné vlaky. Rozdiel je iba v tom, že v meste chodia každé 2 minúty a v naozaj odľahlých oblastiach len dvakrát za deň.

Sú tieto odľahlé oblasti pozadu v službách či infraštruktúre? 

Vôbec nie. Práveže by som povedala, že v odľahlých oblastiach sú služby dokonca na vyššej úrovni (a srdečnejšie), lebo domáci si veľmi cenia, že ste si dali tú námahu a prišli až k nim, tak sa vám chcú patrične odmeniť.

Isté regionálne rozdiely sú teda aj v Japonsku s tým, že regióny sa tam nazývajú prefektúrami. Vaším snom je precestovať všetky. Ako aktuálne vyzerá váš zoznam? Koľko z nich ste už navštívili? 

Všetky, ale nepokladám ich všetky za precestované, pretože precestovať a navštíviť sú pre mňa dve rôzne veci. Aby som prefektúru považovala za precestovanú, musím v nej navštíviť viaceré miesta, stráviť tam dostatok času a ideálne sa aj vrátiť v rôznych ročných obdobiach. Mnohé miesta sa veľmi líšia v závislosti od toho, v akom období ich navštívite. Neraz je to, ako keby ste navštívili úplne iné miesto. Radšej navštívim menej, ale poriadne, ako by som sa mala hnať z miesta na miesto.

Ak by sme trochu načreli do každodenného života, ako je to s pravidlami? Čo vám dodnes nie je „po chuti“? 

Pravidlá sú pre Japoncov veľmi dôležité, často sú jedinou istotou, ktorú majú. Ja ich pravidlá rešpektujem, lebo viem, že sú potrebné. Viem, že vďaka nim je Japonsko tým, čím je, v dobrom aj zlom. Na druhej strane sú Japonci majstrami v umení obchádzať pravidlá podľa pravidiel – a to som si už celkom osvojila aj ja (smiech), ale stále mi prekáža jedna vec: neflexibilnosť a neochota niečo zmeniť. Často robia veci spôsobom, akým to fungovalo v minulosti, hoci teraz to už zmysel nemá alebo existuje efektívnejší spôsob. 

V spoločnosti určite dbajú na dodržiavanie tradičnej etikety slušného správania, ktorá je zrejme stále efektívna…

Áno, Japonci neradi prekážajú ostatným. U nás ľudia pod zámienkou osobnej slobody nepoznajú mieru a prekračujú všetky medze. Tu si, naopak, ľudia veľmi dobre uvedomujú, že moja osobná sloboda sa končí presne tam, kde sa začína osobná sloboda niekoho iného. Najdôležitejšie je neprekážať ostatným, a to nijakým spôsobom, ani pachom alebo zvukom. 

Pachom ani zvukom? Čo to znamená v praxi?

Nepoužívajú parfumy ani netelefonujú vo vlaku. Vedia, že silná vôňa nemusí byť niekomu príjemná, alebo že celý vlak nezaujíma, že sa v piatok niekto riadne rozbil. Každý má právo na svoju nerušenú zónu, preto je tu napriek uniformnosti a pravidlám v podstate väčšia osobná sloboda. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK