Cestovanie, Zaujímavosti, Životné prostredie

Dokumentarista Karkys: Na začiatku som si naivne myslel, že stačí ísť do lesa a zver mi bude pred objektívom doslova skákať (Rozhovor)

Wildlife fotograf a dokumentarista Radek Karkys bol súčasťou tímu, ktorý sa v roku 2024 vydal na takmer trojtýždňovú expedíciu do Konga, kde sa im aj v spolupráci s miestnymi obyvateľmi podarilo natočiť celovečerný dokumentárny film Kongo: Cena slona. Ten je zameraný na ochranu pralesných slonov a šírenie povedomia o probléme pytliactva. V rozhovore sa dozviete, ako sa dostal k fotografovaniu divokej prírody, aké podmienky zažíval pri točení dokumentu v Kongu a ako osobne ho pobyt v Afrike zmenil. 

Epoch Times Slovensko: Expedície v divočine, natáčanie a produkcia dokumentárnych filmov, workshopy pre nadšencov. Je toho naozaj veľa, čomu sa venujete. Čím si vás získala nedotknutá príroda a šelmy vo svojej prirodzenej podobe?

Radek Karkys: Moje filmové korene siahajú približne do roku 2003, kedy som prvýkrát zapol kameru a začal natáčať. Veľmi rýchlo ma to priviedlo k extrémnym športom a tým pádom aj do prírody. Tá ma fascinovala odjakživa, no práve vďaka kamere som sa do nej dostal oveľa hlbšie a začal ju vnímať intenzívnejšie. 

Dokumentovanie divokej prírody a zvierat prišlo až výrazne neskôr, konkrétne v roku 2020. Vlky ma priťahovali celý život. Úprimne povedané, ani sám presne neviem prečo. Jedného dňa som si jednoducho povedal, že by som ich chcel vidieť v ich prirodzenom prostredí, vo voľnej prírode a ideálne ich rovno aj fotografovať. Práve týmto momentom sa začala moja cesta k wildlife tvorbe.

Na začiatku som si naivne myslel, že stačí kúpiť fotoaparát, ísť do lesa a zver mi bude pred objektívom doslova skákať. Realita bola úplne opačná. Už po prvom týždni v teréne mi došlo, že divoké zvieratá patria medzi najnáročnejšie objekty na fotografovanie aj natáčanie a že ak chcem byť úspešný, musím začať prírodu skutočne spoznávať. Začal som sa učiť, tráviť veľa času v teréne, detailne spoznávať jednotlivé lokality a vnímať prírodu úplne iným spôsobom. Dnes už pre mňa neexistuje obyčajná prechádzka lesom. Neustále sledujem stopy v snehu či blate, trus, pobytové znaky zveri alebo dutiny v stromoch. Nech som kdekoľvek, automaticky hľadám známky prítomnosti zvierat.

Prečo vás fascinovali práve vlky?

Nedokážem to úplne racionálne vysvetliť. Ako dieťa som doslova hltal film Tanec s vlkmi, ktorý bol pre mňa silným zážitkom a určitým symbolom. Priťahovalo ma ich správanie, spôsob života vo svorke aj vnútorný poriadok, ktorý v nej panuje. Celý život som inklinoval k veciam, ktoré väčšina ľudí okolo mňa nerobila – rovnako som začal aj s filmovaním. A možno aj preto ma začali zaujímať práve vlky. Zatiaľ čo ľudia v mojom okolí z nich mali strach, tvrdili, že človeka v lese napadnú, alebo že do Česka nepatria, ja som mal od začiatku pocit, že realita je presne opačná.

V roku 2020 prišiel zlom a uvedomil som si, že je čas vlky skutočne vidieť v divokej prírode. Začal som pre to robiť maximum. Dá sa povedať, že som bol tým až posadnutý. Dlho sa mi to nedarilo, ale nevzdal som sa. Po 3,5 roku prišiel ten moment. Bola to kombinácia veľkého šťastia a nazbieraných skúseností. Na poľsko-ukrajinskej hranici v Národnom parku Bieszczady sa mi jedno krásne ráno ukázali dva vlky. Dali mi neuveriteľný priestor na pozorovanie aj fotografovanie. Práve vtedy som si povedal, že je čas začať si hovoriť wildlife fotograf. Vlky sú pre mňa ikonou skutočne divokej a fungujúcej prírody, pretože keď vlky vyjú, les dýcha.

Takže to, čo dnes robíte môžeme nazvať splneným detským snom?

Vlastne nie celkom. Vyrastal som na pomerne veľkom sídlisku v Janove pri Moste. Celé detstvo som okolo seba vnímal tvrdé drogy – pervitín, toluén – a s nimi aj tragické príbehy. Nebolo výnimkou, že niekto zomrel na predávkovanie alebo si pri výrobe drog vážne ublížil. Mojím jediným skutočným detským snom bolo dostať sa z tohto prostredia preč a hlavne sa drog nikdy ani nedotknúť. Skateboarding a graffiti držali našu partiu pokope a až na pár výnimiek nás udržali „čistých“. Práve skateboarding ma neskôr priviedol k filmovaniu a zároveň mi ukázal cestu von z Janova aj z celého Mostecka.

Sen o fotografovaní divokej prírody sa u mňa zrodil až v roku 2020. A nie je to dôsledok pandémie, ako by sa mohlo zdať. Ešte tesne pred pandémiou som urobil zásadné rozhodnutie. Vzal som si pôžičku a zadovážil si vybavenie na fotografovanie divých zvierat. Keď potom prišiel koronavírus, všetka práca sa mi zo dňa na deň zastavila, čo bolo vzhľadom na nový úver veľmi náročné. Zároveň mi to však paradoxne umožnilo tráviť oveľa viac času v prírode.

Ale nestretli by sme vás len v ten stredoeurópskej prírode, však? Medzi svojimi projektmi máte aj severnú Európu či Afriku…

Stredoeurópska divočina ma baví zo všetkého najviac. Práve tu je pre mňa príroda najzaujímavejšia. Nie je jednoduchá ani samozrejmá a k zvieratám je veľmi náročné sa dostať. Zároveň ma baví objavovať a spoznávať to, čo žije doslova okolo nás, často úplne nenápadne.

V posledných 5 rokoch som bol 8-krát v Afrike, no väčšina týchto ciest nebola primárne o wildlife fotografovaní. V Keni som natáčal dokumentárny film zameraný na rozvojovú spoluprácu medzi masajskou komunitou a neziskovými organizáciami z Veľkej Británie a Českej republiky. Raz som navštívil Masai Mara, aby som toto miesto lepšie spoznal. V Kongo-Brazzaville sme natočili krátky dokumentárny film The Elefangelist a celovečerný dokument Kongo: Cena slona. Oba snímky sa venujú ochrane pralesných slonov a problematike ich pytliactva, ale aj širším súvislostiam ochrany všetkých ohrozených druhov, ktoré v Kongu žijú.

V Kongu ste nakoniec strávili až 20 dní…

Po prvej menšej výprave do Konga v roku 2022 sme sa rozhodli do tejto krajiny vrátiť a natočiť celovečerný dokumentárny film Kongo: Cena slona. Práve to bol hlavný dôvod našej cesty v roku 2024. Tentoraz už nešlo o malú expedíciu, ale o rozsiahly projekt, ktorý si vyžadoval oveľa dôkladnejšiu prípravu a silný tím. Náš tím tvoril producent Lukáš Hodis, dvaja protagonisti filmu Ben Cristovao a Arthur F. Sniegon. Ja spolu s Jakubom Chloubom sme mali na starosti kameru a réžiu. Vojta Toman dokumentoval zákulisie celej expedície a Michal Herčka nám pomáhal so všetkým, čo bolo potrebné. Na mieste nás navyše sprevádzali miestni sprievodcovia a ľudia, ktorí zabezpečovali logistiku, prenášali techniku aj zásoby jedla. Počas 5-dňového treku hlboko v pralese, kde sme stopovali pralesné slony, sa expedícia rozrástla až na 16 ľudí. Bolo to fyzicky aj organizačne veľmi náročné, no práve vďaka tomuto zázemiu sme dokázali pracovať v extrémnych podmienkach a získať materiál, ktorý by inak nebol možný.

Ako prebiehala spolupráca s domácimi obyvateľmi?

Na podobných expedíciách sa bez spolupráce s miestnymi obyvateľmi prakticky nezaobídete. Aj napriek tomu, že jeden z protagonistov filmu, Arthur F. Sniegon, strávil v Kongu už niekoľko rokov, je nevyhnutné mať po ruke ľudí, ktorí detailne poznajú terén, miestne pomery aj ďalšie kľúčové kontakty.

Po celý čas výpravy bol s nami vodič zapožičaného vozidla a zároveň Arthurov známy, ktorý nám pomáhal najmä s vybavovaním povolení na natáčanie a s komunikáciou s policajnými hliadkami, ktoré vás na podobných miestach zastavujú prakticky na každom kroku. Takmer na každej lokalite sme navyše spolupracovali s ďalšími miestnymi ľuďmi, ktorí oblasť dobre poznali a sprevádzali nás priamo do pralesa. Bez ich znalostí, skúseností a pomoci by realizácia celej expedície nebola možná.

Pytliactvo je tam pravdepodobne dlhodobo zakorenený problém… Vnímajú ho tak aj domáci?

Myslím si, že z Európy často vnímame význam slova „pytliak“ trochu inak, než aká je realita v teréne. Počas našej cesty sme sa najčastejšie stretávali s ľuďmi, ktorí lovili zver pre obživu svojej rodiny. Väčšinou išlo o niekoľkodňové výpravy do pralesa, kde si postavili jednoduchý tábor a lovili v okolí. Je jasné, že sa medzi ich cieľmi občas objavil aj ohrozený druh, no pre nich je to predovšetkým potrava pre rodinu. 

Samozrejme, s lovcami sme sa snažili diskutovať a upozorňovali sme ich na problematiku ochrany ohrozených druhov. To však nie je ospravedlnenie pytliactva. Stretávali sme sa aj s mŕtvymi ohrozenými druhmi, ktoré boli zabité pre väčší zisk. Vnímanie miestnych ľudí je však odlišné – často nechápu dlhodobé dôsledky lovu na ekosystém. Je zásadné miestnych ľudí vzdelávať a šíriť osvetu o tom, že prales nie je bezodná misa. Ak sa tak nestane, hrozí, že zdroj ich potravy aj ohrozených druhov sa vyčerpá a to oveľa rýchlejšie, než si dokážeme predstaviť.

Tamojšiu divočinu ste okúsili na vlastnej koži. S akými podmienkami ste sa V Kongu stretávali? Prekvapili vás, alebo ste to očakávali?

Najviac ma prekvapil nedostatok jedla a často aj pitnej vody. V Európe sme zvyknutí, že obchody sú na každom kroku, no v Kongu to vôbec neplatí. Zásoby sme si museli plánovať niekoľko dní dopredu a často išlo len o jednoduché potraviny, ktoré boli dostupné a vydržali v miestnych podmienkach niekoľko dní. Konžské vzdialenosti a tempo života sa líšia od toho, na čo sme zvyknutí. Všetko bolo ďalej a trvalo dlhšie, než sme očakávali, takže sa nám často stávalo, že zásoby dochádzali.

Najnáročnejší bol trek do pralesa na hraniciach Konga a Gabonu, kde sme stopovali pralesné slony – kľúčový materiál pre náš film. Cesta na miesto mala podľa plánu trvať jeden deň, no napokon sme šli dva dni tam a dva späť. Celkovo sme strávili v pralese päť dní, čo bolo o dva dni viac, než sme pôvodne predpokladali.

Týmto filmom sme sa snažili nielen mapovať problematiku pytliactva, ale zároveň ukázať aj možné riešenia. Hlavným cieľom bolo priblížiť túto tému novému publiku a zároveň prostredníctvom filmu získať finančné prostriedky na fungovanie neziskovej organizácie Save Elephants, ktorá v Kongu dlhodobo pôsobí v oblasti ochrany ohrozených druhov, predovšetkým pralesných slonov.

Čo sa vám pre film podarilo zachytiť?

Samozrejme, natáčať by sa dalo omnoho viac a hlbšie, no každé natáčanie je limitované časom a možnosťami v teréne. Vo filme sa však nachádza niekoľko naozaj kľúčových záberov. Veľmi dôležité sú autentické zábery zo skrytej kamery na bushmeat market, kde sa predávajú zvieratá ulovené v pralese – medzi nimi často aj ohrozené druhy. Ďalšie zásadné momenty sme natočili počas päťdňového treku pralesom, keď sa nám podarilo nájsť a zachytiť pralesné slony. Pre film je to kľúčová časť, pretože divák musí vidieť, čo je potrebné chrániť.

Podarilo sa vám nasnímať zábery aj priamo z pytliackych akcií?

Naplánovať takéto natáčanie je nesmierne náročné a, bohužiaľ, sa nám priamo akciu pytliakov vo filme zachytiť nepodarilo. Máme však zaznamenané výpovede niekoľkých lovcov a dostali sme sa aj do kontaktu so slonovinou u jedného pytliaka. Tento moment bol veľmi zaujímavý a podarilo sa nám ho zachytiť pomocou skrytej kamery, čo divákovi poskytuje autentický pohľad na problematiku.

Ako na film reagujú diváci?

Reakcie na film sú veľmi pozitívne – ľuďom sa páči a postupne sa šíri ďalej. Najväčšou odmenou je pre nás suma vybraná prostredníctvom filmu, ktorá navyše stále rastie. Film zatiaľ nebol distribuovaný podľa plánu všade, takže jeho cesta je len na začiatku.

Ako vás samotného ovplyvnil pobyt v Kongu?

Afrika mi všeobecne zmenila pohľad na život už pri prvej návšteve. Je to možno klišé, no naozaj som začal viac oceňovať veci, ktoré máme, a možnosti, ktoré nám poskytuje naše prostredie. Stal som sa skromnejším a trochu pomalším v pozitívnom zmysle. Človek sa však veľmi rýchlo vracia do európskeho tempa života, takže je potrebné sa do Afriky pravidelne vracať a pripomínať si tieto hodnoty.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK