Miroslava sa vrátila k tradičným krosnám: z kožených pásikov a starých vriec kúzli unikátne koberce (Rozhovor)
Miroslava Palíková spojila tkanie na krosnách, upcykláciu a k tomu aj pevnú a odolnú kožu. Tú strihá na pásiky a vyrába z nej praktické behúne, ktoré si nájdu svoje miesto v každej domácnosti. Okrem prebytočnej kože, ktorá by inak skončila nevyužitá, pridáva do svojich kobercov aj časti ľanových vriec na zemiaky. Bezpochyby tak jej ručné tkanie na cenných dubových krosnách oživuje nielen remeselnú tradíciu, ale aj čistý prírodný vzhľad bez syntetických materiálov a zbytočného odpadu. Ako prebieha tkanie z kožených pásikov na krosnách? Ako sa do kobercov pridávajú staré vrecia? Alebo aké sú výhody kožených behúňov oproti textilným? Aj o tom nám porozprávala Mirka v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.
Epoch Times Slovensko: Tradičné drevené krosná by sme dnes mohli vidieť jedine v múzeu a aj to by sme sa pravdepodobne nahľadali. U vás doma ale majú svoje stále miesto a musím dodať, že nielen ako výstavný kus. Ako ste sa dostali k ručnému tkaniu na krosnách? Kto vás k tomu priviedol?
Miroslava Palíková: Priviedla ma k tomu myšlienka, ako najlepšie spracovať pásy z pravej kože. Pri tkaní sa tkanina strihá na dlhé pásy, alebo sa tká s priadzou. Ja mám pravú kožu menších rozmerov, tak som si nebola istá, či je vôbec možné tkať s pásikmi kože s dĺžkou 20 a viac centimetrov. Prvé pokusy som robila na rámiku s jednoduchou osnovou a uvedomila som si, že kombinovaním kože rôznych druhov s kožušinou a plátnom vzniká zaujímavý dizajn. To už bol len krok k tomu, aby som siahla po tradičných krosnách a absolvovala základný kurz tkania na krosnách.
Z vašich sociálnych sietí sa dá ľahko vyčítať, že pracujete na dubových krosnách. Ako ste sa k nim dostali?
Z mojej aj manželovej strany vedeli staré mamy tkať a mali krosná odložené na povalách. O to som to mala jednoduchšie, nemusela som hľadať a kupovať. Ťažšie už bolo, aby som presvedčila starú mamu, že mám ozaj silný záujem. Kým som ju však presvedčila, tak v krátkom čase zomrela a nestihla ma vidieť, ako tkám. Je to veľká škoda, lebo som presvedčená, že by bola na mňa hrdá. Krosná som vtedy musela očistiť a zreštaurovať niektoré časti, ktoré už boli zničené. Vedela som, že budem potrebovať odbornú pomoc pri stavbe krosien a osnovy, s čím mi pomáhalo OZ Čarovná nitka z Kokavy nad Rimavicou.
Platí teda, že nie sú krosná ako krosná?
K svojej práci používam tradičné stojace krosná, ktoré sa bežne používali v slovenských rodinách. Konštrukcia krosien je stále tá istá, líšia sa len rozmermi. Dĺžka brda určuje možnú šírku tkaniny. Čím dlhšie je brdo, tým je možné utkať širší koberec. Na rovnakých krosnách môžem tkať koberce s redšou osnovou, ale aj plátno, kde potrebujem hustú osnovu. Tým, že sa špecializujem na koberce z kože, tak moja osnova je riedka, ale musí byť pevnejšia a viac napnutá. Pevnosť dosahujem kvalitnou bavlnenou nitkou osnovy, ktorú naťahujem do brda dvojnásobne, čo znamená 2 nitky do jednej medzierky brda.
Prečo ste sa rozhodli špecializovať na ručne tkané koberce?
V našej domácnosti sme donedávna nemali žiadne koberce z dôvodu praktickosti, ale ako vznikali moje koberce, tak už niekde mám aj ručne tkaný behúň. Koberce som nezačala tkať pre použitie u nás doma, ale z dôvodu čo najefektívnejšieho využitia odrezkov pravej kože. Technikou tkania sa koža využije až na 90 %. Koža má svoje prirodzené znaky, defekty, diery. Tým, že kožu strihám na pásiky, tak sa všetko stratí a skryje.
Čím sú vlastne kožené koberce také jedinečné? Prečo ich uprednostniť pred látkovými?
Veľkou výhodou behúňov je praktickosť, keďže sú menšie, lepšie sa udržiavajú. Údržba kožených kobercov je trošku odlišná. Neperú sa, ale je možné fľak vyčistiť kefkou a čistou vodou, alebo vyčistiť aj pod sprchou. Výhodou koženého koberca oproti látkovému je jeho váha, to znamená, že je ťažší a lepšie sedí na laminátových, drevených a dlažbových plochách. Nešmýka sa pod nohami a kožené sú aj antialergické, keďže prach sa v koberci nedrží, prepadne cez osnovu koberca na zem. Samozrejme, o dizajne a vzhľade ani nehovorím.
