Veronika vedie kurzy Neboj sa remesla: Ručná práca u nás spája deti aj dospelých (Rozhovor)
Nebáť sa remesla, odhodlať sa a skúsiť niečo nové, vlastnoručné a s dlhoročnou remeselnou tradíciou. To je hlavný cieľ projektu Neboj sa remesla a občianskeho združenia Vandrovka, ktoré vedie Mgr. art. Veronika Brveníková. Organizujú hromadu remeselných kurzov pre deti, dospelých, celé rodiny, školy, začiatočníkov, hobby majstrov aj tých, ktorí sa dokonca plánujú remeslom živiť. Všetci bez rozdielu veku si môžu vyskúšať, aké je to paličkovať čipky, vyšívať krivou ihlou, maľovať veľkonočné vajíčka či vyrábať bábiky z kukuričného šúpolia. Majú remeselné zručnosti nejakú váhu aj v dnešných moderných časoch? Prečo sa oplatí zoznamovať deti s remeslami už v útlom veku? Ako môžu rodičia prispieť k rozvoju ručných prác priamo doma? Odpovede nám poskytla Veronika z projektu Neboj sa remesla.
Epoch Times Slovensko: Ako vlastne vznikol projekt „Neboj sa remesla“? Prečo ste zvolili takýto názov?
Veronika Brveníková: Presne si pamätám ten okamih, keď som tento názov vyslovila. Bola to taká pracovná verzia, heslo, ktorým som nazývala svoju myšlienku. Potom prišiel moment, keď som mala vymyslieť už stály, hlavný názov pre tento projekt a zistila som, že ten najlepší a najvýstižnejší je už vymyslený. Neboj sa remesla už v názve nesie vysvetlenie prioritného zámeru – objavovať, skúšať a nebáť sa naučiť tradičné výrobné postupy úžitkových a umeleckých predmetov, ktorých výrobu mali kedysi na starosti remeselníci.
Mohli by sme teda hovoriť aj o nejakom strachu z remesiel? Existuje niečo také?
Mám pocit, že dnes, keď si môžeme kúpiť takmer všetko, si ľudia netrúfajú pustiť sa do vlastnoručnej výroby. Niektorí majú strach, že to nedokážu alebo že nie sú dostatočne zruční, talentovaní a podobne. Potom sú takí, ktorí nepoznajú postup výroby a ani to, ako začať. Iní sú zas príliš pohodlní a nechápu, prečo by mali stráviť toľko času výrobou niečoho, čo si kúpia za pár minút. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí majú akýsi odpor k všetkému starému či tradičnému. Sú to rôzne druhy strachov. No a my sa snažíme tieto bariéry búrať, preto začíname hneď takýmto podnecujúcim názvom.
Prečo by sa podľa vás mali s remeselnou tvorbou zoznamovať aj mladšie generácie a deti? Obohatí to nejako ich každodenný život?
Je pravda, že mechanizácia mnohých výrobných postupov vytlačila ručnú prácu do úzadia, ale netvrdila by som, že je dnes už len ozvenou z minulosti. Našťastie sú tu stále ľudia, ktorí sa venujú remeselnej výrobe a ktorí vychádzajú z historických postupov, upravujú a inovujú ich do súčasnej podoby, využívajú nové dostupné materiály, ktoré sú trvácnejšie, príjemnejšie na dotyk alebo lahodiace oku. Ja žijem v takej bublinke, kde okolo mňa stále niekto niečo tvorí.
Či už sú to remeselníci, ktorí sa tým živia, alebo moja mama, ktorá obľubuje tzv. aktívny oddych (napr. háčkuje čiapky pre vnúčatá pri pozeraní TV). Je pre nás úplne bežné a normálne, že keď sa nám doma niečo roztrhá, pokazí, tak sa to prioritne snažíme opraviť, zašiť, prípadne skúsiť použiť na niečo iné, upcyklovať. Nebežím hneď do obchodu alebo na internet a nekupujem nové. A k tomu vedieme aj svoje deti.
No realita väčšiny mladých ľudí a ich rodín je presne opačná – zahodiť a vymeniť za nové. Hlavnou motiváciou, prečo treba začať už od detí, je vytvoriť u nich vzťah k veciam, ktoré sú okolo nich a ktoré denne používajú, aby nežili život spotrebný, ale aby si uvedomovali, čo všetko je za výrobou rôznych predmetov, ktoré majú doma. Verím, že keď si u nás utkajú šnúrky do topánok, upletú košík na ovocie či vypletú drôtený vešiak na kľúče, spomenú si na to, aký to bol proces a koľko im trval.
