Cestovanie, Inšpirácie

Ivana pôsobí ako inštruktorka lyžovania v Gruzínsku: Viem si tu zarobiť o dosť viac ako na Slovensku (Rozhovor)

Samu seba opisuje ako sezónnu nomádku, ktorá sa každých pár mesiacov nachádza v inej krajine a tam si nájde prácu a kamarátov. Ivana Šimičáková cez zimu pôsobí ako inštruktorka lyžovania a snowboardingu, pričom cez leto sa takisto snaží nájsť prácu spojenú so športom alebo turizmom. Takto už žila a pracovala vo viac ako 16 krajinách. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko opísala jej aktuálnu zastávku v Gruzínsku.

Epoch Times Slovensko: V zime pracujete ako inštruktorka lyžovania a snowboardingu, v lete objavujete svet. Čo rozhodlo o takomto životnom štýle?

Ivana Šimičáková: Po ukončení školy som nemala peniaze, no do sveta ma to vždy ťahalo. Túžba cestovať a spoznávať mi dala nápad ísť do zahraničia za prácou. Moja prvá letná brigáda bola v päťhviezdičkovom hoteli v Londýne. Pracovala som tam ako upratovačka s minimálnou angličtinou. Dali nám pekné uniformy a správali sa k nám veľmi profesionálne. Za osem hodín sme museli upratať desať izieb, ktoré však boli veľké a luxusné. Pamätám si, že po práci a každý voľný deň som objavovala Londýn – vždy som išla na nejaké nové miesto. Rýchlo som zistila, že za jedno leto sa dá dobre zarobiť a zároveň zažiť kopec nových vecí, a tak som sa rozhodla naskočiť na takýto životný štýl. Najviac skúseností som si ale priniesla z brigády na Novom Zélande, kde som pracovala ako baristka. Naučila som sa robiť latte art. Veľa nových zručností som získala aj pri práci ako asistentka manažéra v japonskej lyžiarskej škole, kde sme mali na starosti vyše 100 inštruktorov.

Meniť prácu každých pár mesiacov je náročné. Treba začínať od nuly – absolvovať pohovor, nájsť si ubytovanie, nájsť si kamarátov, vybaviť víza a podobne. Jednu prácu si nájdem, ako-tak sa usadím, a už musím rozmýšľať, kam pôjdem ďalej, a vybavovať všetky veci okolo toho. Je to nekonečný kolobeh, a preto väčšina ľudí zostáva na jednom mieste, alebo sa vracia na brigádu na to isté miesto – je to jednoduchšie. U mňa sa ale úplne zmenil aj pohľad na náboženstvo, keďže vidím, že v každej krajine majú iné, no v podstate veľmi podobné. Tiež ma to naučilo neodsudzovať hneď ľudí ani jedlo na prvý pohľad. Ako nomád mám aj viac voľného času, pretože pracujem sezónne – cez zimu štyri mesiace a potom ďalších päť mesiacov. To mi potom vychádza približne na tri mesiace dovolenky ročne, počas ktorých môžem cestovať a ísť späť na Slovensko pozrieť rodinu.

Pre prácu inštruktorky ste si vybrali Gruzínsko. To nebýva práve najbežnejšou voľbou…

Ako inštruktorka som už pracovala hocikde vo svete a na Gruzínsku ma lákalo ich pohorie Kaukaz. Bola to pre mňa opäť nová časť sveta, kde som ešte nebola. Pracovala som na Slovensku v Západných Tatrách, potom som odišla do rakúskych Álp. Dve sezóny som odučila v Kanade, na Novom Zélande, v Japonsku a tiež som pracovala ako inštruktorka na severe Číny. V Gruzínsku mám najférovejšie pracovné podmienky. Platia mi 50 % z ceny hodiny. V iných krajinách mi lyžiarska škola z hodiny, za ktorú zákazníci zaplatia, dá len 15 – 20 %.

Aké boli vaše prvotné očakávania od novej krajiny? Ako sa vám tam potom podarilo udomácniť?

Vedela som, že idem na divoký východ a do bývalej komunistickej krajiny, takže moje očakávania boli určite naplnené hneď po príchode. Taxikári hovorili po rusky, púšťali nám miestne vypaľovačky v aute, pýtali sa nás, načo si zapíname bezpečnostný pás a na ubytovaní nás hneď privítali čačou – domácim alkoholom. Pohostinnosť je tu veľká vec. Keď nás prišli pozrieť kamaráti Gruzínci, vždy niečo priniesli – víno, upečený koláč a podobne. S priateľom sme cestovali do iného mesta a ubytovali sme sa v jednom Airbnb. Pani domáca nám navarila večeru a pán domáci nám nalieval čaču. Ešte aj na druhý deň pri raňajkách nám ponúkal čaču a nabalil nám na cestu domáce citróny.

Ľudia sú tu priateľskí, hneď sme si našli kamarátov a udomácnili sme sa tu pomerne rýchlo. Gruzínci sú hluční a veľký rozdiel je aj medzi generáciami. Taký starší Gruzínec si pamätá vojnu s Ruskom, hovorí po rusky, veľa pije, je pohostinný a ponúka nás svojím jedlom. Generácia Z je však viac podobná mladým ľuďom inde vo svete – vedia dobre po anglicky, sú otvorenejší, tolerantnejší a viac scestovaní.

O Gruzínsku a tamojšom živote kolujú rozličné predsudky. Mali ste aj vy určité obavy pred vycestovaním?

Obavy som nemala. Pre mňa sú takéto krajiny atraktívne a vždy si chcem urobiť vlastný názor. Bola som prekvapená, koľko mladých ľudí tu hovorí po anglicky. Aj keď sme niečo vybavovali na úradoch, v bankách alebo si kupovali lístky na stanici, nemali sme problém sa dohovoriť. Tiež ma prekvapili mestá Tbilisi a Batumi, kde sú moderné budovy, reštaurácie a štýlové spoločenské miesta, kde sa stretávajú mladí ľudia.

V Gruzínsku som sa celý čas cítila bezpečne okrem pár situácií, ktoré na pár sekúnd vyzerali podozrivo, no nakoniec to bola len bariéra – buď jazyková, alebo kultúrna. Napríklad sme si objednali Jeep tour a uprostred výletu náš sprievodca vytiahol zbraň. Nebála som sa kráčať v noci sama po uliciach ani vo veľkomestách, no určite tu majú hranicu bezpečnosti nižšiu ako na Slovensku, čo sa týka šoférovania – jazdia bláznivo a bez pásov.

Aj keď tam trávite len zimnú lyžiarsku sezónu, ako sa vám žije v Gruzínsku? Čo by ste vyzdvihli?

V Gruzínsku sa mi žije dobre, hlavne finančne. Je tu lacno a viem si tu zarobiť o dosť viac ako na Slovensku. Daň z príjmu tu platím len 1 %.

To je skutočne nízka daň. Prekvapilo vás v Gruzínsku ešte niečo?

Nečakala som, koľko ľudí zo zahraničia tu žije. Stretla som Američanov, ktorí sa sem presťahovali, aj ľudí z Ruska, Dubaja či Austrálie.

V každej krajine sa zároveň nájdu aj isté bizarnosti…

Bizarné bolo vybavovanie pracovného povolenia. Pred úradmi stoja ľudia, ktorým zaplatíte a oni vám pomôžu s papiermi, dajú vám falošnú adresu – čokoľvek chcete. Zdalo sa mi, že na úradoch o týchto ľuďoch vedeli, no nikto s tým nič nerobil. Tiež tu funguje mafia. Ak prišiel do strediska nejaký zahraničný človek s tým, že si chce otvoriť biznis (požičovňu alebo bar), domáci si ho našli a zbili ho. Nechcú, aby im zahraniční ľudia brali biznis.

A čo vo vašej práci inštruktorky lyžovania?

Často máme zákazníkov, ktorí prvýkrát vidia sneh – ľudia z Izraela, Indie, Dubaja či Kataru – a lyžujú v rifliach a bez prilby. Vyzerá to, že majú srandu aj vtedy, keď padajú. Ja im môžem ponúknuť hodinu, no často nechcú. Chcú si len na chvíľu vyskúšať lyžovanie a to je všetko. Ja učím ľudí, ktorí sa chcú učiť. Niekedy mám rovnakého zákazníka aj celý týždeň. Len si musíme dávať pozor, aby do nás títo lyžiari v rifliach nenarazili. Tiež v stredisku, kde učím – Gudauri – sú policajti na lyžiach, ktorí pomáhajú ľuďom, keď spadnú. 

Mohli by sme sa pozrieť aj na každodenný život, ktorý je v očiach turistov často veľmi lacný a výhodný z finančného hľadiska. Ubytovanie v peknom apartmáne alebo v menšom hoteli sa dá nájsť aj za 15 eur na noc. Ubytovanie priamo na svahu je trochu drahšie ako inde v krajine. Kontakt na ubytovanie som dostala cez lyžiarsku školu, kde pracujem. Napísala som majiteľovi na WhatsAppe a bolo vybavené – žiadne podpisovanie zmluvy. S priateľom sme za apartmán na svahu na štyri mesiace platili 3 000 eur. Ďalej v reštaurácii sa najete pod 10 eur, bežný týždenný nákup potravín vás vyjde asi 30 eur a za celodennú lyžovačku zaplatíte 25 eur. 

Samozrejme, toto je skôr spodná hranica a v stredisku počas hlavnej sezóny (február) ceny ubytovania výrazne stúpajú. Rozhoduje to, že turistické oblasti a odľahlejšie miesta majú trochu odlišné ceny. V mestách je však veľa možností, a tak sa tam dá nakúpiť lacno. Aj za taxík ako turista zaplatíte omnoho viac, no ak máte kontakt na miestnych, viete tú istú trasu absolvovať aj za trojnásobne nižšiu cenu.

Čo by ste v porovnaní so Slovenskom označili za najväčšie rozdiely?

Slovensko je určite ďalej, pokiaľ ide o rozvoj a fungovanie krajiny. Napríklad v papieroch to máme viac upratané. Pravidlá sú jasnejšie vďaka reguláciám Európskej únie.

Aké sú vaše osobné skúsenosti s miestnou kuchyňou?

Jedlo je super, kvalita je tiež veľmi dobrá. Mala som však pocit, že reštaurácie ponúkajú dosť podobný výber jedál – tradičné gruzínske jedlá plus pizza a cestoviny.

Aké miestne jedlo by ste odporučili?

Najznámejšie jedlo sú khinkali – knedličky plnené mäsom, syrom alebo zemiakovou kašou. Majú tu aj veľa pečiva, napríklad khachapuri – chlieb plnený syrom a vajcom, no mne najviac chutili polievky, napríklad kharcho.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK