Zaujímavosti » História

Štefan Hunčík v Moskve vybudoval najväčšiu drotársku továreň na svete. Októbrová revolúcia mu všetko vzala

Štefan Hunčík, prezývaný „drotársky kráľ“, patrí medzi najslávnejších slovenských remeselníkov. Narodil sa pred 153 rokmi na Kysuciach a už od detstva sa pohyboval v prostredí drotárstva. V Moskve jeho otec vybudoval rodinnú fabriku, z ktorej Štefan postupne vytvoril najväčšiu drotársku továreň na svete. Jeho podnikateľský talent, inovatívne obchodné metódy a rozmanitý sortiment výrobkov z neho urobili významnú osobnosť svetového obchodu. Veľká októbrová socialistická revolúcia však Hunčíkov rozlet zastavila.

Štefan Hunčík sa narodil 19. marca 1873 v malej osade Vrchrieka medzi obcami Vysoká a Veľké Rovné (dnes obec Vysoká nad Kysucou).

Bol najstarším z ôsmich súrodencov. Navštevoval ľudovú školu a vo veku dvanásť rokov odišiel za otcom do Moskvy, kde sa vyučil za drotára. Štefanov otec tam od roku 1868 spoločne so Štefanovým strýkom Jozefom Krutošíkom otvorili malú drotársku dielňu.

„Potrebný kapitál na založenie malej dielničky si vydrôtovali na potulkách po východnom Prusku a Ukrajine. Usadili sa v Moskve. V centre mesta, blízko Kremľa, si prenajali skromné priestory kde zhotovovali jednoduchý drôtený a plechový riad. Krutošík bol asi lepší majster, lebo sa viac venoval výrobe a Hunčík mal obchodný talent, a tak vyrobený tovar ponúkal po domoch a trhoch,“ priblížil vnuk Štefana Hunčíka Ján Jánsky.

Keď mladý Hunčík prišiel za otcom do Moskvy, dielňa už bola prosperujúcou manufaktúrkou s 25 zamestnancami. Štefan sa rýchlo vyučil remeslu a osvojil si aj ruštinu. Rodinný podnik otcovia prenechali svojim synom, Štefanovi Hunčíkovi mladšiemu, ktorý mal v tom čase 23 rokov a rovnako starému Imrichovi Krutošíkovi.

Mladý Štefan Hunčík pomerne rýchlo premenil pôvodnú dielňu na strojovú fabriku, čo bolo v tom čase odvážne a riskantné. Zaviedol moderné obchodné postupy, napríklad rozsiahly 500-stranový katalóg výrobkov.

„Obsahoval rôzne produkty, od vtáčích klietok (jedna takáto klietka získala v roku 1909 na výstave v Londýne zlatú medailu) až po kuchynské potreby, pričom polovica fotografií bola farebná,“ opisuje facebooková stránka Mr. Slovak.

Hunčík postupne začal so spriemyselňovaním a mechanizovaním prác a do svojho portfólia pridal aj plechársku výrobu, ktorá sa zameriavala na spracovanie farebných kovov. Keďže objednávky pribúdali, rozrastala sa aj dielňa. Do továrne naberal ďalších Slovákov. Založili špecializované pracoviská, pričom fabrika mala vlastnú výstavnú sieň a elektráreň na antracit. 

„Sortiment rozšírili o tovar určený pre najširšie vrstvy obyvateľstva a vybudovali špecializované pracoviská – nástrojáreň, klampiarsku, zámočnícku a drotársku dielňu i samostatnú dielňu na výrobu vtáčích klietok, prevádzku na povrchovú úpravu kovov s možnosťou cínovania, niklovania chrómovania, striebrenia a zlátenia, baliarne a sklady tovaru a kancelárie,“ vymenúva Monografia Vysokej nad Kysucov. 

Šikovní remeselníci výrobné prevádzky vybavili 75 najmodernejšími kovoobrábacími strojmi, pričom väčšinu doviezli z Nemecka, iné si dokonca navrhli a zostrojili sami. Vlastná elektráreň zvýšila produktivitu práce až o 50 %.

