Zaujímavosti

Nikola fotí svadby aj adrenalínové športy v Britskej Kolumbii: Fotenie je tu za odmenu (Rozhovor)

Fotografovanie ju baví už od detstva, ale profesionálne sa mu začala venovať až po príchode do Kanady. Nikola Klárová sa aktuálne už druhý rok aktívne realizuje ako fotografka vo Whistleri, Pembertone a Squamishi. Zameriava sa na rodinné, svadobné či tehotenské fotenia, no do budúcna by sa chcela viac venovať športovému fotografovaniu, najmä snowboardingu, lyžovaniu a mountain bikingu. Časom by sa však už ako skúsená fotografka chcela vrátiť naspäť do Čiech. 

Epoch Times Slovensko: Život v Kanade, konkrétne v Britskej Kolumbii, nie je práve najčastejším výberom Stredoeurópanov. Vy ste ale práve v tomto kroku videli príležitosť. Čo vás k tomu priviedlo? Prečo práve Britská Kolumbia? 

Nikola Klárová: Musím povedať, že s týmto úplne nesúhlasím. Ak prídete do oblasti Sea to Sky – Vancouver, Squamish, Whistler a Pemberton – je tu veľa Čechov. Toto miesto vybral partner s kamarátom kvôli jednému z najlepších lyžovaní. Ja osobne by som radšej išla do Banffu a jeho okolia kvôli zvieratám. Nakoniec som však zistila, že aj tu ich je veľa, len sa za nimi musíte vydať. Teraz spätne nevieme, či by sme si vybrali Whistler, stredisko je veľmi preplnené. Myslím si, že dokážete nájsť krajšie miesta s menším počtom ľudí.

Odišli ste tam v pomerne mladom veku a ešte aj bez väčších skúseností. Ako ste to vtedy zvládali? Ako vyzerali vaše prvotné očakávania? 

Odchádzali sme, keď som mala 25 rokov, to si nemyslím, že je až taký mladý vek. Najprv som chcela dokončiť vysokú školu. Vedela som, že potom by som sa k tomu už nevrátila. Ja som už mala za sebou tri rôzne práce. Pracovala som rok v Škoda Auto ako špecialistka na prediktívne systémy. Potom som na pár mesiacov nastúpila do firmy, kde som pomáhala navrhovať stany. Pred odchodom do Kanady som ešte rok pracovala ako technologička zvárania. Môj životopis pre personalistov asi vyzerá ako veľký „red flag“. 

Ja som mala dopredu dohodnutú prácu v kaviarni a tam som očakávala kaviarenskú pohodičku, ale v tom som sa poriadne zmýlila. Teraz som v práci spokojná. Potrebujem hlavne príjemné prostredie, milých kolegov a určitú voľnosť. Keď si chcem vziať voľno, nemusím kvôli tomu vypĺňať hromadu papierov a prosiť niekoho o schválenie. V Kanade máte väčšinou len dva týždne platenej dovolenky ročne. Nie všetky dni voľna mám teda platené, ale vlastne mi to neprekáža. Som rada, že si môžem zobrať voľno, keď ho potrebujem, a nikto mi neurčuje, kedy si ho musím vybrať. 

Ako na vás zapôsobila kanadská realita? 

Tým, že som veľa neočakávala, bola som z Kanady veľmi milo prekvapená. Hneď druhý deň po prílete som išla do práce. Veľmi som nevedela po anglicky, mala som jet lag a prišli sme niekedy po polnoci. Takže, nevyspatá som prišla do práce, kde bol šialený frmol. Pemberton je pomerne malé mestečko, má asi 3 500 obyvateľov. Čakala som teda pokojnú kaviareň. Vzala som si čierne kožené nohavice, bielu košeľu a urobila som si výraznejší make-up. Už to bol prvý veľký prešľap. Všetky dievčatá tam mali oversize mikiny, voľné džínsy, šiltovky a žiadny make-up.

Cítila som sa tam ako úplný mimoň. Od chvíle, keď som vošla dovnútra, sa kávovar nezastavil. Jedna káva za druhou. Dvaja ľudia obsluhovali kávovar, jeden bol pri pokladni, kde bol neustály rad. Jedna slečna bola v kuchyni, ďalšia vydávala jedlo a ja som sa v tom chaose snažila naučiť názvy jedál a zároveň zo seba dostať aspoň nejakú angličtinu. Bolo to šialené.

V Česku som asi nikdy nebola v takej rušnej kaviarni, no a teraz som to tam mala zvládať. Asi po dvoch hodinách som išla domov a na druhý deň som prišla už lepšie psychicky pripravená. Ľudia sú tu veľmi milí, no po pár mesiacoch som zistila, že občas je to aj trochu falošné. Avšak lepší je falošný úsmev, než kyslé tváre.

Lepšie psychicky pripravená?

Áno, prvá vec bolo oblečenie. Vzala som si pohodlné nohavice a mikinu a vedela som, že to tu nikto nebude riešiť. Trénovala som si slovíčka a učila sa názvy jedál z menu. Zároveň som už vedela, že tam nebudem sedieť niekde v pokoji, ale že budem celý deň v pohybe a na rozdiel od prvého dňa som sa konečne poriadne vyspala.

S akými prekvapeniami a zmenami ste sa museli potom vysporiadať? Čo ste neočakávali? 

Pre mňa bol najväčší šok, že tu takmer neexistuje žiadna doprava medzi mestami. Ak nemáte auto, nikam sa veľmi nedostanete. Majú tu síce vlakové trate, ale jazdí tu iba súkromný vlak, ktorý nemôžete využiť. Ide napríklad o vlak Rocky Mountaineer. V podstate si zaplatíte dovolenku vo vlaku. Idete preskleným vlakom naprieč Kanadou, prechádzate nádhernou krajinou a vlak občas zastavuje v menších mestách. Tam sa môžete prejsť, niečo si pozrieť a potom znovu nastúpite a pokračujete ďalej. Je to skôr zážitková turistika než bežná doprava.

My najčastejšie používame auto. Do práce však často chodím na bicykli. V okolí je množstvo enduro trailov a Pemberton je nimi dosť preslávený. Často to robím tak, že po práci vezmem bicykel, vyšliapem na kopec a dám si jeden trail cestou domov. 

Ďalší šok pre mňa bol ten, že psa nemôžete vziať všade. Tu pes nesmie do reštaurácií, autobusov, proste nikam. Nemajú tu ani takmer žiadne dobré syry a keď už áno, musíte si siahnuť hlboko do vrecka a pečivo je tiež veľmi slabé. Rozhodne tu nenájdete syrčeky ani bryndzu, zato majú obrovský výber rôznych orechových masiel. Tiež tu neexistuje hladká alebo polohrubá múka. Proste máte „múku“. Je rozdelenie na bleached a unbleached múku – teda chemicky bielenú a nebielenú. Chlieb som si tu nakoniec začala piecť vlastný – kváskový. To, čo sa bežne predáva v obchodoch, sa podľa mňa veľmi nedá jesť. 

Aby som ale nebola len negatívna, čo sa mi tu veľmi páči, sú oddelené liquor store – alkohol v klasickom obchode nekúpite. Máte tu aj špeciálne obchody na nákup marihuany, ktorá je tu legálna, a tieto obchody vyzerajú ako butik na Parížskej. Ďalej sú tu vratné plechovky, obaly od mlieka a sklenené fľaše. Ľudia tu teda triedia odpad rozhodne viac.

A spomeniete si aj na moment, kedy ste si uvedomili, že Britská Kolumbia je pre vás tým pravým miestom pre život? 

Každý deň som vďačná, že tu môžem žiť. Viem však, že sa do Česka vrátime. Kanada je nádherná, ale ak by sme si tu chceli dovoliť vlastný dom, museli by sme sa odsťahovať z tejto oblasti, alebo začať podnikať. Nehnuteľnosti sú tu extrémne drahé. Bývame v prenájme, ktorý máme len pre seba, čo je tu pomerne veľká vzácnosť. Veľa ľudí totiž býva v zdieľanom bývaní. A ďalší dôvod je rodina. Nechcela by som mať deti tak ďaleko od rodinného zázemia.

Vás ale okrem samotnej Kanady očarilo aj zachytávanie krajiny a prírody. Práve tam ste sa totiž začali naplno venovať fotografovaniu… 

Áno, je to tak. Fotila som skôr už aj v Česku, ale nie tak aktívne a vôbec som to nezdieľala. Bála som sa, čo si o mne ľudia pomyslia. Veľký vplyv na mňa mal Whistler a Pemberton a ľudia, ktorí tu žijú. Tu buď žijú ľudia, ktorí sú úplne skvelí lyžiari, alebo mountainbikeri. Potom je tu ale aj veľká skupina ľudí, ktorí fotia, maľujú a sú umelcami. Všetci sa tu sústreďujú a je tu veľká podporujúca komunita v športoch aj v umení. Vo Whistleri funguje miestne múzeum, ktoré organizuje rôzne workshopy. Na jeden som sa prihlásila a bol úplne zadarmo. Stretlo sa tam niekoľko umelcov – maliari aj fotografi. Jeden z nich patrí medzi najlepších fotografov vo Whistleri. Strávili sme s nimi niekoľko dní, fotili sme spolu a mohli sme sa na čokoľvek pýtať. Práve vďaka tomu som sa dostala aj k svojmu prvému foteniu svadby.

Odlietali ste do Kanady už s určitými skúsenosťami? Aké fotografické skúsenosti ste už mali za sebou?

Fotila som už ako malá. Pamätám si, že pán starosta mi dovolil urobiť si u nás na úrade moju prvú výstavu fotografií. S pubertou som však prestala. Vlastne všetky fotky z detstva sú katastrofa. Poznala som nastavenia fotoaparátu, parametre a technické veci. Tiež mám vyštudovanú technickú školu, takže k týmto veciam mám bližšie, ale v podstate som v Kanade začala úplne od začiatku.

Podarilo sa vám zužitkovať tieto skúsenosti aj vo vašej práci? 

Najprv som pracovala v kaviarni, potom som začala pracovať ako inžinierka v stavebnej firme a teraz pre nich pracujem ako marketérka, takže môžem povedať, že tam aj fotím. Určite to však nezaberá 100 % môjho času.

Ako tam funguje fotografický segment, v ktorom sa pohybujete aj vy, aj keď nie na plný úväzok? 

Whistler je plný šikovných ľudí a je tu komunita, ktorá vám pomôže, ale je tu aj veľká konkurencia. Fotografi sú tu určite veľmi dobre platení, ale nie je to tu jednoduché.

Prečo je pre vás Britská Kolumbia vhodnejším miestom pre umeleckú realizáciu? 

Aby ste urobili peknú fotku, musíte mať pekné miesto. Britská Kolumbia je nádherná, takže máte okolo seba veľa inšpirácie. Fotenie je tu za odmenu.

Ako sa vy ako fotografka v Kanade vlastne prezentujete? 

Rada by som sa venovala športovej fotografii, ale ako žena to mám veľmi ťažké. Fotila som pre Crankworx, čo považujem za veľký úspech, a niektoré moje fotky boli zverejnené na ich Instagrame, ale už aj tam som si všimla, že tam nie je veľa žien. Osobne fotím produkty, nehnuteľnosti a rodinné fotografie. Musím povedať, že som trochu aj introvert, takže fotenie produktov a interiérov ma naozaj robí šťastnou. Fotenie zvierat a prírody je moje hobby. Bola by som naivná, keby som verila, že ma to niekedy uživí.

Napriek tomu sa rada zameriavate aj na športové snímky… 

Milujem šport, rada lyžujem, jazdím na bicykli, kedysi som dokonca lietala na padáku. Rada teda vezmem foťák a fotím, keď idem s kamarátmi jazdiť.

Podľa ukážok a vášho portfólia ide najmä o rýchle, adrenalínové, až trochu riskantné športy…

Milujem adrenalín, povedala by som, že ho až aktívne vyhľadávam. Tieto akčné zábery mám veľmi rada, nedokážem si predstaviť fotiť pre mňa nudný šport. Je to pre mňa zábava a rada by som v ostatných vyvolala adrenalín aspoň cez fotografiu.

Čím sa líši športové fotenie od bežného rodinného či statického? 

Pre športovú fotografiu musíte nájsť aj miesto, kde budete fotiť, aby bolo niečím zaujímavé, a taktiež musíte nájsť jazdca, ktorý dokáže danú vec zísť. Je to rozhodne komplikovanejšie.

Máte vy osobne určitý výber športov, na ktoré sa špecializujete? Pri akých športových výkonoch zvyknete byť najčastejšie? 

Rada fotím lyžovanie/snowboarding alebo mountain biking. Sú to moje dva najobľúbenejšie športy, takže to je asi aj dôvod, prečo ich rada fotím. Najčastejšie fotím svojho partnera, pretože si na ňom môžem veci skúšať a trochu ho „šikanovať“. Stále sa učím, takže niekedy potrebujem, aby rovnaký trik alebo pohyb zopakoval aj pätnásťkrát, aby som si mohla vyskúšať rôzne kompozície alebo nastavenia. Do budúcna by som však bola veľmi rada, keby sa práve športová fotografia stala mojou prácou.

Ako by vyzeral zoznam najväčších výziev pre športového fotografa? 

Pre mňa, ako človeka, ktorý nerád oslovuje nových ľudí, je najväčšou výzvou nájsť športovca. Ako dievča to tiež nemám jednoduché. Rozhodne je viac chalanov, ktorí vedia lepšie jazdiť, a ako dievča sa začleniť do chlapčenských skupín mi niekedy pripadá až ako nadľudská úloha. Potom tiež nájsť dobrú kompozíciu a lokalitu, kde budeme fotku fotiť.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK