Inšpirácie » Tradičné remeslá

Katarína vymenila maľbu za keramiku: Pred čistým plátnom mám trému, pri kôpke hliny sa nemusím stresovať (Rozhovor)

Vyštudovanú výtvarníčku Katarínu Sido pred troma rokmi pohltila výroba keramiky, ktorej sa síce venuje zatiaľ len vo voľnom čase, no jej diela svojou kvalitou rozprávajú samé za seba. Začínala na spoločných keramických kurzoch v bratislavskej Starej Tržnici, postupne si však aj doma vytvorila ideálny priestor pre vlastný hrnčiarsky kruh. Ten jej pomáha vypnúť od každodenných povinností a učí ju väčšej trpezlivosti. Popri zamestnaní si nájde len obmedzený čas na keramiku, jej snom je však nielen lepší time-managment, ale aj vlastná pec priamo doma.

Epoch Times Slovensko: Študovali ste umenie, konkrétne maľbu, no venujete sa keramike. Čím si vás získala a prečo ste jej dali prednosť pred maľbou?

Katarína Sido: Maľbu som síce vyštudovala, ale po ukončení štúdia na VŠVU som sa jej nevenovala. Tá radosť, ktorú som z nej kedysi mala, sa vytratila a namiesto nej sa tam vkradol akýsi kŕč a tréma. Na keramiku som sa vtedy prihlásila len v rámci trávenia voľného času a myslela som si, že po mesiaci skončím. Avšak po prvej hodine som sa pre to nadchla. Po mesiaci som sa rozhodla, že pri keramike ostávam a do keramickej dielne v Starej tržnici chodím nepretržite už 3 roky.

Prechod z maľby ku keramike bol vo vašom prípade celkom rýchly. Ako ste si zo začiatku zvykali? A čo ste možno museli na sebe zmeniť?

Spočiatku to bol šok, pretože som veľmi netrpezlivá osoba. Výroba keramiky je zdĺhavý proces – vytočenie na kruhu, schnutie, prežah (prvý výpal), glazovanie, ďalší výpal. Nie je to ako s maľbou, že človek vidí výsledok hneď pred očami. Rovnako je to aj veľmi nepredvídateľný proces, lebo glazúry, ktoré človek bežne používa, vedia hocikedy vyjsť inak, ako človek očakáva. Takže mňa osobne keramický proces veľmi posunul, čo sa týka trpezlivosti. Aj keď vždy po výpale, ihneď letím do dielne, lebo som nedočkavá. Takisto sa pri keramike tak veľmi nestresujem tým, či bude výsledok dokonalý.

Je teda keramika vo vašom prípade komfortnejšou voľbou v porovnaní v maľbou?

Maľba aj keramika majú svoje plusy aj mínusy, ale tú trému, ktorú som mávala pred čistým plátnom, nemávam pri kôpke hliny, takže mi určite vyhovuje viac práve keramika. Zistila som tiež, že sa pri tvorbe rada zašpiním. Mám rada aj ten priamy kontakt s hlinou – dotýkam sa jej rukami, musím byť na ňu prísna a musí poslúchať ona mňa, nie ja ju.

Pri keramike sa často skloňuje aj možnosť opätovného využitia materiálu. O čom konkrétne je reč?

Keramická hlina je hlina, takže ide o prírodný materiál, ktorého hlavná zložka je íl. Samozrejme, existuje veľa typov a druhov, každá je namiešaná z iných materiálov, ale v podstate to znamená, že kým neprejde prvým výpalom dá sa znova recyklovať. Takže ak sa človeku aj dielo nepodarí, môže hmotu použiť znova a znova. Mňa osobne to veľmi fascinuje, a príde mi to veľmi poetické, že voda hlinu rozpustí a oheň ju zas spevní.

Z keramiky sa teda stáva ekologické remeslo…

Keramika má aspekty, v ktorých je ekologická. Ide práve o recyklovanie hliny alebo jej trvácnosť. Ale samotný proces výpalu už veľmi ekologický nie je, nakoľko keramické pece spotrebúvajú veľa energie. Presne preto je dobré chodiť do keramickej dielne, kde je jedna pec pre viacerých ľudí. Ja osobne výrobu keramiky oproti maľbe beriem ako ekologický krok.

Zvykla som totiž maľovať primárne akrylovými farbami a po nich ostávalo veľa plastového odpadu a ani samotné akrylové farby nemajú s ekológiou veľa spoločného.

Vieme, že keramika má tisícročia dlhú históriu a patrí aj k najstarším remeslám. Aké prvky a postupy by sme z tej tradičnej remeselnej keramiky našli aj v tej vašej?

Tak v prvom rade materiál, hlina a určite aj hrnčiarsky kruh, aj keď ja ho mám na elektrinu a nemusím si ho poháňať vlastnými nohami. Tie postupy sa veľmi nemenia, takže mnoho prvkov sa nachádza aj v mojej tvorbe. Ja som prevažne “točiarka”, modelovanie z hliny ma veľmi nebaví.

A podarilo sa vám už v priebehu tých 3 rokov vytvoriť nejaké špeciálne – vaše vlastné inovácie?

Tak ďaleko som sa zatiaľ nedostala, avšak maliarske zručnosti zvyknem využívať práve pri glazovaní svojich výtvorov. Farby často vrstvím podľa princípov, ktoré som sa naučila počas mojej maliarskej kariéry. 

Napriek tomu, že sa keramike venujete len vo voľnom čase, vaše výtvory nevyzerajú ako diela voľnočasovej aktivity. Do akej miery je taká výroba keramiky obmedzujúca a časovo náročná?

Máte pravdu. Je to pre mňa (žiaľ) iba voľnočasová aktivita, ktorú sa snažím skĺbiť so svojím zamestnaním, ktoré je často časovo náročné. Do dielne chodím zásadne každý pondelok (najlepší štart týždňa) a vo svojom byte som si urobila aj malú keramickú dielňu, takže sa snažím točiť aj cez víkendy, sviatky alebo iné voľné dni. Je to však zároveň najlepší relax. Pri točení na kruhu človek naozaj nemôže veľmi premýšľať, takže hlava vtedy úplne vypne. Keramická dielňa by jednoznačne nemala chýbať u žiadneho keramikára. 

Ako vyzerá tá vaša? Ktorá časť je tá najdôležitejšia?

Najdôležitejšia je určite keramická pec. Ak človek aj nevlastní kruh, stále môže modelovať a ak má pec, bude mať hotový výrobok, ale ak človek vlastní kruh, ale nevlastní pec, respektíve k žiadnej nemá prístup, tak je ten kruh prakticky zbytočný. V mojej dielni sa nachádza hrnčiarsky kruh, polica, na ktorej mám všetko potrebné, a moje výrobky. Surové výrobky vypaľujem práve v spoločnej peci v keramickej dielni v Starej tržnici. Pochopiteľne, snívam o tom, že raz budem mať aj svoju vlastnú keramickú pec, ale na to potrebujem priestor a aj viac voľného času.

Ako je to s nákladmi? Je keramika drahé hobby? Predpokladám, že na materiáloch sa dá do istej miery ušetriť…

Máte pravdu, že materiály nie sú drahé, či už hlina, glazúry alebo nástroje, ktoré človek používa. Dá sa pri tom, samozrejme, aj vyšantiť a utrácať, ak človek dekoruje napríklad zlatom alebo listrami. Pre mňa osobne bola najnákladnejšia časť práve kúpa vlastného hrnčiarskeho kruhu a následne mesačný poplatok za “kurz” v keramickej dielni, ktorý pre mňa v súčasnosti už nie je ani tak kurz, ale rutina. Ale pomaly si odkladám peniaze aj na vysnívanú keramickú pec.

Spomeniete si na dielo, ktoré si vo vašej dielni vyžadovalo doposiaľ najvyššie vstupné náklady?

No, to bude určite donutová váza (v tvare donutu), ktorú som dekorovala práve vyššie spomínaným zlatom. Táto váza je zatiaľ u mňa doma, lebo ju nechcem predať, nakoľko sa mi veľmi páči. Jej výroba mi trvala o niečo dlhšie ako pri iných výrobkoch, práve preto, že po prvom výpale a následnom glazovaní, išla ešte do jednej pece, kde na nej vykuklo práve to zlato.

Popri hrnčiarskom kruhu, prístupu k peci či samotnej hline, čo všetko by mal ovládať keramikár 21. storočia? Bez akých znalostí sa nepohne?

To záleží od toho, či chce človek robiť viac sochárske diela, alebo točiť na kruhu. Existujú totiž šikovní keramikári, ktorí na kruhu netočia, ale sú sochárski zdatní. Ja naopak, nie som sochársky zdatná keramikárka, ale skôr točiarka. Ak chce byť človek dobrý točiar, musí hlavne veľa točiť na kruhu, naučiť sa centrovať a následne sa nebáť veci aj pokaziť, experimentovať s tvarmi a skúsiť si nájsť svoj rukopis. Je

nutné rozumieť aj procesom výroby. Určite treba mať aspoň základné znalosti o glazovaní, čo s čím miešať, akú glazúru určite nepoužiť na úžitkovú keramiku, či kde by sa nemali používať glazúry, v ktorých sú kovy.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK