Inšpirácie

Safari bez mýtov: sprievodkyňa Petra o skutočnej tvári africkej divočiny (Rozhovor)

Od detstva snívala o tom, že raz bude na safari a bude pozorovať zvieratá vo voľnej prírode, čo sa jej napokon aj splnilo, a to rovno v tanzánskej divočine. Delegátka Petra Pichertová si za svoju hlavnú destináciu zvolila Afriku, ktorá je podľa nej stále cestovateľsky veľmi podceňovaná. Aj preto sa snaží turistom predstaviť africkú prírodu bez prikrášľovania a mýtov, ktorým stále hromada turistov verí. Prezradila nám, ktoré mýty ju zarážajú najviac, aké nebezpečenstvá prináša safari a predstavila nám aj safari zvieratá, ktoré v učebniciach nenájdete. 

Epoch Times Slovensko: Pod slovom safari sa väčšine z nás určite vybaví obraz akéhosi vyhliadkového vozidla preplneného turistami s typickými suvenírovými klobúkmi a fotoaparátmi. Stalo sa práve toto safari vašou vášňou? 

Petra Pichertová: Pre mňa je každé safari lepšie než žiadne safari. Ten obraz preplneného auta plného turistov s fotoaparátmi a suvenírovými klobúkmi, samozrejme, existuje, ale v realite sa s tým stretnete skôr výnimočne, a to skôr pri veľkých skupinách z Ázie. Safari je totiž veľmi špecifický a pomerne drahý zážitok a väčšina ľudí, ktorí sa preň rozhodnú, sú naozajstní nadšenci, ktorí o ňom dlho snívali a starostlivo ho plánovali. Na druhej strane, aj to najlepšie safari je len také dobré, ako jeho sprievodca a vodič. Žiaľ, existujú aj takí, ktorí sú v aute len „do počtu“ a nerozoznajú servala od karakala. Keď počujem, že niekto hosťom rozpráva, že hyena je psovitá šelma, mám chuť vyskočiť z džípu a dať mu pár výchovných faciek. (Smiech)

Takže z vášho pohľadu bude definícia safari bude predsa len trochu odlišná…

Možno by som safari opísala ako zážitok, ktorý mení život a nie som jediná, kto to tak cíti. Mnohí moji hostia hovoria to isté. Je to úplne iná skúsenosť. Zrazu tie zvieratá vidíte tak, ako sa správajú prirodzene. Cítite ich prítomnosť, počujete ich zvuky, vnímate ich pohyby aj spôsob, akým spolu komunikujú a správajú sa k sebe. Safari má v sebe niečo hlbšie. Ako keby sa človek vracal k svojej vlastnej podstate. V angličtine na to majú krásny výraz: „homecoming“, teda návrat domov. 

Na vašich sociálnych sieťach ale často skloňujete aj divočinu, čo znie dobrodružne, no zároveň nebezpečne. Ako je to teda v skutočnosti? 

Pre mňa divočina neznamená nič nebezpečné ani zlé, práve naopak. Predstavuje slobodu, svet, kde zvieratá môžu byť tým, čím naozaj sú, a správať sa prirodzene. Verím, že zviera volí útok len ako poslednú možnosť. Väčšinou radšej utečie. 

Žiaden strach vás teda na safari nezvykne sprevádzať? 

Mojou najväčšou obavou v teréne je, že zapadneme s džípom v blate po tme. Alebo, keď ma hosť neposlúchne a rozhodne sa v noci sám prechádzať v strede národného parku, bez sprievodcu a mimo lodge. Vtedy mi už trochu tuhne úsmev. 

Ten vám stuhne asi aj vtedy, keď vidíte turistickú atrakciu v podobe skroteného leva, ktorého si turisti môžu pohladkať… 

Áno, myslím si, že do dnešnej doby to už nepatrí. Svojim hosťom sa vždy snažím vysvetliť, prečo je to zlé, a že zvieratá patria do voľnej prírody. Vysvetľujem im, čo všetko sa skrýva za tým, aby si mohli pohladkať leva. Podobné atrakcie zásadne nenavštevujem. A pokiaľ ide o takzvané „záchranné stanice“, veľmi starostlivo si vyberám len tie, ktoré sa skutočne venujú záchrane a návratu zvierat späť do voľnej prírody. Kontaktné zoo úplne vynechávam. Najväčšou odmenou pre mňa potom je, keď mi hostia neskôr napíšu, že napríklad na dovolenke na Kanárskych ostrovoch odmietli navštíviť show s kosatkami, pretože sa rozhodli takéto „cirkusy“ nepodporovať.

Ale práve v Tanzánii, kde by stretli aj vás, sú populárne tzv. safari tours. Máte s nimi aj osobnú skúsenosť? Je to všetko vážne natoľko „zaškatuľkované“?

Áno, existujú safari zájazdy, ktoré sú už trochu na hrane, ale veľa závisí od samotného sprievodcu a, samozrejme, aj od programu. Všetko je veľmi individuálne a určite by som žiaden typ zájazdu plošne nezatracovala. Čo je však pri plánovaní safari úplne zásadné, je obrátiť sa na niekoho dôveryhodného, kto má licenciu, skúsenosti a danú krajinu naozaj dobre pozná. Mám veľké šťastie, že spolupracujem s cestovnými kanceláriami, ktoré mi dávajú priestor zasahovať do programu. 

Čo v prvom rade chcete turistom vašimi programami predstaviť? 

Chcem ľuďom ukázať, aká nádherná a výnimočná Afrika je. Bohužiaľ, stále je ako turistická destinácia veľmi podceňovaná. Pôsobím najmä vo východnej Afrike, ale spoznávam aj iné krajiny a mojím cieľom je ukázať, že sa nie je čoho báť. Počas safari sa snažím predstaviť prírodu v celej jej komplexnosti. Vysvetliť, ako sú všetky zvieratá navzájom prepojené, ako má každý druh v ekosystéme svoju nezastupiteľnú úlohu a prečo je ochrana prírody taká dôležitá. 

Prichádzajú turisti na takéto dobrodružstvá dostatočne pripravení? 

Keďže som s hosťami v kontakte už pred samotnou cestou, väčšinou sú dobre pripravení. Jediný náš opakujúci sa problém je batožina. Mnoho ľudí sa jednoducho nedokáže zbaliť do menšieho batohu alebo kufríka a na safari dorazia s obrovským lodným kufrom. Občas si hovorím, čo v ňom asi majú, keď ich celý týždeň vídam v tom istom tričku. (Smiech)

A beriete si aj vy so sebou niečo špeciálne? 

Čokoládu a miestny hmyzí repelent.

Spomenuli ste síce, že safari nepovažujete za nebezpečné miesto, ale myslím, že pred šelmami by mal mať človek určitý rešpekt…

Áno, ale ak sa správate s rešpektom vy, rovnako sa budú správať aj šelmy. Pravidlo je jednoduché: „Rešpektuj a budeš rešpektovaný!“ Väčšina incidentov v divočine je takmer vždy spôsobená chybou človeka. Nedávno napríklad médiá dramaticky informovali o dvoch turistkách, ktoré v Zambii usmrtil slon. Čo však už nikto nespomenul, bolo to, že sa vybrali na túru s nelegálnym sprievodcom bez licencie. Išli by ste napríklad na Mount Everest bez licencovaného sprievodcu? Asi nie. Prečo by to malo byť iné na safari?

U mnohých možno zavážia aj rôzne mýty a internet, ktoré z nich spravia odborníkov na Afriku. Prichádzajú aj za vami hostia s rôznymi „faktmi“, ktoré sú však úplne mimo realitu? 

Tých mýtov je naozaj veľa! Jeden z najčastejších a zároveň najbizarnejších je, že si ľudia myslia, že po prílete do Afriky okamžite uvidia levy na pristávacej dráhe, alebo že z každej hotelovej izby budú počuť rev slonov.

Prekvapilo ma aj to, keď sa ma niekto opýtal, či si má na safari priniesť vlastné jedlo, pretože si myslel, že tam nie je žiadna civilizácia. Iní sa zas boja, že sa bežne prechádzame s puškami, pretože zvieratá sú všade a nebezpečné a potom sú naozaj prekvapení, keď zistia, že žiadnu zbraň nemám, pretože zviera jednoducho nesmieme (a ani nechceme) zabiť. A potom je tu klasika, že safari je len pre bohatých, alebo že to celé vyzerá ako v zoologickej záhrade.

Aj keď všetci túžia na vlastné oči vidieť levy, žirafy, zebry, slony, tanzánske safari nie je len o týchto učebnicových príkladoch afrických zvierat. Ktoré zabudnuté druhy si vás získali najviac? 

Aj keď každý, samozrejme, túži vidieť levy, slony alebo žirafy, safari nie je len o tých učebnicových druhoch, ktoré je relatívne ľahké vidieť. Ja osobne milujem momenty, keď ľuďom ukážem zviera, o ktorom nikdy predtým nepočuli, napríklad servala, karakala alebo moju obľúbenú „legendu savany“ – mediara.

Tento malý, ale neuveriteľne odvážny škriatok si získa každého, kto o ňom niečo zistí. Fascinujú ma aj plazy a vtáky, ktoré väčšina prehliada a potom sú tu moje ďalšie „srdcovky“, ako zlatá snovačka (pavúk), sekáči, šakal čabrakový, majestátny vták hadilov a moja láska krakľa vidlochvostá. Úplne zbožňujem aj antilopy, najmä vodušky a antilopy losie. Sú elegantné, pokojné a keď sa objavia vo vysokej tráve alebo ticho prejdú rannou hmlou, to sú presne tie chvíle, pre ktoré robím túto prácu. A najkrajšie na tom je, keď zozadu z džípu počujem: „Jéj, tá je krásna!“

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK