Inšpirácie

Peter patrí k posledným sklárskym majstrom, ktorí fúkajú sklo ručne: v domácej peci tvorí štamperlíky aj unikátne sklenené ocenenia (Rozhovor)

Vyučil sa za mechanika a jeho doménou bola práca so železom, avšak nakoniec sa ako 22-ročný rozhodol pre prácu vo vtedy novopostavenej sklárskej hute vo Valaskej Belej. Petra Dolinaja výroba skla fascinovala natoľko, že počas svojej 10-ročnej praxe sa okrem jednoduchých pomocných prác naučil aj zložitejšie sklárske techniky, ktorým venoval často celé obedné prestávky. Jedna uštipačná poznámka sklárskeho majstra napokon naštartovala jeho vlastnú sklársku prax, ktorej sa venuje dodnes v starom domčeku na dvore a vo vlastnoručne postavenej sklárskej peci. Pýtali sme sa ho, prečo dodnes uprednostňuje tradičné techniky fúkania aj zdobenia, ako vznikajú jeho farebné výtvory a tiež to, či sklársku tradíciu oceňujú aj jeho zákazníci.

Epoch Times Slovensko: Dnes sa vaše meno spája s oslovením sklársky majster, za ktorým stoja dlhé roky tvrdej práce. Ako sa postupom času vyvíjala vaša sklárska vášeň?

Peter Dolinaj: Vášeň to na začiatku určite nebola. Do fabriky v našej dedine som sa dostal až ako 22-ročný, hľadal som si prácu. Bola to novopostavená sklárska huta a sklári fúkači tam prišli pracovať z iných sklární. To mi dalo možnosť získavať od nich rôzne informácie, ale hlavne praktické rady, ako pracovať so sklom. Nemal som vôbec predstavu, čo tam budem robiť. Povedali mi, že keď nie som vyučený sklár, môžem robiť len pomocné práce a pomáhať sklárom pri peci.

K akým činnostiam vás ako nevyučeného pustili?

Hlavnou činnosťou fabriky bola výroba krištáľového skla, pohárov, kalíškov, váz, mís a pod., ale starí fúkači mi ukazovali aj techniky a postupy, ako spraviť figúrky alebo zvieratká a rôzne dekorácie. A tak postupne, hlavne cez prestávky, som skúšal to, čo mi prezradili, a poradili aj s tým, čo som videl. Niekedy som sa nestihol ani naobedovať alebo som prišiel neskoro z obeda. A keďže sklári pracujú v partii a mojou vinou nemohli vyrábať, raz to môj majster nevydržal a s hnevom mi povedal: „Ak si chceš robiť fušky cez prestávky, tak ich rob doma a nás nezdržuj.“ A to bol asi začiatok mojej cesty k tomu, čo robím dnes.

Ani tak ste sa nevyučili za sklára. Čo vás vtedy odradilo?

Keď som sa rozhodoval, kam do školy, nemal som predstavu, čo chcem robiť, a v tom čase som nemal ani tušenie, ako funguje ručná výroba skla. Myslel som si, že to robia stroje a sklo sa potom brúsi. A keďže v našej dedinke bola ešte jedna fabrika, kde pracoval aj môj otec, išiel som sa učiť za opravára tkáčskych strojov. Ako mechanik opravár som sa naučil pracovať aj s kovom, čo mi paradoxne celkom pomohlo pri práci so sklom.

Neľutovali ste s odstupom času, že ste to sklárstvo predsa len neskúsili?

Niekedy mi prišlo ľúto, že nemám viac informácií o skle, ktoré som mohol získať v škole, ale malo to aj výhodu. Sklo ma začalo zaujímať a veľa som sa dozvedel od sklárov priamo pri výrobe. Dostával som od nich odpovede aj priame ukážky v praxi.

Čo vás teda napokon – po dekáde v spomínanej fabrike – doviedlo až k vlastnej sklárskej ceste?

Áno, začalo sa to jednou uštipačnou poznámkou od môjho partajného majstra, že si mám robiť fušky doma. Keďže som nevedel, čo tým myslí, opäť som dával otázky typu, ako by bolo možné robiť sklo doma. Mať takú veľkú pec v obývačke? Postupne som zbieral informácie, trvalo to asi dva roky. Prvotný plán bol, že si doma v starom domčeku spravím malú pec, veľkú asi ako krb, a že budem počas voľna robiť malé suveníry.

Dnes už máte vlastné priestory, sklársku pec…

Samozrejme, ak chcete vyrábať sklo, potrebujete hlavne sklársku pec. V tých časoch stála veľa peňazí a nemohol som si ju dovoliť, tak som ju s pomocou českého majstra sklára postavil. Malý starý domček vo dvore som trochu upravil a bolo. Náradie som zohnal od starých sklárov, ktorí ho už nepoužívali. Sklo som vypýtal zo sklární, ale aj z odpadu. Medzitým, ako som skúšal robiť sklo doma, fabrika ukončila výrobu. Vznikla tak možnosť ísť pracovať do inej sklárne alebo sa naplno venovať môjmu sklenému snu. Priestory som postupne prispôsoboval pre seba, ale aj pre ľudí, ktorí ma prišli pozrieť.

Okrem autentických priestorov sa dokonca stále pridržiavate aj rýdzo tradičných techník a postupov. O ktorých je reč?

Tradičné techniky sa ešte používajú aj v niektorých fabrikách, ale len tie základné. Ja sa snažím využívať rôzne staré postupy, čiže spájam horúce sklo, pridávam farebné črepiny, využívam rôzne pomôcky z dreva, kovu, optické formy. Sklo rozfukujem pomocou sklárskej píšťaly, ale aj dreveného kolíka, a využívam aj fúkanie skla do formy z dreva. Hlavne sa snažím dokončiť výrobok priamo pri peci, takže vrch pohárikov zatavujem pomocou ohňa z pece.

Prečo len tradičné postupy?

Snažím sa, aby tú hodnotu videli hlavne ľudia – zákazníci. Napríklad, keď vyrobím pohárik pijačku, tak vrch pohára, hrdielko ešte zohrievam a tvarujem pri peci. Ľudia takto priamo na vlastné oči vidia, koľko práce je na malom štamperlíku. A aby na to nezabudli, keď ho potom budú držať v ruke, priznávam tam viditeľné stopy po ručnej výrobe.

Štamperlíky sú len jedným z viacerých okruhov predmetov, ktorých výrobe sa venujete. Vychádzajú z vašej dielne aj menej tradičné až umelecké predmety?

Ľudia sú rôzni. Niektorí chcú len drobnosť – farebnú dekoráciu do bytu. Ďalší chcú praktickú vec, misku, pohár alebo vázu. Keďže ku mne chodia aj žiaci zo škôl, tak pre nich robím malé suveníry, nech im to pripomenie výrobu skla – rôzne zvieratká a dekorácie, ale aj pre starších zákazníkov. Pre náročnejších vyrábam aj ocenenia.

Skúsite nám opísať, ako prebieha proces výroby od fúkania skla až po hotový predmet?

Ak chcem vyrobiť pohár alebo aj drobnosť, najskôr si musím nataviť sklo. Čiže rozpálim pec na 1 200 stupňov, čo trvá zhruba 24 hodín. Ideálne je, ak pec ide stále: vtedy to funguje tak, že v noci tavím sklo a cez deň vyrábam. Vyrobené sklo však nemôže len tak vychladnúť na vzduchu, lebo praskne, preto všetko, čo vyrobím, dám hneď do ďalšej 500-stupňovej pece, temperačnej chladiacej pece, kde musí sklo pomaly chladnúť. Zjednodušene povedané, v noci tavím sklo, cez deň vyrábam a ďalšiu noc sklo ešte chladne.

A konečné tvarovanie skla funguje tak, ako to vídame v starých filmoch?

Vo veľkých sklárňach to už tak nefunguje, sú tam stroje a sklárske automaty. Preto sa snažím aspoň takto zachovať staré techniky fúkania a zdobenia skla. Takže, áno, u mňa to tak ešte funguje.

Aj pri zdobení? Medzi vašimi výtvormi sa totiž objavujú aj farby.

To nie sú farby, ale farebné sklo zatavené priamo pri výrobe. Môžeme ho dať aj do pece, ale aj pred pecou nalepiť na povrch žeravého skla. Sú to staré a už teraz málo používané techniky zdobenia. Môžu sa použiť jednoducho alebo rôzne kombinovať. A to ma na skle fascinuje. Hoci sa snažíte zopakovať rovnaký postup, výsledok môže byť rozdielny: práve takto vznikajú aj moje originály.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK