Špeciál

Prehľad počtu jadrových zbraní podľa krajín (Analýza)

Od zhodenia atómovej bomby na Hirošimu sa jadrové zbrane stali jedným z najdôležitejších nástrojov moci v medzinárodnej politike. Naša analýza ukazuje, ako rozdielne štáty narábajú so svojím jadrovým arzenálom. Celosvetový trend zostáva znepokojujúci: odzbrojovanie stagnuje a pribúdajú nové riziká.

V skratke:

• Počas studenej vojny existovalo viac než 60 000 jadrových hlavíc.
  
• Oficiálne dnes deväť krajín vlastní spolu 12 241 jadrových bômb – v roku 2017 ich bolo vyše 17 000.
  
• Rusko má viac nasaditeľných hlavíc než USA. Spoločne vlastnia viac než 90 % všetkých jadrových zbraní na svete.
  
• V krajinách ako India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea narážame na nedostatok transparentnosti.

Od projektu Manhattan po globálne odstrašovanie

Dejiny jadrových zbraní sa začali v 30. rokoch 20. storočia objavom jadrového štiepenia. Počas druhej svetovej vojny vyústil vedecký pokrok a vojenský vývoj do amerického projektu Manhattan – vývoja prvej atómovej bomby. 6. augusta 1945 bola zničená Hirošima a o tri dni neskôr Nagasaki.

Počas studenej vojny nasledovali jadrové zbrojárske preteky medzi USA a Sovietskym zväzom, ktoré dosiahli vrchol s viac ako 60 000 bojovými hlavicami po celom svete. Zmluva o nešírení jadrových zbraní z roku 1968 mala zabrániť ich ďalšiemu rozširovaniu – nedokázala ho však zastaviť. Zmluvy o kontrole zbrojenia zlyhávajú a nové technológie prinášajú nové riziká narušenia krehkej rovnováhy.

Deväť jadrových mocností – rozdielne názory

V súčasnosti nukleárne zbrane vlastní deväť štátov. Podľa Federácie amerických vedcov (FAS) dokopy disponujú 12 241 jadrovými zbraňami. V porovnaní s rokom 2023 to predstavuje pokles. Podľa „ročenky SIPRI 2023“ bolo v januári 2023 na svete odhadom 12 500 jadrových bômb, pričom v roku 2013 ich bolo podľa „Ročenky SIPRI 2013“ viac než 17 000. Najmä USA a Rusko v posledných rokoch znížili svoje zásoby, pričom oba štáty dokopy vlastnia takmer 90 % všetkých jadrových zbraní na svete.

Päť krajín – USA, Rusko, Čína, Francúzsko a Spojené kráľovstvo – je uznaných za jadrové mocnosti v Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT). Ďalšie štyri štáty – India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea – vlastnia jadrové kapacity bez medzinárodného uznania či transparentnosti.

• USA: Ako prvá krajina, ktorá vyvinula a použila atómovú bombu, je dodnes považovaná za globálneho lídra v otázkach jadrovej stratégie. Hoci po studenej vojne Spojené štáty arzenál značne zredukovali, technicky ho modernizujú. FAS odhaduje, že USA majú približne 5 177 jadrových hlavíc, z toho asi 1 670 nasaditeľných.
  
• Rusko: Najväčší jadrový arzenál má dnes Rusko – odhaduje sa na 5 459 hlavíc, z toho približne 1 718 nasaditeľných. Moskva intenzívne investuje do nových systémov, ako sú hypersonické zbrane a jadrové podmorské drony. Prezident Putin zvýšil strategický význam jadrových zbraní, čím zároveň vyslal signál Západu.
  
• Čína: Disponuje relatívne malým, ale rýchlo rastúcim arzenálom – asi 600 hlavíc, z toho 24 nasaditeľných. Peking presadzuje koncept „minimálneho odstrašovania“. Ide o stratégiu, pri ktorej krajina udržiava relatívne malý, avšak dostatočný arzenál jadrových zbraní, aby odradila potenciálnych útočníkov od útoku. Peking sa však čoraz viac sústreďuje na schopnosť druhého úderu. Satelitné snímky podľa SIPRI ukazujú výstavbu nových raketových síl, čo naznačuje štrukturálnu modernizáciu.
  
• Francúzsko a Spojené kráľovstvo: Obe krajiny majú menej než 300 hlavíc. Francúzsko zdôrazňuje jadrovú suverenitu bez spoliehania sa na iné krajiny v rámci tzv. force de frappe, zatiaľ čo Británia úzko spolupracuje s USA. V bielej knihe „Global Britain“ z roku 2021 sa britská horná hranica počtu hlavíc zvýšila z 225 na 260.
  
• India a Pakistan: Prvé jadrové testy uskutočnili v rokoch 1974 (India) a 1998 (Pakistan). Dnes má India asi 180 hlavíc, Pakistan približne 170. Zatiaľ čo India oficiálne dodržiava politiku „nepoužiť ako prvý“, Pakistan si vyhradzuje právo udrieť ako prvý – čo je kontroverzná asymetria, najmä vzhľadom na opakujúce sa pohraničné konflikty.
  
• Izrael: Izrael o svojom jadrovom programe oficiálne mlčí, ale podľa MAAE a mnohých odborníkov má krajina približne 90 bojových hlavíc. Zo strategického hľadiska má jadrová nejednoznačnosť za cieľ odradiť potenciálnych protivníkov bez vyprovokovania problémov na poli diplomacie.
  
• Severná Kórea: Od prvého testu v roku 2006 Pchjongjang pracuje na vývoji jadrových hlavíc pre medzikontinentálne rakety. Odhady hovoria o zhruba 50 hlaviciach. Skúšky, vyhrážky a propaganda sú súčasťou domácej politiky na udržanie moci v krajine. Režim zostáva v medzinárodnej izolácii.

Reálne počty však zostávajú nejasné, keďže niektoré štáty údaje nezverejňujú. Niektoré štáty navyše nerozlišujú medzi uloženými, transportovanými a deaktivovanými hlavicami. Utajenosť je súčasťou stratégie.

Projekt odzbrojenia je v kríze

Po desaťročiach opatrného odzbrojovania vstupuje medzinárodná kontrola jadrových zbraní do kritickej fázy. Zmluva New START medzi USA a Ruskom z roku 2010 vyprší v roku 2026 – bez akejkoľvek ďalšej zmluvy na obzore.

Terajšia zmluva bola podpísaná 8. apríla 2010 a nadobudla platnosť 5. februára 2011. Jej cieľom je obmedziť počet strategických, operačných jadrových hlavíc na maximálne 1 550 na krajinu. Okrem toho môžu obe strany vlastniť maximálne 800 kombinovaných nosičov (medzikontinentálne balistické rakety, rakety odpaľované z ponoriek a ťažké bombardéry), z ktorých môže byť rozmiestnených a funkčných maximálne 700.

Zmluva tiež ustanovuje vzájomné kontroly vrátane 18 inšpekcií ročne a pravidelnú výmenu údajov o príslušných jadrových arzenáloch. Zmluva mala pôvodne platiť desať rokov, no v roku 2021 bola predĺžená o päť rokov.

Ďalšia významná dohoda, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF) z roku 1987, ktorá zakazovala pozemné rakety stredného a kratšieho doletu, bola v roku 2019 vypovedaná Spojenými štátmi. Išlo o bilaterálnu dohodu o odzbrojení medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom (neskôr Ruskom), pričom zaväzovala obe strany do troch rokov zničiť všetky pozemné alebo pevninské jadrové rakety so stredným (1 000 – 5 500 kilometrov) a kratším doletom (500 – 1 000 kilometrov), ako aj ich odpaľovacie zariadenia a infraštruktúru, a zdržať sa výroby nových. Vzťahovala sa výlučne na pozemné rakety; námorné a vzdušné systémy v nej neboli zahrnuté.

Zmluva o zákaze jadrových zbraní (TPNW), ktorá nadobudla platnosť v roku 2021, poskytla nový impulz – ale žiadny zo štátov s jadrovými zbraňami ju nepodpísal.

Dobrovoľné vzdanie sa jadrových zbraní

Svet pozná aj opačné príklady: Južná Afrika v 80. rokoch vyvinula šesť jadrových bômb, ale po skončení apartheidu sa ich úplne vzdala – dodnes ide o jediný takýto prípad. Svojich jadrových zbraní sa po rozpade Sovietskeho zväzu vzdali aj Kazachstan, Bielorusko a Ukrajina. Výmenou za to sa Rusko, Spojené štáty a Veľká Británia zaručili v Budapeštianskych memorandách (1994) za územnú celistvosť novovzniknutých štátov – táto záruka sa od anexie Krymu Ruskom považuje za porušenú.

Orgány zodpovedné za kontrolu zbrojenia sú znepokojené skutočnosťou, že čoraz viac štátov sa spolieha na civilné jadrové technológie, ktoré sa za určitých podmienok môžu použiť aj na vojenské účely. Príkladom je Irán, ktorý obohacuje urán až na 60 % – čo je technicky krok smerujúci k výrobe atómovej zbrane. Iránska jadrová dohoda z roku 2015 je de facto nefunkčná.

Rastúce riziko v nestabilnom svete

Jadrové zbrane sa opäť dostávajú do centra globálneho diania – nie ako súčasť teoretického odstrašovania, ale ako reálna hrozba v čoraz nestabilnejšom svete. Pokiaľ sa štáty spoliehajú na jadrové odstrašovanie, riziko ich použitia pretrváva – či už v dôsledku ľudskej chyby, technického zlyhania alebo politickej eskalácie.

Cesta k svetu bez jadrových zbraní je dlhá, náročná a politicky neistá. No práve v čase nových hrozieb rastie tlak na udržanie diplomatických kanálov, zavedenie nových kontrolných mechanizmov a obnovenie dôvery. Jedno je isté: jadrová vojna nesmie nikdy vypuknúť, pretože na ňu doplatíme všetci.

Článok bol preložený z nemeckej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK