Radku na Cyprus priviedla náhoda: ostrov plný slnka a mačiek miluje kvôli jednoduchosti a pohostinnosti miestnych (Rozhovor)
Radka Holešovská sa už 20 rokov špecializuje na Cyprus, pričom to pre ňu nie je len dovolenková destinácia, ale aj druhý domov. Turistov na Afroditinom ostrove sprevádza v 5 rôznych jazykoch a o tunajšom živote vám povie omnoho viac ako len brožúrka z cestovky. Pôvodne sa síce ako delegátka mala ocitnúť v chorvátskom Dubrovníku, no zmena plánu na poslednú chvíľu ju napokon priviedla sem. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko si zaspomínala na svoju prvú návštevu Cypru a aj na skúšky z gréčtiny či zo slovenčiny. Pýtali sme sa jej aj na to, čím ju domáci Cyperčania stále prekvapujú, čo jej na ostrove vadí alebo prečo je cyperský život slobodnejší a jednoduchší.
Epoch Times Slovensko: Viac ako 20 rokov na Cypre, a to ste sa tam vraj dostali úplnou náhodou. Ako to bolo? Čo vás vtedy priviedlo na vychýrený Cyprus?
Radka Holešovská: Vtedy som bola strašne mladá a chcela som cestovať. Určite som nechcela byť zavretá v kancelárii od pol deviatej do pol šiestej. Chcela som žiť inak, chcela som niečo zažiť. Moja mamina sa vtedy vrátila z dovolenky a vravela mi o slečne v uniforme, ktorá ju vítala v hoteloch, vozila na letisko, brala na výlety a spýtala sa ma, či by som to tiež nechcela skúsiť.
Pozerala som na ňu ako blázon, pretože som netušila, že taká profesia existuje, že sa niečo také dá robiť. Potom som prišla do cestovnej kancelárie, povedala som, že chcem byť delegátka. Potrebovala som vodičský preukaz a skúšky sprievodcu v cestovnom ruchu. Až potom som dostala ponuku odletieť na sezónu niekam preč.
Pôvodne som mala letieť do Dubrovníka, čo mi prišlo ako strašná nuda, pretože Dubrovník všetci poznajú. Exkluzívne letné destinácie, ako napríklad Seychely a Maldivy, dostávajú delegáti len ako odmenu, takže na to som mala ešte čas. Asi tri týždne pred odletom mi volali z cestovky a oznámili mi, že pôjdem na Cyprus.
More, pláže, palmy – to by ste určite objavili aj v Dubrovníku, ale v čom bol Cyprus natoľko odlišný, že ste sa rozhodli špecializovať sa práve naň?
Možno spôsobom života. Vtedy som na Cypre cítila veľkú slobodu. Fascinovalo ma modré more, leto, to, že tam prakticky vôbec neprší, keď každé ráno vstanete a nebo je úplne bez mráčika. Takto je to od apríla až do konca novembra, kedy prebieha hlavná turistická sezóna.
Najviac ma asi bavilo, že väčšinu roka nemusím nosiť ponožky a môžem chodiť naboso alebo v sandáloch a v letných šatách. Takže väčšia sloboda, voľnosť a absencia zbytočnej zložitosti, ktorú máme v Európe.
Zbytočnej zložitosti?
Dám príklad. Dodnes ma fascinuje obrovský výber všelijakých farebných jogurtov a mliečnych výrobkov v českých a slovenských supermarketoch. Na Cypre máte jeden biely a veľmi dobrý jogurt, k tomu odtučnenú verziu a to je všetko. Samozrejme, začali sa dovážať aj rôzne farebné a sladené jogurty, ale všetci na Cypre vieme, že najlepšie chutí poctivý „grécky“ jogurt, do ktorého si dávame med a oriešky.
Kým ste sa k týmto krásam dostali, prešli ste si úlohou delegátky, ale dnes už aj sprevádzate turistov. Dostať sa k tomu vraj nie je najľahšie…
Práca delegátky spočíva v tom, že ponúka ľuďom výlety, pomáha im, radí, alebo vybavuje požičanie auta. Na výlety som chodievala s kolegyňami – sprievodkyňami – a vždy mi bolo ľúto, že tých ľudí nemôžem sprevádzať. Keď sa ale v roku 2010 objavil v cyperských novinách inzerát, že sa otvára Škola pre sprievodcov, tak som sa prihlásila.
A máte pravdu, nebolo to jednoduché. Štúdium na škole trvalo 15 mesiacov a stálo vtedy asi 3 000 eur. Plus výdavky na knihy, učebnice, cesty do Nikózie, kde prebiehala výučba, výlety a množstvo ďalších výdavkov. Popri štúdiu sa veľmi pracovať nedalo, takže som pracovala na čiastočný úväzok na recepcii v jednom hoteli a chvíľu aj v obchode s obuvou, kde mi nakoniec za prácu ani nezaplatili.
A čo vás v tej škole čakalo hneď na začiatku?
Najprv som musela spraviť skúšky z češtiny, aby som mohla sprevádzať v rodnom jazyku a potom aj z angličtiny a ruštiny.
Ale skúšku ste robili zvlášť aj zo slovenčiny, však?
Presne tak. Keďže na Cypre nikto nechápal, že čeština a slovenčina sú si veľmi podobné, musela som spraviť aj skúšku zo slovenčiny. Riaditeľ školy mi vtedy povedal, že nemôžem sprevádzať turistov zo Slovenska po česky, pretože by mi nerozumeli.
Samotná skúška potom spočívala v tom, že som musela pomerne dlhý text preložiť z gréčtiny do slovenčiny, čo bola katastrofa. Po slovensky, samozrejme, perfektne neviem, takže som si text najprv preložila do češtiny a potom ho nejako pokrútila, aby znel po slovensky. Pridala som dĺžne, čiarky a dúfala som, že na to nikto nepríde. A predstavte si, oni mi tú skúšku uznali.
A potom? Ako to ďalej prebiehalo?
Do školy som chodila štyrikrát do týždňa, vždy na štyri hodiny. Výučba prebiehala v gréčtine. Napriek tomu, že som robila vstupné skúšky aj z gréčtiny, toto bola oveľa ťažšia gréčtina, pretože sa hovorilo o kráľovstvách, o polostrovoch, pohoriach, geológii, biológii, o byzantskej hudbe, o tom, aké sú cyperské zvyky, o otázkach Európskej únie, o zákonoch a o množstve ďalších veľmi náročných tém. Hoci som nikdy pred tým v škole nepoužívala ťaháky, tu som ich mala. Na skúšky som si ich písala do slovníka, ktorý mali cudzinci povolené používať.
Súčasťou výučby bolo aj 30 praktických výletov a skúšky z techniky sprievodcovskej práce. Nakoniec som školu po roku a pol dokončila a stala som sa sprievodkyňou. Prvé roky som sa stále niečo učila, pretože turisti mali stále nové a nové otázky.
A teraz, keď už Cyprus poznáte do väčších detailov, ktoré miesta vám učarovali najviac?
Určite by som vybrala Larnaku, pretože je to východná brána Cypru s medzinárodným letiskom. Potom Soľné jazero pri Larnake, na ktorom sa kedysi ručne zbierala soľ. Stále mi to príde krásne, že sa jazero v zime naplní dažďovou vodou a že tam od decembra do marca prilietajú plameniaky od Kaspického mora. A ešte Palmová promenáda Finikoudes v centre Larnaky. Promenáda je miesto, kam často chodím na kávu alebo na zmrzlinu, a kde sa rada stretnem s niekým známym. Na jednej strane promenády sú hotely a turistické apartmány, potom je tam úzka jednosmerná cesta a za ňou široká pláž so žltým pieskom s pozvoľným vstupom do mora.
Vy ste si to tam zamilovali ale aj trochu iným spôsobom a popri angličtine a ruštine ste to skúsili aj s domácou gréčtinou…
Áno, keď som na Cyprus prišla, rozhodne som sa chcela naučiť hovoriť aj písať po grécky. Vadilo mi, že som si nevedela prečítať ani názov dediny či mesta. Chodila som aj k súkromnému učiteľovi a poctivo som sa učila hovoriť, písať, gramatiku a podobne.
No, potom, keď som bola medzi miestnymi, zistila som, že hovoria úplne iným jazykom – dialektom. Ten dialekt síce vychádza zo spisovnej gréčtiny, ale sú v ňom aj turecké, arabské či talianske slová. Je to ako ruština a bieloruština. Takže ja som sa v škole učila niečo, ale v praktickom živote sa na uliciach hovorilo niečím úplne iným.
V cyperských uliciach to ale nevyzerá inak len po tej jazykovej stránke. Dialekt asi nebolo to jediné, čo vás na miestnych prekvapilo…
Cyperčania sú aj dosť hluční. A keď sa medzi sebou rozprávajú, často hovoria veľmi nahlas a pri tom intenzívne gestikulujú. Ďalšia zaujímavá vec je, že cyperskí muži dávajú ženám priamo najavo, že sa im páčia. Neraz sa za pekným dievčaťom otočia tak, že takmer spadnú.
Obdivne pískajú, trúbia, keď okolo prechádzajú autom, a neboja sa vás pozvať na kávu alebo na drink. Navyše, sa neurazia, keď ich po tej káve odmietnete. Jednoducho ich neopúšťa odvaha baliť baby.
Pozeráte sa inými očami už aj na samotný ostrov?
Áno, hlavne na otázku rozdelenie ostrova. Nevnímam to už len tak, že Cyprus je jednoducho rozdelený, ale chápem to ako veľkú bolesť – rozdelené rodiny, stratený majetok. Naozaj ma baví aj cyperská pohostinnosť. Cyperčan vám ponúkne aj obyčajné sušienky či sendvič. Povie „kopiaste“, čo znamená: „Poďte, dajte si s nami, posaďte sa k nášmu stolu.“
Pohostinnosť im nechýba ani pri mačkách. Nazvala by som to možno až posvätnosťou. S čím to je spojené?
Existuje totiž legenda, podľa ktorej svätá Helena navštívila v štvrtom storočí Cyprus, teda v čase, keď na Cypre panovalo obrovské sucho. Nebola žiadna úroda, ľudia umierali od hladu a kvôli suchu sa premnožili jedovaté hady. Helena sa rozhodla ostrov zachrániť a priviezla niekoľko tisíc mačiek z dnešnej Palestíny, aby hady vyhubili.
Potomkami týchto mačiek sú dnešné cyperské mačky. Sú trochu chudé, majú dlhšie nohy a chvosty. Turisti ich zbožňujú a miestni ich väčšinou ignorujú. Máme však aj niekoľko veľmi dobrých útulkov, kde sa o mačky starajú dobrovoľníci. Je zaujímavé, že podľa cyperských štatistík je na Cypre viac mačiek než obyvateľov.
Aj vy ste podľahli ich čaru?
Sčasti áno. Mám doma cyperskú mačku, ktorú som našla pred 12 rokmi v kroví pri dome. Lieta so mnou z Cypru do Česka a späť, pozná letiská v Mníchove aj vo Frankfurte a bola aj na letisku vo Viedni.
Povedala by som, že na státisíce cyperských mačiek sa bude zvykať ťažšie, ale u vás je to asi niečo iné. Čo typicky cyperské vám je aj po toľkých rokoch stále „proti srsti?
Keď som prišla na Cyprus prvýkrát, bol to práve chlieb, ktorý sa predával v cyperských pekárňach, a vôbec mi nechutil. Trvalo veľmi dlho, kým som si naň zvykla. Veľmi mi pomohlo, keď sa na Cypre začali otvárať nemecké pekárne a Lidl, ktorý začal piecť pečivo a chlieb v štýle, na ktorý som bola zvyknutá.
Istý čas mi chýbali aj české sladkosti, česká horčica, ale na to som si časom zvykla. Prekáža mi tiež, že tu býva teplo až do konca októbra a že ešte aj v polovici novembra chodím v krátkych rukávoch, tričkách, šortkách a nosím sandále. Už by som si na seba totiž rada dala aj rolák.
Ak by ste mali Cyprus opísať tromi najvýstižnejšími slovami, aké by to boli?
Cyprus je láska.
Ďakujeme za rozhovor!
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.