Zaujímavosti

Život v najväčšej ručnej práčovni na svete: muži tam zarobia menej ako 100 eur mesačne (+Foto)

Predstavte si miesto, ktoré silno páchne chemikáliami, ľudia sa tam brodia v špinavej vode, mnohí tam dokonca žijú a vychovávajú deti. A predsa je to miesto, ktoré turisti hojne navštevujú, aby na vlastné oči videli najväčšiu vonkajšiu práčovňu na svete, v ktorej denne prejde rukami pracovníkov aj milión kusov bielizne.

Slum, v ktorom od brieždenia vládne čulý pracovný ruch, sa rozprestiera v indickom meste Bombaj. Svetová metropola známa svojou koloniálnou architektúrou, historickými pamiatkami a bollywoodskym filmovým priemyslom, ktorý vyprodukuje ročne viac filmov než americký Hollywood, je zároveň mestom obrovských kontrastov.

Na jednej strane bohaté naleštené štvrte, exkluzívne butiky a milionári v luxusných autách a na strane druhej neuveriteľná chudoba, ľudia bez domova prespávajúci na uliciach a slumy, v ktorých žijú tí najchudobnejší. Práve jeden z takýchto slumov je však pre fungovanie mesta nepostrádateľný.

Stovkám mužov prejdú v Mahalaxmi Dhobi Ghat denne cez ruky tisíce kilogramov bielizne z miestnych nemocníc, domácností, ale aj luxusných hotelov. V návalových dňoch tu vyvesia aj milión kusov plachiet, obliečok, nohavíc, tričiek, košieľ, uterákov a podobne. Zápach, ktorý sa šíri ovzduším, je priam na nevydržanie a najlepšia rada, ktorú vám môžem dať v prípade, že by ste tento organizovaný chaos chceli zažiť na vlastnej koži, je obuť si celé topánky, určite nie otvorené šľapky. Neskôr sa mi poďakujete, verte mi.

Dedičstvo z generácie na generáciu 

Pýtam sa Rahula, ktorý ma sprevádzal počas mojej návštevy mesta, prečo tu vidím prať, žehliť a vyvešiavať bielizeň len samých mužov. „Je to náročná práca, odjakživa to robili muži. Máme z toho dennodenného státia vo vode a v bielidle úplne zničené chodidlá.“ Ako tak prechádzame pomedzi veľké nádoby na pranie, z chatrčiek, ktoré ich obkolesujú, začínajú vychádzať a obzerať si nás deti. V kolónii žijú celé rodiny. V podmienkach, aké som si nedokázala predtým ani predstaviť, v tom chlórovom zápachu…

Šnúry na vešanie sú na každom kroku, všade, kam dopadá slnko. A vôbec nepoužívajú štipce. Prádlo prevliekajú pomedzi poprepletané šnúry. Táto práca sa dedí z generácie na generáciu. Pre mnohých „dhobi“ sa život obmedzil len na fungovanie v tomto slume, na nekonečné státie v špinavej vode, namáčanie, drhnutie, mlátenie bielizne o hlinené nádoby, žmýkanie, sušenie, žehlenie a takto každý deň dokola.

Prečo im vravím „dhobi“? Lebo tak sa volá človek, ktorý vyzdvihuje špinavú bielizeň z domácností a vracia ju čistú a vyžehlenú späť. „Ghats“ sú zase vonkajšie práčovne, známe v indickej kultúre už po stáročia. Z toho vyplýva názov Dhobi Ghat. V marci 2011 sa práčovňa zapísala do Guinnessovej knihy rekordov, keď na jednom mieste súčasne 496 ľudí ručne pralo bielizeň.

Mimo bežnej turistickej trasy

Samozrejme, nejde o typické turistické miesto a mnohé cestovné agentúry vyslovene neodporúčajú klientom, aby sa motali pomedzi pracujúcich Indov v Dhobi Ghat. Maximálne ich vezmú na most pri železničnej stanici Mahalaxmi, ktorý vedie ponad kolóniu, odkiaľ je na celú práčovňu dobrý výhľad. Ideálny čas na sledovanie mužov pri práci je zavčas rána.

Celý slum pôsobí ako obrovské mravenisko, kde každý „mravček“ presne vie, čo má robiť, kam má ísť, čo odniesť a čo priniesť. Okolo poludnia zase môžete sledovať proces organizovaného vešania bielizne na nekonečné rady šnúr. Neuveriteľné, ako sa v tom chaose vyznajú a presne vedia, ktoré kusy kam a komu patria. Okolo rozľahlej práčovne sa tiahnu špinavé ulice plné odpadkov, potulujúcich sa kráv, ktoré sú v Indii posvätné, a pouličných predavačov.

Chce to trochu odvahy, šťastia a dobrodružnú povahu vojsť priamo do slumu, rozprávať sa s miestnymi a dostať ešte povolenie ich fotografovať pri práci. Dodnes sa čudujem, ako sa mi to podarilo, no zážitok (aj smrad) priamo z epicentra práčovne si nesiem v pamäti dodnes. Napriek potu, ktorý im stekal po tvárach, sa na mňa väčšina mužov milo usmievala, niektorí sa mi aj prihovorili. Ale len na krátko, hneď sa ponáhľali späť k svojmu remeslu.

Zo slušnosti som neodmietla ani pozvanie na limonádu – ich typickú limetkovú so sódou a štipkou soli a snažila sa prehliadnuť fakt, že mi ju naliali do špinavého skleneného pohára, z ktorého podľa mňa v ten deň pila už minimálne desiatka ďalších ľudí. Dali mi tým najavo, že ma prijali medzi seba, a ja som dala najavo im, že si to úprimne vážim. Riziko, že dostanem prinajmenšom brušný týfus, som sa snažila vytesniť z hlavy. 

Práca za almužnu

Fascinovalo ma, že ručne opratá bielizeň môže byť taká čistá. Zblízka som sa dívala na rady bielych posteľných plachiet, na ktorých nebolo jedinej škvrny. Zaujalo ma tiež, s akou obľubou nosia Indovia bielu farbu, a to aj napriek všadeprítomnému prachu. Na uliciach som stretala mužov po väčšine v bielych košeliach, ktoré musia byť v miestnych podmienkach a horúcej klíme na konci dňa totálne prepotené a ufúľané. Nevadí, veď v Dhobi Ghat ich vyperú opäť do biela. A to za hotovú almužnu.

Zárobok pracovníkov v tejto outdoorovej práčovni závisí od objemu bielizne a konkrétnej úlohy, ktorú má, no aj ten najzdatnejší zarobí v prepočte sotva sto eur mesačne. Za prenájom kade o veľkosti 2 x 2 metre, v ktorej perú, musia tiež platiť malý poplatok. Takýchto hlinených nádob je tu vyše osemsto a práce neutíchajú ani v nedele či sviatky.

Ak vás zaujíma, ako bielizeň sušia, keď prší, tak našťastie majú v slume niekoľko elektrických sušičiek, ktoré využívajú hlavne v monzúnovom období od júna do septembra. Ťažký život v tomto slume vám priblíži aj indický film s rovnomenným názvom Dhobi Ghat z roku 2010. Rozpráva príbeh dhobiho, ktorý sa túži stať bollywoodskym hercom.

Osudy ľudí tej najnižšej kasty, ktorí pracujú v najväčšej ručnej práčovni na svete, sú poväčšine rovnaké – túžia sa odtiaľto dostať preč a žiť lepší život, no podarí sa to len máloktorému z nich. Väčšina strávi celý život na tomto mieste s končatinami zničenými od chlóru. Aj takáto je odvrátená tvár najľudnatejšej krajiny sveta. Och, a aby som nezabudla, brušný týfus ani žiadnu inú chorobu som napokon v Indii nedostala ani pri tejto, ani žiadnej ďalšej návšteve tejto fascinujúcej krajiny, kde vás za každým rohom čaká nové dobrodružstvo.  

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK