Zo Slovenska na severské moria: ako sa Erika a Jozef stali súčasťou dánskej jachtárskej komunity (Rozhovor)
Slováci Erika a Jozef sa rozhodli pre život v Dánsku, kde sa naplno venujú plachteniu, trénovaniu a každoročne podnikajú plavby nielen po Škandinávii. Plachtenie ich oslovilo už v Chorvátsku, no až po príchode do Dánska prišlo rozhodnutie ohľadom absolvovania kurzov. Tie boli, samozrejme, v dánčine a po ich absolvovaní a rokoch praxe sa Jozef začal venovať aj trénerstvu mladých a k tejto vášni inšpiroval aj ostatných členov rodiny. V rozhovore nám porozprával o svojich začiatkoch, prvom kurze plachtenia aj plachetniciach, ktoré najčastejšie riadi. Nezabudol spomenúť ani to, ktoré miesta sú preňho srdcovkou.
Epoch Times Slovensko: Už len spojenie Slovenska s plachtením nie je práve najbežnejšie a dovolím si povedať, že s týmto športom sa mnohí Slováci ani nestretli. Ako ste sa k plachteniu dostali vy? Čo vás k nemu doviedlo?
Jozef Ondrasin: Áno, plachtenie naozaj nie je bežný šport, najmä keď sa nachádzame v strede Európy. Musíme priznať, že na začiatku sme nepoznali žiadnych jachtárov. Až keď sme objavili podcast Povedz loď, zistili sme, aká veľká je naša slovensko-česká jachtárska komunita. Úprimne, boli sme v šoku. Dokonca aj pán Jozef Varsanyi, prvý Slovák, ktorý oboplával zemeguľu, bol jej súčasťou. Žiaľ, tento rok nás opustil.
Čo teda najviac zavážilo pri vašom rozhodnutí vydať sa na túto cestu? Predsa len ide o šport, ktorý si vyžaduje o trochu viac odhodlania…
K plachteniu sme sa napokon dostali až po tom, čo sme sa presťahovali do Dánska. Prvý impulz však prišiel ešte v Chorvátsku, keď sme si počas dovolenky chceli požičať malú motorovú loďku. Tam nám povedali, že bez „lodičáku“ nám ju nepožičajú, hoci som vysvetľoval, že mám skúsenosti z plavenia sa po kanáloch v Dánsku. Nakoniec nám ju síce požičali, ale záloha bola dvojnásobná. Nie je to len o odhodlaní. Plachtenie je aj finančne a časovo náročná záležitosť. A ak chcete niečo ušetriť, musíte sa stať aj lodným mechanikom. Hneď ako som pričuchol k plachteniu, vedel som, že chcem vlastnú plachetnicu; horšie to bolo s manželkou, ktorej stačilo prejsť po pohyblivom móle a už mala roztrasený žalúdok, ale presvedčil som ju o kúpe.
Máme teda aj na Slovensku podmienky pre plachtenie?
Na Slovensku máme tiež pár možností, kde sa venujú plachteniu, napríklad Orava, Liptovská Mara či Piešťany. Určite je toho viac, no ako som spomínal, naše začiatky patria Dánsku. Väčšina našincov si však chodí robiť kurzy do Chorvátska.
A ako ste začínali vy? Čo všetko ste museli zdolať na úplnom začiatku?
V Škandinávii nie sú povolenia na obsluhovanie plachetníc povinné, pokiaľ loď nepresahuje 15 metrov a človek dodržiava základné pravidlá. Napriek tomu som sa rozhodol ísť do toho zodpovedne. Najskôr som sa prihlásil do klubu ako hosť, aby som si plachetnicu vyskúšal. Potom som spravil prvý kurz na obsluhovanie motorového člna do 15 metrov, následne ďalší, ktorý už zahŕňal možnosť plaviť sa mimo Škandinávie. Pridal som ešte jeden rozširujúci kurz na lode do 25 metrov v Škandinávii a 24 metrov mimo nej a nakoniec aj kurz na rádio. Medzitým sme si stihli kúpiť našu prvú plachetnicu. Samozrejme, bolo to náročné, keďže všetky kurzy boli v dánčine.
Ako vyzerá taký kurz? V čom spočíva?
Prvý kurz mal teoretickú aj praktickú časť, ďalšie už boli len praktické skúšky. Úprimne, nebyť klubu, kde som sa všetko naučil, ani neviem, ako by som plachetnicu ovládal. Na skúškach máte aj otázky ohľadom uzlov: ktorý uzol sa na čo používa, prípadne musíte niektoré predviesť. Existujú rôzne druhy kurzov a škôl plachtenia. Keď som si robil prvý kurz, už som rok chodil na hobby preteky z klubu, takže plachetnicu som už vedel ovládať. Ľuďom bez skúseností určite odporúčam najskôr ísť s niekým skúseným na more, aby zistili, či to vôbec chcú. Ja som tiež začal sám a potom som k tomu stiahol celú rodinu.
Vedeli by ste nám opísať, čo to vlastne je plachetnica?
Verím, že väčšina ľudí aspoň z filmov vie, ako plachetnica vyzerá. Je to plavidlo, ktoré má pod vodou kýl, ten slúži na udržiavanie rovnováhy. Trup lode (podpalubie) ukrýva motor, kajuty či toaletu podľa veľkosti a typu plachetnice. Na palube sa nachádza kormidlo, ktorým riadime smer lode, pričom jeho hlavná časť je pod hladinou. Ďalej je tam sťažeň, ktorý zo strán držia bočné vanty. Na ňom býva upevnená veľká plachta a zospodu rahno. Vpredu je predný steh s ďalšou plachtou podľa potreby a sily vetra. Opísať celú plachetnicu je náročné a bolo by to na dlho, nehovoriac o tom, že mnohé názvy poznáme v dánčine.
Existujú aj určité univerzálne pravidlá, ktorých sa za každých okolností musíte držať? Takpovediac „piliere“ plachtenia?
Samozrejme. Bez ich znalosti by človek ani nemal ísť na otvorenú vodu. Je to podobné ako pri riadení auta: musíte vedieť, kto má kedy prednosť. Pravidlá sa menia aj podľa toho, či máte plachty, alebo idete na motor. Treba vedieť rozoznať bóje. Obísť nesprávnu bóju vás môže stáť veľa: môžete niečo poškodiť, naraziť alebo ohroziť loď či posádku. Dôležité je používať svetlá pri súmraku, poznať význam zvukových signálov či používať správne označenie pri kotvení.
Aké plachetnice najčastejšie riadite vy?
Začínal som ako hosť na Drabant 27, potom sme so známym kúpili Maxi 77. Prešli sme na Granadu 31, popri tom som chodil na hobby preteky so známym na Luffe 37. Granadu sme vymenili za Hanse 370. Vyskúšal som aj Dragonfly 35. V detskom jachtárskom klube máme malú L23, optimisty, Zoom či Jefu. Je fascinujúce, aké veľké rozdiely medzi plachetnicami sú. Každá reaguje inak, treba ju spoznať a „nacitiť“. Skúsil som toho omnoho viac, ale tieto boli najčastejšie.
Minulý rok ste sa znovu ocitli aj vo Švédsku. Prečo ste opäť zvolili túto časť Škandinávie?
Áno, a nielen minulý, ale aj tento rok sme sa tam opäť zastavili. Švédsko je naša srdcovka. Milujeme švédsku divokú prírodu, možnosť kotviť v zátokách či priviazať sa o útesy. V niektorých prístavoch je tak čistá voda, že vidíte až na dno. Raz sme sa tam dokonca aj kúpali. Bolo to neuveriteľné, hlavne keď si uvedomíte, že to bolo na ostrove uprostred otvoreného mora.
Ako vyzerali vaše zastávky? Kde všade ste sa ocitli?
My si vopred nerobíme pevný plán zastávok, ideme spontánne. Skôr si určujeme len cieľový bod. Počas plavby sa vždy rozhodujeme, kde zakotvíme. Keď je priaznivý vietor, plavíme sa dovtedy, kým máme chuť, a niekedy zostaneme na jednom mieste aj dlhšie, keď sa nám zapáči okolie.
Minulý rok sme išli z domovského prístavu Havnsø priamo do švédskeho Falkenbergu, ďalej Varberg, Bua, Amundö (súkromný prístav, za normálnych okolností vás vyhodia, my sme sa však dohodli s miestnym, ktorého syn mal voľné miesto). Nasledovalo Källö-Knippla, potom zátoka, ktorej názov si nepamätám, deň po nás tam bola aj plachetnica pod slovenskou vlajkou, no nepodarilo sa nám nadviazať kontakt. Pokračovali sme na niekoľko malých ostrovov, potom Saltholmen, odtiaľ na ostrov medzi Švédskom a Dánskom Læsø. Ďalej Grenå, náš obľúbený Århus, zajačí ostrov Endelave a po Erikinom otrávení jedlom sme zvážili návrat priamo domov.
Ktoré miesto bolo z vášho pohľadu TOP – nezabudnuteľné?
To sa nedá povedať jednoznačne. Nie je to o jednom mieste, vždy záleží od počasia, ľudí, okolností. Máme množstvo krásnych spomienok, ale sú prepojené s mnohými faktormi. Vo Świnoujściu sa nám napríklad páčilo okolie: nádherná pláž, mesto, jedlo, ale prístav nič moc, dokonca arogantný prístup, čo pokazí celkový dojem. Určite medzi topky patria dánsky ostrov Anholt, Læsø a celé Švédsko.
V čom najviac cítiť ten odlišný prístup k plachteniu práve v Škandinávii, kde ide vlastne o tradíciu?
Sme aktívni v klube pre dospelých aj pre deti. Ja trénujem mladých na optimistoch, kde súťaží náš mladší syn, rodinne chodíme na hobby preteky a starší syn študuje na námornej škole. Plachtenie je u nás prirodzene súčasťou života. Rozdiel je možno v tom, že keď ste v takejto komunite, váš pohľad na more sa zmení. Niekedy po práci jednoducho utečiete na more pred celým svetom. Je to druh terapie. Hovorí sa, že buď vás plachtenie vypľuje alebo pohltí.
Vy ste sa vo Švédsku síce neocitli prvýkrát, ale údajne je tam stále čo objavovať…
Áno, určite. Švédsko je veľké a nie je šanca ho rýchlo celé preplaviť. Plavba je časovo náročná. Ešte máme v pláne celú východnú stranu krajiny a množstvo jazier, do ktorých sa dá preplaviť. To je na našom zozname do budúcna.
Ak by ste to mali zhrnúť, tak čo vás tento trip naučil? Čo ste si zo Švédska odniesli po toľkých plavbách?
Každá plavba prináša nové situácie, z ktorých sa učíte, a nové miesta, ktoré spoznávate. Prekvapilo nás napríklad, že sme nikde na ostrove vo Švédsku nevedeli zaplatiť kartou. Keďže sme nemali švédske koruny, jediná možnosť bola mobilná aplikácia, ktorá však vyžadovala švédsku kartu.
Poučenie: vždy mať so sebou aspoň trochu hotovosti danej krajiny. Zo Švédska sme si odniesli aj to, že nie všade, kde si myslíte, že skvelo kotvíte, to tak aj ostane. Niekedy musíte kotvu zdvihnúť aj päťkrát, lebo zrazu nedrží a ďalšie lode s vami krúžia rovnako. A, samozrejme, množstvo úžasných zážitkov, nové priateľstvá (aj na diaľku) a spomienky, ktoré ostanú.
Ďakujeme za rozhovor!
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?