Domov

Europoslanec Wiezik: Neprekvapovalo by ma, ak by solárne a iné zariadenia z Číny boli pre nás bezpečnostným rizikom (Rozhovor)

Je klimatická politika luxus, ktorý si Európa v čase vojny, rastúcich obranných výdavkov a globálnej konkurencie už nemôže dovoliť? Podľa slovenského europoslanca Michala Wiezika je to presne naopak. Tvrdí, že klimatické ciele nie sú ideologickým experimentom, ale základom modernizácie, bezpečnosti a konkurencieschopnosti Európskej únie v 21. storočí.

V rozhovore pre Epoch Times Slovensko hovorí o tom, prečo je Európska únia na križovatke, či hrozí energetická závislosť od Číny podobná tej ruskej, aj o tom, či môžu byť eurofondy pre Slovensko ohrozené. A pridáva aj nečakaný príklad: mokrade ako nástroj obrany proti vojenskej agresii.

V rozhovore sa tiež dozviete:

• prečo Európska zelená dohoda nie je podľa Wiezika „klíma alarmizmus“, ale ekonomická stratégia prežitia Európy
• či sa Európa nestáva závislou od Číny pri solárnych paneloch tak, ako bola od Ruska pri plyne
• ako môžu mokrade zároveň viazať uhlík, zadržiavať vodu aj zastaviť postup armády
• či má dostať prioritu obrana alebo klimatická transformácia a ako sa to dá spojiť
• či Slovensku hrozí krátenie eurofondov pre pochybnosti o právnom štáte

Epoch Times Slovensko: Sú podľa vás klimatické ciele Európskej únie v súčasnej geopolitickej situácii, keď máme vojnu na Ukrajine, tlak na obranné výdavky, rastúcu konkurenciu Číny a USA, stále realistické v pôvodnom rozsahu a tempe? 

Michal Wiezik: Verím, že áno. A verím tomu preto, lebo nejde len o klimatické ciele. Úsilie dosiahnuť klimatické ciele a uhlíkovú neutralitu nie je nejakým izolovaným prúdom, ale nadväzuje pri ňom na seba komplex opatrení, ktoré ich majú dosiahnuť. A keď sa na ne lepšie pozriete, tak uvidíte, že to nie je len o životnom prostredí alebo klíme. Je to o modernizácii, je to o konkurencieschopnosti aj bezpečnosti.

Žiadny z týchto pilierov, ktoré som spomenul, nemôže byť ignorovaný. Bez nich ten cieľ nemôže byť dosiahnuteľný. Čiže je to komplexná politika, ktorá je podľa mňa politikou 21. storočia pre Európsku úniu. Nie je to o nejakom slepom „klíma alarmizme“ alebo o nejakom návrate do jaskýň. Práve naopak, je to spôsob, ako udržať vysokú európsku úroveň, či už zo strany ekonomickej, spoločenskej, demokratickej, a zároveň využívať na maximum prúdy, ktoré tu sú a ktoré prinášajú väčší efekt ako tie prúdy, ktoré sme doteraz využívali. 

Čiže konečne sa podľa mňa odpútavame od ekonomiky a hospodárstva definovaného v 19. storočí priemyselnou revolúciou a dostávame sa do sveta, kde reflektujeme na 21. storočie. Ten svet sa sám o sebe veľmi zmenil, ale posilňuje hlavné piliere uhlíkovej neutrality, a to byť sebestační tam, kde je to možné, byť čistí, obnoviteľní, udržateľní a vytvárať čo najväčší ekonomický vplyv efektívnym využívaním zdrojov. V konečnom dôsledku je to aj o udržaní možnosti života na tejto planéte, pretože aj o to hráme.

Keď sa dnes povie Green Deal – Zelená dohoda, čo by podľa vás mal byť jeho hlavný prínos pre bežného občana Európskej únie? 

Lepší svet – z hľadiska environmentálneho jednoznačne. Bavíme sa o čistých technológiách, ktoré ochraňujú klímu, podporujú biodiverzitu a využívajú ekosystémy udržateľným spôsobom.  

Bavíme sa aj o ekonomickej stránke. Investovanie do moderných technológií a inovácií sa nakoniec ukazuje ako ekonomicky vitálnejší model. Ak neveríte, tak sa skrátka spýtajte kohokoľvek, kto si inštaloval na strechu solárny panel, či sa mu to oplatilo alebo nie a či víta túto zmenu alebo nie. Podľa mňa 100 % vám povie, že je to lepšie, ako to bolo, že platí menej peňazí za energie. To znamená, ž viac ušetril a mohol investovať niekam inam, kde by inak nemohol, lebo by musel kupovať napríklad uhlie alebo benzín. 

A je to dôležité aj z hľadiska bezpečnosti, pretože ľudia si to možno tak úplne neuvedomujú, ale doterajší energetický mix nás záväzoval kúpou fosílnych palív zo zahraničia, z iných krajín ako Európskej únie. To znamená obrovský odliv financií. Euro, ktoré vám vyprodukuje solárny panel, a euro, ktoré vám vyprodukuje uhlie zo zahraničia, to sú veľmi rozdielne príbehy. Vy ste vlastne museli nakúpiť nejakú surovinu, ktorú ste potom využili, zatiaľ čo solár vám vyrába energiu doma a od nikoho nie ste závislí. 

Takže myslím si, že z ekonomického a bezpečnostného hľadiska je toto veľmi dôležité a nie ste závislí od partnerov, ktorí môžu zlyhať. Ideálny príklad je Rusko. Do roku 2022 nás kvázi dotovalo lacným plynom, aspoň sme si to mysleli, až dokým nezdvihlo ceny tak, že nám skoro skolaboval energetický sektor. Toto sa môže opakovať s každým jedným partnerom, od ktorého sme energeticky závislí. Odpoveď na to je byť čo najmenej energeticky závislý. To znamená vyrábať si energiu doma zo zdrojov, ktoré tu máme a ktoré nám nikto nevypne – zo slnka, vetra, geotermálu.

Kritici tvrdia, že Európska únia nakupuje zariadenia na výrobu čistej energie od Číny, ktorá ich sama používa oveľa menej. Čína ľahko zarába na Európskej únii, ktorá sa stáva na Číne závislou, pričom Európska únia vďaka tomu navyše zaostáva v konkurencieschopnosti, keďže podporuje čínske firmy. Ako to vidíte vy? 

Čiastočne je to pravda. Treba povedať, že sa stali určité chyby. Technológia solárnych panelov však vznikla v Európe. Bol to nemecký vynález, ktorý si následne Čína adoptovala a momentálne je veľmocou vo výrobe solárnych panelov. 

Dokonca počúvame také veci, že tam inštaluje nejaké zariadenia, ktoré môžu na diaľku vypínať solárne panely, čiže je tam zase aj bezpečnostné riziko a tak ďalej. Toto nepochybujem. Naša závislosť od Číny je úplne rovnaká ako predchádzajúca závislosť od Ruska a treba sa jej zbaviť. To znamená diverzifikovať dodávateľov zo zahraničia alebo maximalizovať domáce kapacity, aby sme si vyrábali solárne panely vo vlastnej réžii, z vlastných surovín, prípadne to optimalizovať. 

Myslím si, že nikdy sa neoslobodíme od vplyvu Číny naplno, ale to by ani nemalo byť cieľom. Obchodné partnerstvá prehlbujú mierovú spoluprácu, čiže aj s Čínou budeme musieť do budúcna nejakým spôsobom spolupracovať. Ide o to, aby tá spolupráca nebola formou závislosti, od ktorej sa nebudeme vedieť v prípade potreby odpojiť.

Ďalšie obavy vychádzajú z toho, že dovážané zariadenia môžu byť z Číny na diaľku ovládané, ako ste vraveli, a v prípade čínskeho záujmu vypnuté. Predstavujú podľa vás čínske zariadenia pre Európsku úniu bezpečnostné riziko? 

Neviem to úplne posúdiť, lebo som nevidel tvrdé dáta, ktoré by toto podmieňovali, ale ak si všimnete niektoré kroky Európskej únie, tak presne na toto reflektuje. Hovorí to cez slovník ekonomický, prípadne konkurencieschopný a hovorí, že budeme dotovať domáce produkty, domácu produkciu týchto kľúčových záležitostí, ako sú napríklad aj solárne panely. 

A jedným z faktorov, kvôli ktorému to vlastne hovoríme, je aj prípadné bezpečnostné riziko. Hovorilo sa to o smartfónoch, hovorí sa to o autách, teraz sa to hovorí o solárnych paneloch a veterných turbínach. Priznám sa, že by ma to neprekvapilo, keby to tak bolo. A preto si myslím, že je lepšie byť pripravený ako prekvapený.

Ak by si Únia musela vybrať medzi výrazným navýšením výdavkov na obranu a plným financovaním klimatickej transformácie, čo by podľa vás malo dostať prioritu?

Krása toho je, že v mnohých veciach sa to dá aj spojiť. Je evidentné, že potrebujeme obranu a bezpečnosť navýšiť. Stratili sme starých partnerov, na ktorých sme sa celé desaťročia spoliehali. Hovorím o USA, z ktorých sa zo dňa na deň stal v podstate nespoľahlivý a premenlivý faktor, ktorý nás vystavuje riziku. Takže ako Európa chápeme, že potrebujeme zodpovednosť za svoju bezpečnosť zobrať na vlastné plecia a byť do veľkej miery autonómni. 

To však neznamená, že prestáva pôsobiť klimatická kríza. Aj tú potrebujeme riešiť. Je jasné, že v rozpočtoch budeme musieť nájsť položky, ktoré budú priamo adresované na obranu. Je jasné, že to bude na úkor iných položiek, ktoré doposiaľ nemuseli byť týmto zaťažené, ale ja optimalizujem riešenia, ktoré podmieňujú duálne využitie prostriedkov. Jedno euro môžete využiť na jednu vec, ale aj na štyri ciele naraz, pritom ich splníte všetky štyri. 

Veľmi dobrý príklad sú napríklad mokrade. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s obranou absolútne nič spoločné. Ak však obnovíte nejakú mokraď, bude sťahovať uhlík – máte naplnený klimatický cieľ, podporili ste tým biodiverzitu, čiže máte naplnený biodiverzitný cieľ, vytvorili ste zásoby vody, čo je dôležitý predpoklad pre vodnú udržateľnosť a zároveň ste vytvorili obrovskú efektívnu bariéru pre pozemné vojská, ktoré ak by chceli cez tú mokraď prejsť, tak sa tam skrátka nedostanú. 

Toto je odskúšané na Ukrajine, pri Bielorusku. Je to obrovská bariéra, čiže má to význam aj pre obranu. Jedno euro investované do obnovy mokradí tak splní štyri ciele, vrátane toho obranného. A ja si myslím, že práve takéto riešenia – synergické, duálne alebo akokoľvek mnohovrstevné – by mali byť favorizované, pretože sú najefektívnejším využitím prostriedkov. 

V Európskom parlamente sa pripravuje uznesenie o právnom štáte a možnom zneužívaní eurofondov na Slovensku. Máte nejaké informácie, v akej je to fáze a čo môže obsahovať? 

Minulé plenárne zasadnutie sme mali k tomu rozpravu, kde jasne odznelo, že Európska únia má veľké pochybnosti o tom, či na Slovensku je vôbec možnosť chrániť európske finančné záujmy, čo je ukotvené v zmluvách o fungovaní Európskej únie. Je to povinnosť členských krajín. 

Stalo sa to kvôli tomu, že boli oslabené alebo zrušené tie inštitúcie, ktoré to mali na starosti. Ich kompetenciu museli prebrať európske štruktúry alebo sa nejakým spôsobom presunula na iné orgány, kde však máme indície, že to nefunguje. Myslím si, že najlepšie o tom hovorí nedávne vyhlásenie generálneho prokurátora, ktorý povedal, že pre novelu trestných zákonov nevie postihovať korupciu. To isté hovoril špeciálny prokurátor, to isté hovorí Najvyšší kontrolný úrad, čiže tých vážnych indícií, je veľa. 

Európska únia na to reaguje a myslím si, že bude žiadať od Slovenska nápravu tohto stavu, nehovoriac o postihovaní tých deliktov, ktoré sa pravdepodobne udiali a ktoré sú momentálne vo fáze vyšetrovania v rámci OLAF alebo EPPO. Bol by som veľmi rád, keby to skončilo tým, že ten stav sa na Slovensku napraví a nebudú nám musieť byť krátené európske prostriedky. Ale obávam sa, že tu nie je dostatočná politická vôľa zo strany súčasnej vlády, aby sa tomuto predišlo. 

Takže ten najhorší možný scenár by bol, že Európska únia skonštatuje, že nie je momentálne bezpečné posielať všetky tie peniaze, ktoré posiela, na Slovensko, a budeme tak reflektovať na príklad Maďarska. Chcem len povedať, že z pozície Progresívneho Slovenska sa v Obnovme Európu snažíme robiť maximum pre to, aby k takémuto scenáru nedošlo, ale nie je to čisto v našich rukách. 

Keď je ten náprotivok na strane vlády a koalície hluchý, tak sa možno nevyhneme takýmto dopadom, ktoré by boli naozaj veľmi zlé pre Slovensko, ale nikto v Európe nebude posielať európske zdroje do nejakej čiernej diery, kde sa stratia a rozkradnú. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK