História

Vynález dynama, elektromotora aj sódovky: Štefan Anián Jedlík niekoľkokrát v tichosti predbehol svoju dobu

Hoci jeho meno na Slovensku takmer nikto nepozná, Štefan Anián Jedlík patrí k priekopníkom modernej elektrotechniky. Rodák zo Zemného prišiel s vynálezom dynama, skonštruoval jeden z prvých funkčných modelov elektromotora a jeho patent na výrobu sódovej vody viedol k vzniku prvej sódovkárne v Uhorsku. Napriek desiatkam vynálezov zostal dlho v úzadí. Dnes sa však čoraz jasnejšie ukazuje, že tento skromný benediktínsky mních bol jedným z najväčších inovátorov svojej doby. Zomrel presne pred 130 rokmi – 13. decembra 1895.

Pôvod a vzdelanie

Štefan Anián Jedlík (maď. Jedlik Ányos István) sa narodil 11. januára 1800 v obci Zemné (okres Nové Zámky) vo vtedajšej Rakúsko-uhorskej monarchii. Jeho matka Rozália Szabó bola z urodzenej maďarskej rodiny, otec mal slovenský pôvod, podľa priezviska pravdepodobne pochádzajúci z Liptova. Jedlíkovci sa s inými slovenskými rodinami presťahovali do Zemného za prácou v prvej polovici 18. storočia, keď sa údajne spustili dolu Váhom na pltiach.

Štefan študoval na gymnáziách v Trnave a Bratislave, aby sa vzdelal v slovenčine a nemčine a následne v latinčine. Potom vstúpil do benediktínskeho rádu a pokračoval vo vzdelávaní v Győri a Pannonhalme. Benediktínsky rád v oblasti prírodných vied ponúkal svojim študentom najlepšie vzdelanie v Uhorsku. V roku 1822 získal doktorát z filozofie v Budapešti a krátko potom učil na benediktínskom gymnáziu v Győri.

„Z osobných spomienok, denníkov či z toho, čo o ňom napísali jeho priatelia a kolegovia, vieme, že sa o prírodné javy zaujímal už od detstva. Sledoval búrky na rovinách Žitného ostrova, silu mohutného Váhu, rád potajomky liezol na kostolnú vežu v Zemnom, aby sa odtiaľ díval na šíru krajinu,“ napísal o vynálezcovej mladosti portál Postoj.

V roku 1825 bol Jedlík vysvätený za kňaza, väčšinu života však vykonával zamestnanie profesora fyziky. Začínal v Győri, potom prešiel na kráľovskú akadémiu v Bratislave a nakoniec v rokoch 1840–1878 pôsobil na univerzite v Pešti.

Jedlík bol známy ako skromný a húževnatý benediktínsky mních, ktorý mal obrovské nadšenie pre vedu a vzdelávanie. Išlo o názorný príklad toho, že veda a viera sa navzájom nevylučujú.

Jedlíkov elektromotor a dynamo

Celkovo je v análoch evidovaných 86 Jedlíkových objavov a vynálezov. Medzi prvými na svete objavil možnosť premeny elektrickej energie na mechanický rotačný pohyb.

Koncom 20. rokoch 19. storočia skonštruoval raný model elektromotora s tromi kľúčovými časťami – statorom, rotorom a ortuťovým komutátorom – a poháňal ním vozíček na koľajniciach. Išlo o jeden z prvých krokov vývoja elektromobilu.

„Jedlíkova konštrukcia obsahovala elektrický vodič, ktorý bol vložený do magnetického poľa, čím sa dosiahla rotácia. Tento princíp je základom pre moderné elektromotory, ktoré sa dnes využívajú v širokej škále aplikácií – od domácich spotrebičov až po priemyselné stroje. Štefan Jedlík sa tak nezávisle od Michaela Faradaya stal jedným z priekopníkov tejto technológie,“ uviedol portál elektrolab.eu.

Jedlík niekoľko rokov pred Wernerom von Siemensom opísal princíp samoindukcie na vlastnom unipolárnom dyname, čo sa pokladá za jeho najvýznamnejší objav. (Elektromagnetickú indukciu objavil v roku 1831 Michael Faraday a dokázal, že elektrina a magnetizmus sú dva rôzne prejavy toho istého javu – elektromagnetizmu, pozn. red.)  

Jedlík so svojím prvým prototypom dynama oboznámil študentov na peštianskej univerzite v roku 1859. Do oficiálnych záznamov sa však dynamo dostalo až v roku 1861 pri súpise inventára školy. Siemens svoj vynález oznámil Berlínskej akadémii vied začiatkom roka 1867.

„Jedlík pracoval na vývoji zariadenia, ktoré premieňa mechanickú energiu na elektrickú energiu – ide o princíp, ktorý je dnes základom dynám a generátorov. Hoci jeho dynamo nebolo komerčne využité, bolo významným krokom k vývoju moderných generátorov, ktoré premieňajú mechanickú energiu na elektrickú,“ uviedol elektrolab.

V roku 1873 získal Jedlíkov generátor hlavnú cenu na svetovej výstave vo Viedni, pričom členom odbornej poroty bol aj samotný Siemens.

„Medzi významné vynálezy Štefana Aniána Jedlíka patria tiež rúrkový zberač blesku, magnetický čap, ktorý sa neskôr stal súčasťou elektrického rušňa, vlnový stroj, na ktorom demonštroval vlnenie na vodnej hladine. Tiež prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok,“ vymenovala TASR.

Vynálezca spisy o svojich objavoch a zariadeniach nepublikoval. Používal ich najmä na demonštračné účely pre svojich študentov.

Neskôr Jedlík napísal, že elektromotor či ďalšie svoje vynálezy nepredstavil širšej verejnosti preto, lebo sa mu viackrát stalo, že potom, čo niečo vynašiel, neskôr zistil, že ho už predbehli iní. S niektorými vynálezmi však skutočne prišiel ako prvý, no širšia verejnosť sa o tom v tých časoch nedozvedela.

„Jedlíkovi mnohokrát vyčítali, že o svojich vynálezoch veľmi málo písal do domácich a zahraničných časopisov, a tým sa jeho nápady často akoby stratili. Toto je však iba čiastočne pravdivé tvrdenie. Jedlík totiž so svojimi kolegami – vedcami prevádzkoval továreň i dielňu. Výrobou optickej mriežky sa zaoberal tridsať rokov a tieto výrobky predával v Paríži.  V rokoch 1842 až 1852 na základe vlastného výrobného postupu v Győri s bratrancom Alajosom Szabóom prevádzkoval sódovkáreň,“ píše sa na webstránke rodnej obce vynálezcu.

Prvá továreň na výrobu sódy

Jedlík začal s výrobou sódovej vody v roku 1826, keď ako mladý benediktínsky mních v Győri experimentoval s nasýtením vody oxidom uhličitým. Chcel prekvapiť a potešiť mníchov v kláštore, ktorí si údajne po jedle radi dali sviežu, bublinkovú minerálnu vodu, čo však bolo pre nich finančne náročné.

Jedlík vyvinul zariadenie (apparatus acidularis), ktoré generovalo CO₂ chemicky (z kyseliny sírovej a uhličitanov) a nasýtilo ním vodu pod tlakom. Išlo o jediný vynález, ktorý si dal patentovať. Prvú továreň na výrobu sódy v Uhorsku zriadil v roku 1841 v Pešti.

Firma prosperovala, ale Jedlík nejavil o podnikanie väčší záujem. Po čase ju odovzdal príbuznému za 5-percentný podiel z jej hodnoty. Podnik pod novým vedením nakoniec skrachoval.

Na Slovensku prakticky neznámy

Okrem všetkých objavov bol Jedlík aj významným pedagógom. Napísal vysokoškolské učebnice a zaviedol maďarské odborné fyzikálne výrazy. Počas kariéry pôsobil ako dekan filozofickej fakulty (1848/49) a v akademickom roku 1863/64 aj ako rektor univerzity v Pešti. Od roku 1858 bol riadnym a od roku 1873 čestným členom Uhorskej akadémie vied. 

Po odchode do dôchodku žil v benediktínskom dome v Győri. Zomrel 13. decembra 1895 vo veku úctyhodných 95 rokov.

Jedlík je dnes vnímaný ako výrazná osobnosť slovensko-maďarskej vedeckej histórie. Jeho meno nesú školy, ulice a pamätné miesta v Zemnom, Nových Zámkoch, Bratislave, Győri, Segedíne, či Budapešti.

Zatiaľ čo v Maďarsku patrí k národným hrdinom, na Slovensku je povedomie o jeho úspechoch pomerne slabé. Pritom sám vo svojom cestovateľskom denníku spomína, že slovenský jazyk ovládal, čo využil napríklad pri cestovaní po Morave a potreboval komunikovať s miestnymi obyvateľmi. V rodinnej korešpondencii používal maďarčinu a pravdepodobne na vysokej úrovni ovládal úradný jazyk monarchie – latinčinu.

Na počesť vynálezcu nazvala Maďarská akadémia vied jednu z prestížnych cien za fyziku – Jedlíkova cenu. Niekdajší prezident akadémie Loránd Eötvös patril medzi jeho veľkých obdivovateľov. Dva roky po Jedlíkovej smrti v spomienkovom príhovore povedal:

„Angličania majú pre svojich velikánov Westminsterské opátstvo, Francúzi Pantheon. My môžeme vytvoriť panteón pre našich veľkých spisovateľov, politikov, vedcov len v našej pamäti. Do tejto galérie osobností musí dostať dôstojné miesto aj Anián Jedlík, ticho a nezištne pracujúci vedec minulého storočia.“

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK