Inšpirácie » Tradičné remeslá

Dávid sa po zranení na futbale začal venovať drevorezbe. Dnes vytvára fenomenálne sochy podľa fotografií (Rozhovor)

Väčšinu svojho života venoval športu, sníval o futbalovej kariére a aj na vysokej škole si to namieril na katedru športu. Jedno vážne zranenie však všetko zmenilo. Dávidovi Maliňákovi vtedy počas rekonvalescencie učarovala práca s drevom a klasickým dlátom a v priebehu rokov sa z neho stal uznávaný drevorezbár, ktorého sochy perfektne znázorňujú realitu. Okrem tých v nadživotnej veľkosti vychádzajú z jeho dielne aj realisticky stvárnené postavy priamo z fotografií. Pýtali sme sa ho, čo všetko predchádza výrobe sôch, aké druhy dreva sú na túto prácu najlepšie a čo robiť, aby sochy vydržali čo najdlhšie aj v exteriéri.

Epoch Times Slovensko: Vaša tvorba nie je „iba“ o drevených sochách, ale už ako samotný názov vášho Instagramu „Z fotky do dreva“ naznačuje, vaše diela skrývajú v sebe omnoho viac. K svojmu prvému dlátu ste sa dostali už v pomerne mladom veku, a vraj išlo o súhru náhod. Ako to teda všetko začalo?

Dávid Maliňák: Celý život som hral futbal a ten ma aj priviedol k vyrezávaniu. Na jednom zápase v roku 2013 som sa vážne zranil (únavová zlomenina panvy) a počas rekonvalescencie, keď som nemohol chodiť, som si z nudy kúpil jednorázové dláta a vtedy všetko začalo. Keď som sa do starého koryta, ktoré som našiel v dome po starých rodičoch, snažil vyrezať Spišský hrad a môjho psíka, dal som to na sociálne siete a všimol si to kamarát, ktorý potreboval dar pre známych.

Dal mi fotku a vyrezal som ju do dreva. Ľuďom sa to nejako zapáčilo a začali pribúdať objednávky. Brali to tak, že fotka vybledne, ale môj obraz môže byť pre nich rodinným dedičstvom.

Vyrezávanie do dreva neznie ako niečo, čo sa dá len tak zo dňa na deň naučiť…

Po mojich prvých pokusoch práce stále pribúdali a mňa to začínalo čoraz viac baviť. Neskôr som si kúpil aj motorovú pílu a opäť som skúsil vyrezať môjho psíka, ale tento krát sochu.

Každou ďalšou prácou som sa potom zdokonaľoval a snažím sa stále napredovať. K umeniu som totiž pred tým nemal žiadny vzťah, skôr naopak. Celý môj život bol len o športe, preto som aj vyštudoval učiteľstvo telesnej výchovy na Univerzite Mateja Bela.

Takže ste si vtedy museli aj osvojiť niektoré nové vlastnosti?

Určite áno. K hlavným vlastnostiam by som zaradil trpezlivosť a nevzdávať sa, aj keď sa práve nedarí. A samozrejme, musel som sa naučiť predstavovať si objekty, ktoré idem robiť a naštudovať si ich anatómiu. Ide najmä o proporcie častí tiel zvierat, na ktoré zvyčajne používam umelú inteligenciu alebo ich len vyhľadávam na internete. Pri fotografiách platí, že z niektorých dokážem vyčítať anatómiu, no pri iných zase potrebujem viac uhlov pohľadu, napríklad zvyknem pozerať videá, aby som zistil, ako sa hýbu kĺby zvierat a podobne.

A čo na oplátku dáva drevorezba vám?

Drevo mi na oplátku dáva slobodu, pretože pracujem len vtedy, keď sa mi chce. Ďalej aj vyšší príjem v porovnaní s príjmom, ktorý by som mal ako učiteľ a hlavne mám to šťastie, že mám zamestnanie, ktoré je zároveň mojím koníčkom.

Tradícia, sloboda, autenticita – to sú slová, ktoré sú často spájané s ľudovými remeslami. Je to tak aj pri drevorezbe?

Sčasti aj áno, ale musím povedať, že moje výtvory nepatria do ľudovej drevorezby. Skôr sa snažím, aby moje práce čo najviac pripomínali realitu. Preto aj zvyknem používať modernejšie náradie, vďaka ktorému viem urobiť detailnejšiu prácu ako s použitím dlát.

Konkrétne používam akumulátorové píly, s ktorými viem urobiť až 90 % celej sochy. Na dokončovanie detailov mi potom slúži rotačné náradie, priame brúsky a občas aj dláta.

Ktorý výtvor vám dal doposiaľ najviac zabrať?

Vždy som robil veci, ktoré zákazníci chceli, a snažil som sa ich spracovať do detailu, preto som aj každou prácou napredoval. Keď sa dnes pozriem spätne na niektoré z nich, tak ani neverím, že som ich robil ja. Z časového hľadiska mi najviac dala zabrať socha baníka pre mesto Gelnica. Bola z dubového dreva, mala výšku asi 4 metre, na šírku cca 3 metre a robil som na nej asi 2 mesiace. Všeobecne ale môžem povedať, že náročnosť práce závisí od veľkosti sochy a tiež od konkrétneho objektu. Ľudské postavy sú vždy zložitejšie ako zvieratá.

Veľa z vašich výtvorov je práve z dubového dreva. Je najideálnejšie?

Keď som začínal, používal som hlavne lipové a topoľové drevo, no neskôr som presedlal na dubové drevo. Je to najtrvácnejší druh, aký na Slovensku máme, a chcem, aby moje sochy vydržali čo najdlhšie.

O životnosti ale rozhoduje aj správna starostlivosť…

Pokiaľ ide o ošetrovanie sôch v exteriéri, odporúčam natierať ich každý polrok bezfarebným olejom Belinka. Škodia im hlavne zmeny počasia, dážď, sneh, mráz či vysoké teploty, keďže drevo neustále pracuje. Keď sú sochy zastrešené alebo priamo v interiéri, tak si nevyžadujú žiadnu špeciálnu údržbu.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK