Jessica prináša tradičné recepty z jej Zapomenutého venkova: Je výnimočné mať niečo, kam sa človek môže celý život vracať (Rozhovor)
Jessicu Růžičkovú celý život priťahujú miesta a chvíle, kde čas plynie pomalšie. V dnešnej dobe si čoraz viac uvedomuje, aká dôležitá je pre ňu jednoduchosť, pokoj, rodina a opravdivosť. Možno práve preto vznikol Zapomenutý venkov – priestor, kde môže tieto hodnoty zdieľať s ostatnými a pripomínať, že k spokojnosti často stačí omnoho menej, než si myslíme.
Epoch Times Slovensko: Zapomenutý venkov je miesto, ktoré objavil ešte váš starý otec. Predstavíte nám tento kúsok vidieckeho raja? Kde sa nachádza a čo ho vlastne tvorí?
Jessica Růžičková: Nachádza sa v Stredných Čechách, bokom od bežného ruchu, obklopené prírodou a pokojom. Všetko sa začalo na konci šesťdesiatych rokov, keď môj dedo z obyčajného prístrešku pre lesných robotníkov vytvoril miesto, kam unikal od bežného života. Postupne z neho vznikol priestor, ktorý sa stal útočiskom pre našu rodinu a miestom, kam sa celý život vraciame. Dnes je to jednoduché miesto, kde sa môže vyspať niekoľko ľudí, zakúriť si v peci, uvariť si a na chvíľu žiť iným tempom než v bežnom svete.
Nenájdete tam luxus ani dokonalosť v dnešnom zmysle slova, ale práve v tom je jeho čaro. Hodnotu toho miesta tvorí príroda okolo, staré veci s príbehom, spoločne strávený čas a pocit, že sa tam človek môže naozaj zastaviť. Je to miesto, kde si človek znovu uvedomí, že k spokojnosti často stačí veľmi málo. A pre našu rodinu je najcennejšie to, že sa tam stále tvoria nové spomienky.
Ako sa v priebehu rokov toto miesto menilo? Ako si naň spomínate z vášho detstva a čo vidíte na tomto mieste s odstupom času dnes?
Ako dieťa som toto miesto vnímala predovšetkým ako dobrodružstvo. Pamätám si vôňu ohňa, ticho lesa, staré predmety a pocit, že vstupujem do úplne iného sveta. V rodine sa dodnes s úsmevom spomína aj na to, že môj vzťah ku kuchyni a ohňu sa zrejme začal veľmi skoro. Keď ma tam raz nechali chvíľu samú, stihla som nechtiac zapáliť udiareň, ktorá k miestu vtedy patrila. Nová sa už potom nepostavila a aj to je súčasť premien, ktorými si miesto počas rokov prešlo. Žila som vlastne iný život než väčšina mojich rovesníkov. Dnes toto miesto vnímam s oveľa väčšou vďačnosťou. Uvedomujem si, aké výnimočné je mať niečo, kam sa človek môže celý život vracať.
Čo sa vám podarilo úplne zachovať v pôvodnom šate? Aké historické klenoty by sme tam objavili?
Najväčšiu hodnotu pre mňa nemajú jednotlivé veci, ale to, že sa podarilo zachovať ducha toho miesta. Stále v ňom zostala jednoduchosť, pokoj a atmosféra, ktorú dnes človek hľadá len ťažko. Samozrejme, zachovalo sa aj množstvo pôvodných predmetov. Pre mňa je však najcennejší denník môjho deda, ktorý si k tomuto miestu písal. Vďaka nemu dnes neuchovávame len staré veci, ale aj myšlienky, spomienky a príbeh človeka, ktorý to všetko kedysi začal tvoriť. Je v ňom zachytená duša toho miesta.
Ku ktorým veciam máte najintenzívnejší vzťah?
Najväčší vzťah mám k veciam, ktoré sú spojené so spomienkami. U nás sa napríklad zachovalo niekoľko malých figúrok škriatkov. Keď som bola dieťa, dedo mi o škriatkoch často rozprával. V noci mi ich ukazoval v lese, ako chodia s malými lampášikmi medzi stromami. Dlhé roky som na nich skutočne verila a práve vďaka tomu má pre mňa toto miesto dodnes zvláštne čaro.
Dnes sú v móde rôzne retro kuchynské riady, hrnce, plechy a podobne. U vás to ale vídame v tradičnom prevedení. Ako sa vám v takýchto podmienkach varí a pečie?
Mám rada veci, ktoré majú charakter, kvalitu a svoj príbeh. Tradičné vybavenie v sebe často nesie atmosféru a remeselnosť, moderné veci zase praktickosť a pohodlie. Varenie v takých podmienkach človeka prirodzene spomalí. Núti ho byť viac prítomný, vnímať celý proces a venovať pozornosť detailom. Nie je to len o výslednom jedle, ale aj o ceste k nemu. Pre mňa je kuchyňa miesto, kde sa človek môže na chvíľu zastaviť, tvoriť a byť spolu s ostatnými.
Vy sa ale receptom venujete, aj pokiaľ ide o tie tradičné – doslova od babičiek. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste tieto recepty a typické jedlá predstavovali aj verejne? Prečo by podľa vás aj v dnešnej dobe mali mať tradičné jedlá svoju pozornosť?
Vyrastala som v prostredí, kde podobné recepty boli bežnou súčasťou života, a práve preto sú mi blízke dodnes. Postupom času vo mne vznikla potreba tieto chute, spomienky a atmosféru zdieľať ďalej. Chcela som ukázať, že tradičné jedlá nie sú len minulosťou, ale môžu byť krásnou súčasťou aj dnešnej doby. Nesú v sebe poctivosť, jednoduchosť, rodinné príbehy aj schopnosť spájať ľudí pri jednom stole. Myslím si, že ich hodnota je stále rovnaká. V dobe, keď je všetko rýchle, pripomínajú, že to najlepšie často vzniká pomaly, s láskou a spoločne.
Čo k tomuto celému priviedlo vás? V tak mladom veku sa venujete vidieckemu životu, receptom, ich skúmaniu…
Pre mňa to nikdy nebolo niečo neobvyklé, ale prirodzená súčasť života. V tomto prostredí som vyrastala, a tak som od detstva vnímala veci, ktoré možno iným prídu výnimočné – varenie na ohni, staré postupy, pobyt v prírode alebo spoločne strávený čas bez zbytočného zhonu. Čím som staršia, tým viac ma priťahuje všetko, čo má hĺbku, príbeh a skutočnú hodnotu. Preto ma začali zaujímať aj staré recepty, tradície a spôsob života, ktorý v sebe mal väčší pokoj a opravdivosť. Nie je to pre mňa návrat k niečomu cudziemu. Skôr pokračovanie sveta, ktorý je mi blízky odjakživa.
Ako sa na tradičnú kuchyňu pozeráte vy? Čo pre vás znamená takpovediac jedlo od babičky?
Pre mňa je tradičná kuchyňa niečo živé a blízke, nielen spomienka na minulosť. Sú to jedlá, ktoré vznikali doma z obyčajných surovín a z toho, čo bolo práve poruke. Najčastejšie si spomeniem na obe svoje babičky, ktoré ma učili pripravovať zemiaky na mnoho spôsobov. Práve na takých jednoduchých jedlách človek spozná, koľko chuti môže byť v obyčajnosti. Jedlo od babičky pre mňa však znamená hlavne to, ako svojou prítomnosťou a svojím varením dokázala pravidelne spájať celú rodinu pri jednom stole.
Na čom sú založené takéto recepty?
Skôr sa varilo hlavne z reality, nie z receptov. Z toho, čo bolo doma, čo dozrelo na záhrade, čo sa uskladnilo na zimu alebo čo bolo práve potrebné spotrebovať. Dominovala jednoduchosť, sezónnosť a schopnosť nič neplytvať. Ľudia vedeli z niekoľkých obyčajných surovín vytvoriť poctivé a sýte jedlo, ktoré malo chuť aj zmysel. Najčastejšie to boli zemiaky, múka, vajcia, kapusta, strukoviny, obilniny. Často sa pracovalo aj s mliekom, tvarohom, masťou, domácim pečivom alebo tým, čo sa podarilo uchovať na zimu. Nič nevyšlo nazmar a všetko malo svoje využitie.
Pre aké suroviny máte aj vy vlastné zdroje?
Máme menšie domáce zázemie – sliepky, vlastné vajcia, základnú zeleninu, ovocie a to, čo si počas sezóny dopestujeme. To, čo ukazujem vo videách, je hlavne víkendový svet a chvíle, ku ktorým sa rada vraciam. Zároveň však žijem bežný život ako väčšina ľudí, takže samozrejme nakupujem aj v obchodoch a vyberám si to, čo mi dáva zmysel. Veľkou výhodou je aj okolie, kde žijem. Máme tu automaty s čerstvým mliekom, ľudia okolo ponúkajú domáce vajcia, mäso alebo ďalšie kvalitné suroviny.
Posledné týždne ste sa na sociálnej sieti venovali vajíčkovým experimentom…
Vajcia sú pre mňa krásnym príkladom toho, ako obyčajná surovina dokáže ponúknuť prekvapivo veľa možností. Skúšala som rôzne spôsoby prípravy, varenia, pečenia aj dochucovania, ale aj staršie a menej známe postupy, ktoré dnes už človek bežne nevidí. Chcela som ukázať, že aj z úplne bežnej suroviny môže vzniknúť zaujímavý obsah a že varenie nemusí byť rutina, ale radosť a objavovanie.
S cviklou, vínom aj so špenátom. Ako ste prišli na takéto chuťové kombinácie k vajíčkam?
Mnohé kombinácie poznám od detstva a mám ich v sebe prirodzene zakorenené. Človek vyrastá s určitými chuťami, vôňami a spôsobmi varenia bez toho, aby si to uvedomoval. Až neskôr zistí, že niečo, čo mu pripadá bežné, môže byť pre ostatných zaujímavé alebo neobvyklé. Vajcia som skúšala pripravovať viacerými spôsobmi – od klasického varenia až po staršie a menej známe postupy, ktoré sa dnes už bežne nevyužívajú. Áno, svoju rolu zohrali aj špagáty, ktoré sa kedysi používali pri rôznych kuchynských trikoch. Rovnako aj oheň, ktorý dodá jedlu inú atmosféru, vôňu aj chuť.
Vajíčka ste pripravovali aj v klasickej piecke na ohni…
Niektoré vajcia som pripravovala priamo v žeravých uhlíkoch, iné som zase nechala pomaly konfitovať v rúre. Vajce z uhlíkov malo výraznejší charakter, jemne údený tón a pevnejšiu štruktúru. Naopak, konfitované vajce bolo jemnejšie, krémovejšie a chuťovo veľmi plné. Je krásne vidieť, že aj také obyčajné vajce môže chutiť zakaždým úplne inak len podľa spôsobu prípravy.
Aké ďalšie triky a tipy ste pri týchto receptoch objavili?
Veľmi ma baví varenie v popole, v uhlíkoch alebo pečenie v chlebovej kôrke. Človek pri nich rýchlo zistí, aké dôležité je vedieť pracovať s teplom, časom a trpezlivosťou. Často rozhodujú malé detaily viac než zložité ingrediencie. A asi najviac sa oplatí nebáť sa skúšať nové veci.
Samozrejme, že portfólio vašich receptov je oveľa širšie. Z tých najtradičnejších sa azda oplatí spomenúť cesnačku, kurací vývar, oškvarkovú kašu či domáci chlieb. Na ktorých tradičných jedlách si najviac pochutíte vy?
Mám veľmi rada polievky, či už vývary alebo iné druhy. Obľúbila som si aj domáce pečivo, zemiakové jedlá v rôznych podobách a dobre pripravené mäso. A priznám sa, že slabosť mám aj pre klasické sladké jedlá, ako sú lievance, šišky alebo dolky.
Podelili by ste sa s nami aj o recept na spomenutú oškvarkovú kašu, ktorú si od vás pýtajú aj vaši fanúšikovia?
Rada. Potrebujeme približne 1 kg zemiakov, 200 g oškvarkov, jednu väčšiu cibuľu, asi 150 ml mlieka alebo smotany, 3 lyžice masti. Dochucujeme soľou, korením a majoránkou podľa chuti. Zemiaky uvaríme domäkka, roztlačíme a postupne do nich vmiešame nasekané oškvarky, cibuľu, mlieko alebo smotanu a ostatné suroviny. Všetko premiešame do hladkej kaše a podľa potreby dochutíme. Najlepšie je podávať ju ešte teplú.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.