Budú sa o vlastnoručne vyrobené veci omnoho viac starať, vážiť si svoju prácu a v konečnom dôsledku si azda začnú vážiť aj veci, ktoré vyrobí niekto druhý. V širšom kontexte si vytvoria vzťah k životnému prostrediu, začnú vnímať dôsledky spotrebného života a možno budú podvedome vytvárať menej odpadu.
Ako dnes podľa vás vyzerá skutočné ovládanie remesla?
Remeselník sa vo svete nestratí. Zruční ľudia sú schopní nájsť riešenie problému, pretože na svojej ceste k vytúženým výrobkom ich určite zdolali stovky. Sú trpezliví, pretože každé jedno remeslo vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, majú estetické cítenie. Dovolím si tvrdiť, že sú veľmi pokorní, pretože keď ten prút nebudete ohýbať správne, tak sa vám zakaždým zlomí. Inými slovami, keď nebudete rešpektovať materiál, s ktorým pracujete, nepodarí sa vám vytvoriť nič.
Dôležité je ctiť si postupy a um starých majstrov. Zručnosť je istý druh slobody, keď nie ste závislí od druhých. Keď niečo potrebujete, tak si to vyrobíte, a ak na to prídete sami, ste ochotní v živote zdolávať akékoľvek prekážky pre dosiahnutie svojho sna.
Aj vy sama sa venujete istým remeselným činnostiam. Ako ste sa k nim dostali a ktoré remeslá máte najradšej?
Cesta k vytvoreniu občianskeho združenia Vandrovka bola naplánovaná asi od môjho detstva, od čias, keď som sa učila s babkou šiť na stroji a háčkovať a s mamou zase vyšívať a zdobiť kraslice. To boli prvé dotyky s remeslom. Na strednej umeleckej škole ma najviac bavili klasické grafické techniky ako linoryt, suchá ihla, lept, drevorez a kresba. Zároveň som začala objavovať krásu slovenských ornamentov na krojoch vo folklórnych kolektívoch. Popri tancovaní v US Lúčnica som pomáhala v krojovej dielni a zdokonaľovala som sa v údržbe a rozmanitej tvorbe krojov.
Vrcholom tejto tvorby je môj svadobný kroj z trenčianskej oblasti. Mala som česť učiť sa vyrábať šúpoľové bábiky a pliesť zo šúpolia u majsterky remesla Emerencie Hlavatej. No najviac ma uchvacuje každé ďalšie remeslo, ktoré som ešte nevyskúšala alebo o ktorom málo viem. Srdcovkou ostávajú kraslice, ktoré vyrábam aj na predaj, textilné techniky ako vyšívanie, tkanie a šitie a v neposlednom rade pletenie z prírodných materiálov, ako sú prútie, pálka, či šúpolie.
Angažujete sa aj vo vedení a príprave remeselných kurzov. Do akých činností sa môžeme my laici zapojiť?
Našu činnosť zastrešuje občianske združenie Vandrovka, pod ktorého hlavičkou už 6 rokov organizujeme záujmové kurzy tradičných remesiel pre dospelých a letné školy s remeslom pre deti pod názvom Tovariši. V spolupráci s mestami Trenčín a Dubnica nad Váhom sa každoročne zúčastňujeme na verejných podujatiach a rôznych festivaloch. Aktuálna ponuka sa vždy líši od lektorov, ktorí v daný rok s nami spolupracujú.
Veľmi obľúbený je cyklus kurzov výroby z kože, paličkovanie, vyšívanie krivou ihlou, výroba šúpolienky, výroba píšťaly koncovky, drotárske techniky, košikárstvo. Sezónne sú v ponuke vianočné kurzy – zdobenie medovníkov, vianočné ozdoby – či veľkonočné zdobenie kraslíc a pletenie korbáčov. V roku 2026 chceme otvoriť nové kurzy tkania, točenia na hrnčiarskom kruhu a snažíme sa vybaviť dielňu pre potreby rezbárskeho kurzu.
Kurz drotárstva, paličkovania a výroby z kože. Vedeli by ste nám tieto kurzy trochu priblížiť?
Kurzy drotárstva sú ponúkané ako jednotlivé stretnutia, ktoré nie sú na seba naviazané. Môžete prísť na jeden alebo na všetky kurzy, pričom na každom stretnutí si vytvoríte iný výrobok a naučíte sa novú techniku. Kurz trvá 3 hodiny: ponúkame dokopy 6 stretnutí. Tento kurz je veľmi obľúbený u rodičov s deťmi, keďže netrvá tak dlho. Vedie ho Mária Ďurčová.
Paličkovanie je precízna technika vytvárania čipky, ktorú si síce môžete jednorazovo vyskúšať, ale ak sa chcete túto techniku naozaj naučiť, musíte jej venovať omnoho viac času. Preto je to kurz celoročný, stretnutia bývajú raz mesačne a trvajú 5 hodín a účastníci si odnášajú aj domáce úlohy, aby si upevnili a precvičili väzbu, ktorú sa na kurze naučili. Lektor Michal Halabrín je veľmi svedomitý, zanietený pre svoje remeslo a v jednej skupine zvláda viesť rôzne úrovne paličkáriek, od úplných amatérok až po skúsené čipkárky.
Cyklus kurzov výroby z kože je pripravený tak, aby absolvent všetkých troch stretnutí poznal základné postupy práce s kožou. Od správneho výberu kože cez rezanie, hladenie, zdobenie, farbenie po rôzne druhy šitia a spájania kože nitmi. Tento cyklus kurzov veľmi obľubujú tak hobby tvorcovia, ktorí chcú kurz absolvovať, aby dobre strávili voľný čas a vyrobili si výrobky na celý život, ako aj ľudia, ktorí sa následne začnú výrobou z kože živiť.
Na všetkých kurzoch sa snažíme odovzdať účastníkom čo najviac informácií – koľko sa do nich vojde. Hovoríme o histórii remesla, odovzdávame informácie o nástrojoch a pomôckach potrebných k výrobe a, samozrejme, nespočetné množstvo osobných skúseností každého lektora.
Čo si účastníci na kurzoch najviac pochvaľujú? Čo ich zvykne zaskočiť?
Myslím, že sa najviac tešia z toho, že si dokázali niečo vyrobiť vlastnými rukami. Na začiatku kurzu má každý malú dušičku, niektorí dokonca vopred vravia, že to asi nezvládnu. Ale prišli to skúsiť a nakoniec im to ide tak dobre, že sa prihlásia aj na pokračovanie kurzu. Máme aj krásne ohlasy na naše hlavné priority. Účastníci majú dobrý pocit z užitočne stráveného času.
Počas kurzu prestávajú myslieť na všetko ostatné, odchádzajú uvoľnení, plní šťastia z toho, ako sa mohli porozprávať s ľuďmi rôzneho veku, názoru, záujmov, no predsa ich spojila túžba po poznaní remesla, túžba po tvorivosti a v neposlednom rade ich fascinujú tajomstvá jednotlivých remeselných postupov – aké konkrétne náradie sa používa pri výrobe jedného predmetu. Fascinuje ich, koľko úkonov treba ovládať pri výrobe šúpolienky či aké náročné je vystrediť hlinu na kruhu, čo je len prvý, no zároveň ten najdôležitejší krok.
Aby sme nezabudli na deti – k remeslám sa snažíte priviesť už tie najmenšie. Ako prebiehajú detské kurzy a čo sa na nich deti naučia?
Detské kurzy prebiehajú hlavne počas letných prázdnin vo forme letnej školy s remeslom pod názvom Tovariši. Deti sa stretávajú každý deň v týždni na 4 hodiny s jednou desiatovou prestávkou, pričom pracujú nepretržite. Dlhšie by už sedieť pri výrobe nevydržali. Ponuku máme pre deti od 8 do 15 rokov a lektori pristupujú inak k menším a inak k starším deťom v skupine. Každý deň sa pri tých istých deťoch v turnuse vystrieda iný lektor. Priúčajú sa tkacím technikám, vyšívaniu, drotárstvu, linorytu, košikárstvu, hrnčiarstvu a keramike, ale nebojíme sa ani ťažších techník, ako sú rezbárstvo či kováčstvo.
Dnešné deti už väčšinou nemajú priestor vyskúšať si remeselné techniky doma, preto ich zaujímajú naozaj všetky. Niektoré techniky sa nedajú zjednodušiť tak, aby dieťa samo zvládlo výrobu, preto je pre lektora detský kurz istou skúškou. Ak zvládne viesť kurz pre deti, zvládne všetko. Tento rok sme absolvovali v spolupráci so základnou školou podujatie s rekordným množstvom detí. Štyria lektori dokázali za dva dni, vždy po štyri hodiny denne, obslúžiť neuveriteľných 650 žiakov.
Deti majú predsa len trochu iné vnímanie ako dospelí. Aký majú dnešné deti prístup k remeslám?
Veľmi nás prekvapuje, ako deti baví remeselná tvorba. Niekedy máme pocit, že v čase mobilov a materiálnej spotreby je ručná výroba prežitkom, no opak je pravdou. Milo nás prekvapujú chlapci, ktorých najviac baví tkanie na hrebienku, ale, samozrejme, aj trieskať kladivom pri razení vzoru do kože.
Máme jednu šikovnú malú drotárku, ktorá od svojich 9 rokov navštevovala kurzy drotárstva pre dospelých a vždy mala výrobok precízne dokončený medzi prvými. To, že remeslá deti bavia, nám potvrdzuje obľúbenosť našich letných škôl a predovšetkým návraty tých istých detí. Niektoré u nás boli už štvrté leto za sebou a hľadajú nás na každom verejnom podujatí.
Dokážu sa teda postupne zlepšovať v priebehu kurzov?
Áno. A ideálne je, ak s nácvikom trpezlivosti či rozvojom kreativity začneme už v detskom veku. Okrem toho však vidím veľký prínos našej činnosti práve v tom, že deti spoznávajú tradície, majstrov remesla, prírodné materiály, rôzne prejavy tradičnej kultúry, a tým sa upevňuje ich vzťah k vlastným koreňom. Je nesmierne dôležité stále udržiavať akékoľvek prejavy a formy tradičnej kultúry a hlavne posúvať ju ďalej mladším generáciám. Samozrejme, keď náš tovariš príde v septembri do školy a povie, že si sám vyrobil košík, drôtenú misku, šálku z hliny, vyrezal drevenú hračku, utkal koberček či šnúrky do topánok, tak v triede určite zahviezdi.
Veľa detí sa však k remeslám a ručným prácam vôbec nedostane. Čo by dokázalo tento trend zvrátiť a priviesť viac detí k tradíciám?
Nestačí vylepiť plagátik v škole či zaplatiť reklamu na sociálnych sieťach. Najlepšia je ich vnútorná motivácia. U detí platí, že si výrobok musia chytiť, vyskúšať výrobu alebo ju aspoň vidieť naživo – a až potom si k nej nájdu vzťah. Aj preto sa snažíme dostať sa s ukážkami remesiel priamo do škôl. Veľa môžu urobiť rodičia, keď zaraďujú remeslá do bežného života.
Napríklad namiesto hľadania vajec v záhrade maľujú kraslice, ktoré rozdajú rodine, alebo na Vianoce vyrobia pletené náramky pre priateľov. Určite je priestor aj na výtvarnej výchove, kde môže učiteľ zaradiť tradičné remeslá do výučby. Na letných školách máme veľa detí, ktoré prišli, lebo videli u spolužiaka či bratranca krásne výrobky. Formuje a inšpiruje ich ten najbližší okruh ľudí.
Prečo sa oplatí pozeranie rozprávok nahradiť napríklad vyšívaním alebo drôtovaním?
Pretože je to nenahraditeľný spoločne strávený čas. Pri pozeraní rozprávok môžete sedieť vedľa dieťaťa, ale ono vás aj tak nevníma. Veľmi rada tvorím so svojimi deťmi, a to majú len 4 a 2 roky, ale už sa krásne chytajú do tvorenia, a to ich takmer nikdy nevyzývam. Sadnem si k stolu, začnem niečo tvoriť a už sú pri mne. Všetko chcú skúsiť a skúšajú, ako vedia. Nestarajú sa o to, že ušpinia celé vajíčko, stôl, stoličku, oblečenie a všetko okolo. Ide o to, že tvorenie považujú za normálne.
U nás sa tvorí často a spoločne. Vždy sa pri tom veľa rozprávame, spievame si, aby nám ubehol čas, a verím, že tým sa buduje nielen vzťah k tvoreniu, remeslám, ale predovšetkým sa skvalitňuje náš vzájomný vzťah. A hlavne, nemusíte byť majster remesla. Každý z nás vie strihať, lepiť a googliť. Prajem všetkým rodičom, aby si urobili priestor na spoločné tvorenie s deťmi. Ak si s tým nevedia dať rady, nájdu priestor u nás. Mnoho kurzov smerujeme práve k tejto cieľovej skupine, lebo vnímame nedostatok spoločných chvíľ v rodinách.
Ďakujeme za rozhovor!
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?