Ako sa malá modrá knižka stala záchranou pre veterána z Iraku
V neznesiteľnom teple irackého mesta Taji, kde guľky svišťali tak blízko, že cítil ich teplo, a výbuchy otriasali zemou pod jeho topánkami, Larrison Manygoats niesol na bojisko jednu z najmenej očakávaných vecí.
V zadnom vrecku, starostlivo zabalená v plastovom obale, bola malá modrá knižka, ktorá mala pre Larrisona väčšiu silu ako akákoľvek zbraň. „Vždy som ju mal pri sebe, bola doslova prilepená ku mne,“ povedal pre Epoch Times. Tvrdí, že táto kniha ho chránila na bojisku a pomohla mu vyliečiť sa z posttraumatického stresového syndrómu po návrate domov.
Pre Larrisona a iných veteránov nie je duchovno len útechou pre veriacich – v momentoch extrémneho nebezpečenstva poskytuje transcendentnú ochranu. Ako začínajú chápať poprední psychiatri, duchovno a náboženská viera sú merateľné faktory, ktoré môžu určiť, či sa človek vráti domov zlomený alebo celistvý.
Každé ráno, ešte predtým, ako slnko vystúpilo nad obzor červených kaňonov Arizony, starší Navajovia zobudili mladého Larrisona. „Bež, kým nevyjde slnko,“ hovorili mu. „Byť bojovníkom bolo súčasťou našej kultúry,“ hovorí Larrison.
Jeho prapradedo Jeff King slúžil ako jazdeckým zvedom a pomáhal nadväzovať kontakty medzi domorodým obyvateľstvom a americkou armádou počas expanzie Spojených štátov na indiánske územia. Bojový duch sa prenášal z generácie na generáciu – jeho dedko bojoval v druhej svetovej vojne, otec vo Vietname a Larisson, ako najstarší zo súrodencov, vstúpil do námornej pechoty. Jeho dvaja mladší bratia ho nasledovali. Ich sestra sa rozhodla vstúpiť do americkej armády.
Keď vo veku 18 rokov Larrison narukoval do námornej pechoty, bol jedným zo 145 nováčikov. Len 45 z nich úspešne absolvovalo výcvik – a on bol medzi nimi.
Tri roky po vstupe do námornej pechoty si Larrison všimol, ako sa jeho otec, kedysi tvrdý a neústupný muž, začal meniť. Bol jemnejší, súcitnejší a hovoril premyslenejšie ako predtým. Jeho otec začal praktizovať Falun Dafa, duchovnú meditačnú disciplínu založenú na princípoch pravdivosti, súcitu a tolerancie. Zmena bola taká nápadná, že vzbudila a Larrisona zvedavosť.
Netrvalo dlho a otec mu dal malú modrú knižku – Zhuan Falun, základný text Falun Dafa. Hoci Larrison vtedy úplne nerozumel, o čom kniha je, cítil jedno: bola to dobrá kniha a musel ju nosiť so sebou.
Keď ho v roku 2006 vyslali do Iraku ako člena vojenského prechodného tímu, kniha ho sprevádzala na každom kroku. Mal ju so sebou na každej misii, každej hliadke – dokonca aj v momentoch, keď sa zdalo, že smrť bola blízko.
Larrison slúžil neďaleko mesta Taji ako člen rýchlej zásahovej jednotky pozostávajúcej len z piatich alebo šiestich vojakov. Ako prieskumník na čele skupiny zámerne priťahoval paľbu nepriateľa, aby ochránil svojich spolubojovníkov. Bojoval v čase najväčšieho rozmachu irackého povstania – nebola to len obyčajná bitka.
„Bojovali sme proti teroristom z celého sveta,“ hovorí.
Počas stoviek misií, výbuchov a svištiacich guliek nikdy nemusel nikomu vziať život – a čo viac, nikdy neutrpel ani jedno vážne zranenie. Tento výsledok pripisuje nie šťastiu, ale niečomu oveľa vyššiemu.
V pokojných obdobiach medzi misiami, ukrytý vo vnútri operačných základní, Larrison vytiahol modrú knihu. „Niečo ma na nej priťahovalo… Bolo to, ako keby mi niečo hovorilo: ‚Dokážeš to.‘“ Niekedy prečítal len jeden riadok, inokedy mal „šťastie“ a stihol dve alebo tri strany. Kniha mu dodávala pocit zmysluplnosti a vieru, že nad ním bdie niečo vyššie.
Zotavenie po vojne
Rovnako ako mnohí iní veteráni, aj Larrison začal po návrate z Iraku v roku 2008 po dvojročnom nasadení svoju najťažšiu bitku. „Nemal som nič… Moja žena ma opustila, bol som rozvedený, mal som dlhy a nikto sa o mňa nezaujímal. Žiadne vítanie doma, žiadne oslavy – nič. Vrátil som sa do úplne prázdneho domu a mal som v hlave zmätok,“ spomína.
Prechod z vojenského života späť do civilného je pre mnohých veteránov často ťažký. „Všetko, čoho ste sa kedy báli, sa vo vojne znásobí,“ hovorí. Podľa neho sa tieto obavy vrátia a prenasledujú vás aj po návrate domov.
Roky na fronte, uprostred výbuchov a tlakových vĺn, a následná prázdnota po návrate domov nakoniec viedli k lekárskej diagnóze PTSD (posttraumatická stresová porucha) a poranenie mozgu spôsobené otrasmi. Prejavovalo sa to výpadkami pamäti, trasením tela a rúk a náhlymi emocionálnymi výkyvmi.
„Moje telo a ruky sa začali triasť… Moja myseľ hovorila, ale moje ústa nie.“ V tomto stave si znovu spomenul na známy pocit z modrej knihy, ktorú mal stále vo vrecku.
Po neustálom tlaku vojny sa začal pokojne venovať štúdiu učení a pravidelne cvičil päť cvičení Falun Dafa, ktoré zahŕňajú meditáciu, jemné pohyby a duchovnú kultiváciu. Cítil hlboké vnútorné uzdravenie.
Za menej ako rok mu ľudia začali hovoriť: „Waw, vyzeráš zdravo.“
„Keď zistili, že som bol vo vojne, povedali: ‚Nevyzeráš ako bojovník… Nemohli uveriť, že som sa tak rýchlo zotavil. Pomohol mi Falun Dafa,“ hovorí. Jeho pamäť sa zlepšila, prestal sa triasť a opäť sa cítil zdravý.
Častá tragédia
Podľa údajov Ministerstva pre záležitosti veteránov spácha v Spojených štátoch každý deň samovraždu približne 17 veteránov. Pre domorodých Američanov, ako je Larrison, sú štatistiky ešte alarmujúcejšie, pričom miera samovrážd je často viac ako dvojnásobná v porovnaní s celonárodným priemerom.
Dr. Donna Amesová, dnes už na dôchodku, pracovala ako psychiatrička starajúca sa o vojnových veteránov a liečila viac ako 500 pacientov naraz, pričom bola opakovane svedkom tejto tragédie. „Bez zmyslu a cieľa v živote ľudia upadajú do zúfalstva,“ povedala pre Epoch Times.
Amesová sa často pýtala svojich pacientov: „Aký je váš sen? Čo by ste chceli robiť?“ Postupne si uvedomila, že títo ľudia si pre seba už nedokážu predstaviť žiadnu budúcnosť.
Vo svojej klinickej praxi pomáhala veteránom znovu objaviť nádej tým, že prekročila tradičný prístup v štýle „tu máte liek“ a nahradila ho celostným rámcom založeným na zmysle a účele života. Veteránom predstavila pohybové cvičenia, ako je tchaj-čchi, čchi-kung a tanec.
„Bolo to veľmi dobre prijaté, pacientom sa to naozaj páčilo,“ povedala. Tieto cvičenia im pomohli spojiť sa so svojím telom, regulovať dýchanie a dosiahnuť stav vedomej prítomnosti, čo viedlo k zníženiu úzkosti a zlepšeniu nálady. Predovšetkým sa však pozerala za fyzické symptómy a zameriavala sa priamo na ich duchovné uzdravenie.
„Zrazu ste mohli vidieť úsmevy na tvárach ľudí, ktorí trpeli ťažkou depresiou a roky sa neusmiali,“ hovorí. Niektorí pacienti jej hovorili: „Prečo som vás nestretol pred desiatimi rokmi?“
Duchovnosť podporuje psychické zdravie
Rozsiahly výskum potvrdzuje, že duchovno je základným pilierom zdravia a zotavenia sa z traumy. Dr. Harold Koenig, riaditeľ Centra pre spiritualitu, teológiu a zdravie na Duke University Medical Centre a profesor psychiatrie a behaviorálnych vied, systematicky preskúmal viac ako 3 300 štúdií o vzťahu medzi duchovnosťou a zdravím za posledných 150 rokov. Jeho zistenia ukazujú, že náboženské a duchovné praktiky poskytujú merateľnú ochranu proti traume a posttraumatickej stresovej poruche.
„Tieto štúdie jedna po druhej ukazujú, že ľudia s náboženským základom sa jednoducho majú lepšie – a rozhodne to nie je len nejaká korelácia,“ povedal Koenig pre Epoch Times.
Koenig a jeho kolegovia vykonali štúdiu na viac ako 3 000 veteránoch a zistili, že 11,1 % z tých, čo mali nízku úroveň náboženského alebo duchovného života, uviedlo celoživotný výskyt PTSD, zatiaľ čo medzi tými, ktorí boli duchovne aktívni, to bolo len 4,2 %.
„Náboženské presvedčenie (viera) poskytuje rámec pre život, ktorý umožňuje rozkvet vo všetkých oblastiach… Pomáha ľuďom prispôsobiť sa, zotaviť sa z ťažkých tráum a nájsť zmysel v ťažkých udalostiach tým, že im dáva význam a účel – a často aj príležitosť na rast,“ hovorí Koenig.
Vysvetľuje, že až štvrtina pozitívnych účinkov duchovnosti môže pochádzať zo sociálnych väzieb, pričom ďalšími faktormi sú schopnosť nájsť zmysel vo veciach a rozvíjať nádej. V jednej zo svojich štúdií z roku 2020 Koenig zistil, že duchovnosť významne ovplyvňuje úroveň nádeje – a práve nádej následne určuje, či veteráni trpia posttraumatickou stresovou poruchou, depresiou alebo úzkosťou. Nádej umožňuje ľuďom, ktorí prežili traumu, predstaviť si život za hranicami svojej súčasnej bolesti. Ak nemajú víziu budúcnosti, môžu zostať uväznení vo svojom utrpení.
Julie Exlineová, profesorka psychológie na Case Western Reserve University, odporúča terapeutom pracujúcim s veteránmi klásť otázky založené na výskume: Kde nachádzate pokoj? Čo vás drží nad vodou v ťažkých časoch? Čo vám spôsobuje najväčšiu beznádej?
Služba druhým
Skutočná duchovnosť presahuje jednotlivca a prirodzene sa obracia k pomoci druhým. Koenig preto propaguje prístup k uzdravovaniu, ktorý je založený na službe druhým. „Rozkvet neprichádza, keď ho priamo naháňate – ale keď nasledujete cestu dobra, to znamená, že slúžite druhým a pestujete cnosti – to vedie k automatickému rozkvetu,“ vysvetľuje.
Bol to práve tento princíp, ktorý Larrisona priviedol k novej kapitole v jeho živote. V lete 2013 si uvedomil, že môže pomáhať ostatným na ich ceste k uzdraveniu. Založil podpornú organizáciu pre veteránov zameranú na terapiu s divokými koňmi v rezervácii Navajo neďaleko mesta Tuba City v Arizone.
Zariadenie, ktoré postavil a z veľkej časti financoval sám s pomocou svojho otca a dobrovoľníkov, pozostáva z kruhových výbehov určených na liečenie veteránov v komunite. Prostredníctvom tejto práce zachránil tisíce divokých koní a vytvoril útočisko pre veteránov, ktorí potrebovali to, čo v tom čase potreboval on sám – miesto, kde sa môžu liečiť a mať istotu, že nie sú sami.
Larrisonov duchovný základ mu poskytol to, čo konvenčnej liečbe často chýba – pocit božského spojenia, ktorý vyplnil vnútornú prázdnotu. „Predstavte si seba ako kruh s dierou uprostred… Keď máte vo svojom živote Boha, kruh sa uzatvára. Keď Boha nemáte, kruh zostáva otvorený a budete sa ho snažiť vyplniť alkoholom, drogami, sexom, peniazmi – ale žiadna z týchto vecí vás nenaplní,“ hovorí Amesová.
Jej praktické odporúčania tvoria základ každodenného života: modlitba alebo meditácia, čas strávený v prírode a pestovanie vďačnosti.
Larrison dodnes nosí so sebou modrú knihu, ktorú dostal od svojho otca. Stránky sú mäkké a roztrhané a plastový obal bol mnohokrát vymenený, ale – ako hovorí – sila knihy zostáva rovnaká.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?