A ako je to pri rozmeroch a ich úpravách?
Rozmery si vždy odkonzultujem vopred so zákazníkom, upozorním ho na to, že dĺžka môže mať nejaké odchýlky, keďže osnova v krosnách je napnutá a koberec po finalizácii má vždy menší rozmer. Koža je pružný materiál, ale už po skúsenostiach sa viem celkom trafiť do požadovanej dĺžky. Konečnú dĺžku už nie je možné upravovať, pretože by sa porušila osnova a celý koberec by sa tak znížil.
Okrem kože ale používate aj iné materiály. Ako ich kombinujete s koženými pásikmi?
Áno, používam aj iné materiály. Pri tkaní s kožou je ale zvláštnosťou, že nepoužívam člnok, len prsty. Je to z dôvodu, že sa snažím využívať aj tie najkratšie pásiky kože. Mám rada kožu ako materiál, dotyk, jej vôňu, mäkkosť, je to surový a zároveň jemný materiál. Koža krásne vynikne pri kombinovaní s inými prírodnými materiálmi ako ľan, bavlna, kožušina alebo juta.
Ťažko si predstaviť, ako sa dá vôbec pracovať s robustnou pravou kožou…
Je pravda, že väčšina ľudí si predstavuje kožu ako niečo robustné a tvrdé. Veľmi často sa stretávam s touto mylnou predstavou. Koža má rôzne spôsoby výrobného procesu a tiež využitia. Ja používam tenkú (maximálne 1,2 mm hrubú) čalúnnickú kožu. Kožu je náročnejšie nastrihať, narezať na pásiky. Potrebujete nielen nožnice, ale aj iné zariadenia na rezanie kože. Je síce ťažšie ju zatkať, lebo pruží v osnove, ale dá sa to. Tkáčky bežne využijú starú posteľnú bielizeň, tričkovinu, mäkké poddajné textilné materiály, s ktorými sa dobre pracuje a hlavne sa dajú strihať na dlhé pásiky. Dlhé pásiky je možné použiť jednoduchšie, pretože viete využiť člnok, ktorý zrýchľuje prácu.
Je jasné, že podporujete aj slow fashion resp. upcykláciu. Najviac jednoznačne uchváti to, že vyrábate koberce aj zo starých ľanových vriec. Ako ste prišli na tento ekologický nápad?
V kôlni u starej mamy sme našli kopu ručne tkaných vriec na zemiaky. Boli to klasické zemiakové vrecia, špinavé, roky používané, miestami zničené a aj prehryzené od myší. Zaujala ma ich nepravidelná štruktúra, hrubosť, prírodná farba, prírodný materiál a, samozrejme, predstava, že koľko času prešlo, kým niekto vypestoval ľan, spracoval, zatkal a ušil vrecia. Bolo mi ľúto ich len tak vyhodiť, tak som ich odložila a našli neodmysliteľné miesto pri koži.
S takými vrecami sa ale musí pracovať trochu ťažšie. Akými úpravami ešte prechádzajú, kým sa stanú súčasťou kobercov?
Vrecia je potrebné oprať, nastrihať a odstrániť zničené časti. Je možné takto spracovať aj staré posteľné ľanové plachty. Nastrihané pásiky si delím do skupín a rôzne kombinujem pre dosiahnutie naturálneho vzhľadu.
Aj naturálny vzhľad, ale aj samotné koberce sa v posledných rokoch dostali do väčšej obľuby. Akými trendmi sa pri tkaní riadite vy?
Keď mi príde nová koža inej farby, štruktúry, tak si ju prikladám k iným farbám, plátnu, kožušine a nechám si čas na rozmýšľanie. Vložím si kúsky kože do osnovy a skúšam, kombinujem a vzor sa ukáže. Moje koberce majú jednoduché vzory, prírodné farby, ktoré ľahko skombinujete v každom interiéri.
A z praktického hľadiska, čo by ste našim čitateľom poradili, pokiaľ ide o koberce do domácnosti?
V podstate je jedno, či dáte kožu do kúpeľne, kuchyne alebo spálne. Kožený koberec je vhodný všade, len je potrebná správna údržba. Určite nie je vhodný pred toaletu a pred vaňu, sprchu kde z vás stečie voda. Voda mu neuškodí, ak sa dá hneď vysušiť, ale ak ho necháte vlhký dlhú dobu, môže začať plesnivieť.
Aký je teda z vašich odporúčaní najuniverzálnejší koberec, ktorý sa hodí do každej miestnosti a zároveň nestratí pri používaní na kvalite?
Malý behúň sa zmestí do každej miestnosti a prírodné farby pristanú každému interiéru.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Páčil sa vám tento článok? Napíšte nám svoj názor a prípadne zanechajte kontakt, ak chcete odpoveď.