Tenerife očami Slovenky: Za slnenie tu nikomu neplatia. Veľakrát sa stane, že nejdem na pláž aj pár mesiacov (Rozhovor)
Na Tenerife odletela hneď po promóciách na anglickej univerzite. Jej cieľom bol polročný pobyt a učenie sa španielčiny. Petra sa však po čase zoznámila so svojím terajším manželom Giovannim a dnes už spoločne vychovávajú aj dcéru v zmiešanej slovensko-talianskej domácnosti s prímesou španielskej kultúry. Kompromisy sú podľa nej kľúčové, a to nielen v rodine, ale aj v bežnom živote na ostrove. Ten síce ponúka dovolenkový raj, no pre Petru s rodinou každodenný pracovný život ani zďaleka neznamená iba vylihovanie na pláži a plávanie v mori. V rozhovore opísala, ako sa dajú spojiť odlišné povahy s odlišnými záľubami, ako vyzerá bežný život na Tenerife a v čom sa líši miestny zdravotný systém od toho slovenského.
Epoch Times Slovensko: Giovanni je Talian, vy ste Slovenka a žijete na Tenerife. Ako to vyzerá v takejto zmiešanej rodine? Ako by ste opísali svoju slovensko-taliansku domácnosť?
Petra Eškutová: Môj muž je Talian, ale od svojich štyroch rokov vyrastal na Tenerife, čiže je to Talian ovplyvnený španielskym prostredím a teda naša rodina je ešte zmiešanejšia ako sa zdá. V každej zmiešanej rodine je potrebné aspoň trochu zladiť kultúrne rozdiely a nie vždy to bolo alebo je jednoduché. Rozprávame sa spolu po španielsky, ja s dcérou po slovensky a on po taliansky. Čo sa týka varenia, je to vyštudovaný kuchár a teda mu rada prenechávam varenie, no občas si uvarím niečo slovenské, hlavne polievky, ktoré tu v našej podobe nevarievajú (číre, nie krémové). Niečo mu chutí a niečo nie, miluje pirohy a bryndzové halušky, pečené buchty, ale prevracia oči, keď si robím rezance s makom a to už ani nehovorím o špagetách s kečupom. Nerozumie, prečo cestoviny do vývaru varíme zvlášť a nie priamo v polievke. Na druhej strane, keď robím vývar, nasype si tam parmezán (tomu zase nerozumiem ja), preto si tieto úlety v jedle už nekomentujeme.
Každý národ má, samozrejme, svoje ikonické vlastnosti… Ktoré dominujú u vás ako Slovenky a aké sú zas typické pre Talianov?
Pre Talianov je typické rozprávať nahlas (vtipná poznámka: keď Giovanni hovorí po španielsky a potom náhle prepne do taliančiny, tón jeho hlasu sa automaticky značne zvýši). Dominantné jedlo je pre nich večera niekedy okolo deviatej večer a bez problémov si po večeri dajú espresso. Doma a na návšteve sa nevyzúvajú, ale toto mi nebolo po vôli a ešte sa niekedy stane, že sa na mňa pozerá návšteva prekvapene, keď ich poprosím, aby sa vyzuli. Tu sa žije z minúty na minútu a plány sa bežne zmenia niekoľkokrát počas dňa.
Ja ako Slovenka sa s tým učím žiť, pretože mám rada plánovanie a dohoda je pre mňa svätá a rozhádzaný deň je pre mňa katastrofa. Giovanni mi stále vraví, že čo platí v tejto minúte, v ďalšej už nemusí, musíme sa prispôsobovať situácii. Mňa ide z tejto vety poraziť, ale musím uznať, že má pravdu a vo viacerých prípadoch to funguje, keď sa uvoľním a nechám veci plynúť, hlavne tie, ktoré nemôžem ovplyvniť.
Tých odlišností by sme teda našli pomerne veľa… Ktoré z nich sú ale skutočne na dennom poriadku?
Giovanni neraňajkuje, ja áno. Ja nakupujem potraviny priebežne do zásoby, Giovanni nakupuje špecificky len to, čo bude potrebovať napríklad v ten deň na varenie. Chodí rád na rybačku a nerád vylihuje na pláži, ja zase áno, rád trávi čas s ľuďmi a často ich pozýva k nám domov, ja mám hlavne večer radšej už len domácu pohodu. Nemá rád zimu (dostať ho na Slovensko v zime je nadľudský výkon), ja chodím rada domov na Slovensko aj v zime. Je medzi nami veľa rozdielov, ale veľa vecí sa nám upravilo aj odkedy máme dcéru, ale dohodli sme si pravidlá tak, aby ani jeden z nás „netrpel“ a aby to fungovalo.
Čo je kľúčové pri vytváraní kompromisov? Ako vôbec dokážete zlúčiť vaše odlišné kultúry?
Nadviažem na predošlú odpoveď. Napríklad, keď ideme na pláž, ideme na takú, kde sa blízko dajú loviť ryby a ja si teda čítam knihu na pláži a Giovanni rybárči. Kým ja raňajkujem, on zatiaľ nakŕmi našu dcéru. Keď nakupujeme, ja si navyše nakúpim do zásoby to, čo chcem a neočakávam to od neho. Giovanni nerád cestuje, resp. veľmi rád pracuje, a preto cestujem väčšinou sama s dcérou. O tomto mávame často debaty, ale už sa to o dosť zlepšilo, navyše nenútim ho do ciest, kam chcem ísť ja. Jednoducho idem a spoločne cestujeme hlavne keď ideme k jeho rodine do Talianska alebo na Slovensko. Napriek tomu, že nemáme rovnaký vkus na filmy, niekedy si pozerá každý svoje a pritom spolu večeriame, ale napríklad Giovanni miluje našu šou Na nože a pozerávame to spolu. Spoznáva tak ešte lepšie slovenskú kuchyňu a zároveň počúva a učí sa po slovensky. Pri robení kompromisov je dôležité pozrieť sa na vec z pohľadu toho druhého a potom sa snažiť nájsť to, čo môže každý trochu zmeniť bez veľkých strát, aby sme našli spoločný stred.
Čo vás teda doposiaľ naučil takýto multikultúrny život?
Naučil ma nestresovať sa kvôli veciam, na ktoré nemám dosah a hlavne to, že je v poriadku, ak máme na vec iný pohľad. Spočiatku ma trápilo, že nemáme spoločné koníčky, podobné chute a preferencie v jedle, rovnaký cestovný štýl a podobne, ale pochopili sme, že ak sa máme radi a vieme tie kompromisy nájsť, tak všetko sa dá a aj takýto vzťah môže fungovať. Veľa vecí závisí aj od povahy, charakteru a výchovy, preto napríklad mne neprekáža tráviť čas inak ako môj partner, ja dokonca potrebujem, aby sme vedeli mať kvalitný čas aj oddelene. Keď idem na jogu, robím to kvôli sebe a nie kvôli druhým, nepotrebujem tam mať stoj čo stoj svojho muža a preto nám to takto funguje. Niekto, kto je zvyknutý byť s partnerom 24/7, by v tomto hľadal kompromis asi ťažko.
Ako ste sa s manželom spoznali?
Prišla som na Tenerife na polročnú stáž po vysokej škole a chcela som sa naučiť španielsky a z pol roka sa stalo osem rokov. Giovanniho som spoznala v jeho reštaurácii a tam sa začal náš príbeh. Mám aj vtipnú príhodu, ktorá nadväzuje na kompromisy, alebo skôr na to, ako sa môžu pri správnom partnerovi meniť hodnoty. Giovanni mi na začiatku vzťahu povedal, že chce vážny vzťah, ale že sa neplánuje ani ženiť a ani mať deti. Ja som sa len usmiala a povedala zo žartu, že to je v poriadku a že ja sa raz vydám a aj deti budem mať či s ním, alebo bez neho. Po roku vzťahu mi zopakoval svoj postoj a ja som mu znova dala rovnakú odpoveď. Po troch rokoch vzťahu ma sám od seba požiadal o ruku. O dva roky sme sa vzali a povedal mi, že by chcel dieťa. Dnes miluje našu dcéru nadovšetko a je skvelý otec. Niekedy na veci netreba tlačiť a oni sa začnú diať samé.
Láska, svadba, rodina, to ste možno úplne od pobytu na Tenerife neočakávali, ale čo naopak áno? Ako ste si to takpovediac vysnívali?
Ja som sa presťahovala na Tenerife bez toho, že by som tam niekedy bola. Bola som plná očakávaní, tešila som sa do tepla. Sťahovala som sa vtedy z Anglicka, kde som študovala na vysokej škole. Celkom som sa tešila, že vymením dážď za slnko, hoci Anglicko bude mať stále špeciálne miesto v mojom srdci. Keď som teda končila univerzitu, chcela som si trochu oddýchnuť, pocestovať a naučiť sa po španielsky. Tenerife bolo ideálne miesto, pretože je tu po celý rok teplo a takisto aj pracovná sezóna. Nemala som ružové okuliare, že prídem na ostrov a dostanem prestížny post manažérky. Vedela som, že budem znova začínať od podlahy, minimálne kým sa naučím dobre po španielsky. Našla som si tam stáž, absolvovala som online pohovor, dala výpoveď v práci a týždeň po štátniciach som odletela.
Aká bola realita? Je to skutočne taký dovolenkový raj ako sa o ňom hovorí?
Tým, že som nešla na dovolenku, ale rovno do práce (na stáž), tak, samozrejme, nemala som čas objavovať ostrov a vylihovať na pláži. Musela som si vybaviť dokumenty, bývanie, bankový účet, rezidentskú kartu a podobne, ale to počasie je výhodou a ak si človek vytvorí svoju komunitu ľudí, potom to ide ľahšie. Všetky začiatky sú istým spôsobom ťažké a nikde na nikoho nečaká červený koberec. Ani na mňa nečakal, ale myslím si, že som to vďaka otvorenej mysli zvládla veľmi dobre.
Dovolenka je teda jedna vec, no druhá samotný každodenný život. Ako tam trávite bežný pracovný deň?
Môj kamarát na Slovensku mi raz povedal: „Ty sa máš super, veď to je ako byť celý rok na dovolenke.“ Za slnenie sa na pláži však nikomu neplatia a teda mne sa veľakrát stane, že nejdem na pláž aj pár mesiacov. Predsa práca, rodina, domácnosť, nákup potravín, cvičenie, varenie. Máme to rovnako ako hocikto iný na Slovensku. My sme obaja s mužom živnostníci a máme výhodu v tom, že nie sme viazaní pracovnou dobou. Čiastočne spolu podnikáme a musím nás pochváliť, že máme dobre nastavený systém – kolegovia/obchodní partneri vs. manželia v súkromí.
Aj keď sa niekedy kvôli práci nezhodneme, problémy necháme v robote a doma sme rodina a pri večeri sa nerozprávame o práci. Materská je tu len 4 mesiace a teda od 4. do 11. mesiaca som bola s dcérou doma bez akejkoľvek podpory od štátu. Potom sme ju skúsili dať do jaslí, pretože sme videli, že veľmi dobre interaguje s inými deťmi a chodí tam doteraz, preto som aj využila tých pár hodín a vrátila som sa k práci.
Veľké rozdiely ste na Instagrame spomínali aj v rámci zdravotníctva. Ako to je z vášho pohľadu? Do akej miery je zdravotná starostlivosť na Tenerife kvalitná?
Štátne zdravotné poistenie patrí pod sociálku, platí sa teda jeden poplatok sociálnej poisťovni a povedzme, že zdravotné je akoby zadarmo. Existuje aplikácia, kde sa viete objednať k obvodnému a tá funguje super. Nie je možné dostať telefónne číslo, na ktorom by vám priamo odpovedal doktor. Oni nemajú telefóny. Viete sa dovolať na recepciu polikliniky alebo na centrálu, kde vás objednajú k lekárovi, keď nepoužívate aplikáciu. Problém sa vyšetruje na povrchu, nie do hĺbky – asi tak by som to zhodnotila. Nehovorím, že je nekvalitné, ale týmto štátnym lekárom chýba pravdepodobne vybavenie a možnosti. Navyše medicína, ktorá sa študuje v Španielsku (podobne aj v Anglicku) sa neštuduje tak podrobne ako na Slovensku. Medicínske vzdelanie na Slovensku je oveľa kvalitnejšie.
Dostať sa na vyšetrenie k špecialistovi je vraj pomerne náročné…
Vyšetriť vás vyšetria, ak ste chorí, ale k špecialistovi sa nedostanete tak ľahko. Musíte prejsť cez sito obvodného lekára. Ja som mala ekzém a obvodný si ho odfotil a povedal mi, že to ide poslať na Whatsapp kožnému a ak to bude považovať za rizikové, tak mi dajú termín. O štyri mesiace mi zavolal lekár, že má odpoveď od dermatológa. Ja som si ale ten ekzém medzičasom vyliečila sama. Keď som sa spýtala pred pár rokmi, či ma môže objednať ku gynekológovi, tak mi povedal, že som mladá, aké môžem mať už len problémy a že prehliadka sa robí každé tri roky. Gynekologickú prehliadku vykonáva tzv. matrona, čo je špecializovaná gynekologická sestra, ktorá má v ordinácii gynekologické kreslo a ultrazvuk bez obrazovky, pretože na tie nie sú školené.
Keď ma uštipla osa a opuch neustupoval, predpísali mi antibiotiká a doplnili Paracetamolom a Ibuprofenom. Mám pocit, že takéto „trojkombo“ predpisujú často, lebo niečo z toho musí predsa zabrať. Nechcem haniť lekárov, určite majú zviazané ruky a keby mali možnosti, vyzeralo by to inak. Podobne to ale fungovalo aj v Anglicku, preto hovorím, zlaté Slovensko, kde sa dostanete k špecialistovi, keď potrebujete. Ešte spomeniem, že zubné problémy nie sú život ohrozujúce, preto ich tu ani štát nepokrýva, resp. len vo veľmi vážnych prípadoch. Inak sa k zubárovi na preventívku nedostanete.
V čom vás úplne najviac prekvapil prístup tamojších lekárov? V jednom videu ste dokonca spomenuli, že bežné je „gúglenie“ chorôb a aj isté zľahčovanie…
Presne to, čo som spomenula. Keď som mala problém, snažil sa to vyriešiť obvodný lekár. Môj muž mal pred dvomi rokmi úraz, prišiel o polovicu bruška palca na pravej ruke, vôbec mu to nezašili, len obviazali a chodil na preväz. Palec sa mu zrástol, ale pohyblivosť ma obmedzenú, čo už neriešili. Ja som mala preťaženú ruku, bola som vypísaná a lekár sa ma na kontrolách pýtal, či to fakt až tak bolí a kedy mi bude môcť zrušiť PN-ku. Totiž živnostníci majú menej výhod. Ak sa dáte vypísať, platia vám až od piateho dňa. Popri sociálke vás kontroluje Mutua – súkromná nezisková poisťovňa, ktorá spolupracuje so štátom a vypláca dávky živnostníkom. Táto spoločnosť vás kontaktuje a vyšetrí vás aj ich lekár a zhodnotí, či je potrebná PN-ka. Táto Mutua naháňa obvodných lekárov a pravdepodobne s tým majú veľa papierovačiek.
Na druhej strane, zamestnanci majú až príliš veľa výhod. PN-ka je 100-percentne hradená zamestnávateľom až po maximálnu dobu 1 a pol roka. Sociálka potom zamestnávateľovi vráti až na odvodoch cca 60 % mzdy a to až od 16. dňa PN-ky. Tých zostávajúcich 40 % ale stále platí zamestnávateľ. Navyše tu nie sú kontroly zo sociálky a ani zamestnávateľ, ktorý PN-ku platí, nemá právo zamestnanca skontrolovať.
Vy ste na ostrove absolvovali pôrod a všetko ostatné, či už pred, alebo po pôrode…
Áno. A teda, aby som nebola len negatívna, mala som veľmi dobré skúsenosti so starostlivosťou v tehotenstve, pôrodom a aj starostlivosťou post-partum. Najskôr mi priradili matronu – gynekologickú sestru, ktorá sa celé tehotenstvo o mňa starala, každý mesiac som k nej chodila. Okrem toho, že perfektne pokrývala a organizovala všetky moje vyšetrenia, zaujímala sa aj o psychické zdravie. Na každú otázku trpezlivo odpovedala a v rámci štátneho poistenia sme mali zadarmo aj predpôrodný kurz (s manželom). Využila som možnosť dentálnej hygieny, ktorú mi poskytli, keďže v tehotenstve sa zvyknú kaziť zuby.
Pôrodnica bola veľmi dobre vybavená, dostali sme s malou všetko, čo sme potrebovali, od plienok po hygienické potreby a aj strava bola veľmi dobrá. Rodila som okolo obeda a hneď po pôrode mi doniesli obed rovno na sálu, ktorý bol navyše trochu slávnostnejší, keďže som rodila na Troch kráľov. Okrem bežných kontrol na izbe po pôrode som hocikedy mohla zavolať laktačnú poradkyňu, ktorá tam bola k dispozícii nonstop. Dcéru som mala od prvej minúty pri sebe, nezobrali ju odo mňa preč ani raz počas celého pobytu. Domov som odišla 26 hodín po pôrode. Mohla som ostať ešte jednu noc, ale výsledky sme mali v poriadku. V najbližších týždňoch som mohla raz týždenne absolvovať hodinu laktačného poradenstva, chodila som k fyzioterapeutke na cvičenie a matrona ani vtedy neobišla tému psychického zdravia a pohody.
Máte ale skúsenosť nielen so štátnym, ale aj so súkromným zdravotným poistením, však?
Áno, kedysi som si platila súkromné zdravotné poistenie, ktoré má tie výhody, že sa viete objednať priamo k špecialistovi, majú lepšie až nadštandardné vybavenie a osobnejší prístup. Zrušila som si ho, lebo skoro vôbec som nebývala chorá a mala som pocit, že ho veľmi málo využívam, a preto som potom začala chodiť nárazovo na preventívky k alergiológovi, krčnému a podobne.
V čom vidíte hlavné výhody v tomto spôsobe platenia, aký využívate teraz, teda nie pravidelné platby, ale platby len za samotné výkony?
Je ekonomickejšie dať 100 € ročne za jednu prehliadku ako si platiť 80 € mesačne. Teraz som sa ale po dvoch rokoch rozhodla znova pre súkromné poistenie pre celú rodinu. V poslednom čase sme ja aj dcéra boli často choré a povedala som si, že asi to teraz bude potrebné. Jedna vec, ktorá by sa mohla zlepšiť v tomto systéme je práve prepojenie súkromného a štátneho zdravotného poistenia, pretože veľakrát sa úkony vykonajú dvakrát. Na Slovensku je tiež jedna štátna poisťovňa a súkromné, ale sú prepojené. Nemôžete byť poistení v oboch a základ starostlivosti je pre obe rovnaký (určuje ho zákon). Tu to takto nefunguje. Veľa vyšetrení môžete absolvovať dvojmo a byť poistení v oboch. Na tomto by mohli teda ešte popracovať.
Ďakujeme za rozhovor!
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?