Najširšiu ponuku podniku tvorili kuchynské potreby rôznych druhov a veľkostí vrátane hrncov, pekáčov, mís, čajníkov, zaváracích nádob, sitiek, lievikov, cukorničiek, strúhadiel či foriem na pečivo. Továreň preslávili vtáčie klietky, ktorých ponúkala až 250 druhov v rôznych veľkostiach, materiáloch a originálnych tvaroch. 

Veľký záujem bol o bytové doplnky a potreby do domácnosti, od pascí na myši a vešiakov až po luxusné plechové výrobky či kvalitné samovary, ktoré dokonca získali ocenenie v New Yorku. Pre cirkev zas vyrábali krížiky, svietniky, monštrancie a kalichy.

„Najväčší rozmach zaznamenala fabrika v rokoch prvej svetovej vojny, keď získala objednávky od ruskej armády na poľné fľaše, vojenské šálky a čajníky, obaly na ručné granáty, plechovky na konzervy i plechové veľkonočné vajíčka plnené cukríkmi ako dar cára bojujúcim vojakom,“ uvádza monografia.

Pre neustále rastúci dopyt vznikli pobočky po celom Rusku napríklad v Petrohrade, v Nižnom Novgorode, Irkutsku, Archangeľsku a v Tomsku.

„Veľká drotársko-plechárska továreň Jozefa Tabačíka a Pavla Korňana z Veľkého Rovného a Baltazára Šutaríka z Dlhého Poľa v Irkutsku sa dokonca cez svoj pobočný závod v čínskom Char-pine zapojila do stavby Východočínskej železnice v severnom Mandžusku, ktorá bola v tom čase súčasťou Transsibírskej magistrály,“ uvádza Forbes.

V moskovskom sídle sa okrem výrobných hál nachádzali aj administratívne priestory a zázemie na ubytovanie i stravovanie robotníkov. Pre fabriku pracovali aj ženy v sklade, v učtárni alebo na expedícií. Ročný obrat spoločnosti v tom čase dosahoval 1,5 až 2 milióny rubľov. Výrobky sa vyvážali do mnohých krajín sveta vrátane USA, Číny, Nemecka či Perzie.

„Fabrika Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka z Vysokej nad Kysucou sa stala najväčším drotárskym podnikom na svete. Sídlila v deviatich budovách a pred prvou svetovou vojnou zamestnávala takmer 400 ľudí,“ uvádza facebooková stránka Mr. Slovak.

Rozvoj továrne zásadne poznamenal historický vývoj udalostí. V roku 1917 v Rusku vypukla Veľká októbrová revolúcia. Podľa monografie sa majitelia pokúsili vyriešiť situáciu rozdelením fabriky. Krutošík založil novú dielňu, pridal sa k sovietom a stal sa v nej komisárom. Hunčík poslal rodinu na Slovensko a sám bol ako občan nepriateľského štátu (Rakúsko-Uhorsko) uväznený. Celkové straty po prevzatí moci komunistami vyčíslili slovenskí drotárski podnikatelia dokopy na dva a pol milióna rubľov.

„Vďaka faktu, že (Hunčík) vyrábal pre ruskú armádu, bol po niekoľkých týždňoch rehabilitovaný a krátky čas ešte pracoval vo fabrike. Niekedy na prelome rokov 1918 – 1919 však boľševická vláda Hunčíkov podnik poštátnila a správu nad ním prevzal ľudový komisár, ktorý dozeral na jeho likvidáciu a demontáž strojov a Hunčík musel fabriku opustiť,“ vysvetľuje monografia.

Hunčíkove deti sa dostali domov, manželka však cestu neprežila. Už z územia Slovenska ju deportovali maďarskí žandári do karantény kvôli epidémii týfusu. Napokon zomrela v rumunskom Brašove.

Hunčík sa do rodnej vlasti vrátil za pomoci Červeného kríža. Svojmu remeslu sa už viac nevenoval. Istý čas podnikal v chove hydiny na Žitnom ostrove. 

Po odtrhnutí južného Slovenska počas druhej svetovej vojny sa presťahoval späť na Vrchrieku. V rodičovskom si otvoril pohostinstvo. Tam napokon aj dožil. Zomrel 7. júna 1963 vo veku 90 rokov. Pochovaný bol na cintoríne vo Vysokej.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK