Zdravotné sestry na Islande: Keď sa vás pýtajú, či by ste neprišli do práce navyše a odmietnete, takmer sa vám ospravedlnia, že vás obťažovali (Rozhovor)
Tereza Drábková a Veronika Lajnerová sú vyštudované zdravotné sestry, ktoré sa rozhodli pre životnú zmenu a odleteli za prácou na Island. O svojich každodenných skúsenostiach v islandskom zdravotníctve informujú na svojom Instagrame sestry_z_islandu. V tamojších nemocniciach oceňujú najmä rovnocenný prístup ku všetkým zdravotníkom, väčšiu zodpovednosť a kompetencie sestier, efektívnu tímovú prácu a komunikáciu i nadštandardné finančné ocenenie.
Epoch Times Slovensko: Dva roky na českej JIS-ke, 5 rokov na dialýze a potom nastal zlom a vás to odvialo na Island – priamo do Reykjavíku. Ako sa to celé udialo? Prečo ste sa rozhodli pre tak veľkú životnú zmenu?
Tereza Drábková: Ako to už býva, pred veľkými životnými zmenami sa často dejú veľké veci. U mňa to bolo ukončenie dlhoročného vzťahu a postupne prichádzajúce vyhorenie z českého zdravotníctva. Zrazu som mala pocit, že neviem, kam ďalej a čo so sebou a tak som sa rozhodla urobiť veľký krok – spáliť mosty a začať odznova. Úplne inde. Moja sestra mala na Islande summer job (prácu cez leto). Išla som sa za ňou pozrieť a vtedy mi došlo – toto je krajina, kde by som chcela skúsiť žiť. Ten pocit bol prekvapivo silný a jasný. Sestra sa síce po sezóne vrátila späť do Česka, ale o trištvrte roka neskôr sme už na Island odchádzali spolu.
O práci v zdravotníctve som spočiatku ale vôbec neuvažovala. Pripadalo mi to ako niečo takmer nemožné. Hovorila som si, že jazyková bariéra, administratíva aj odlišný systém budú nad moje sily. Začala som teda úplne inde – v upratovacej firme. Potrebovala som sa uchytiť, zorientovať sa a získať pocit istoty v novej krajine. Potom som však vo Facebookovej skupine narazila na Verču, českú všeobecnú sestru, ktorá ako prvá Češka získala prácu v islandskej nemocnici. Dodalo mi to odvahu. Napísala som jej a opýtala sa na všetko, čo je potrebné k získaniu islandskej sesterskej licencie a tým sa to celé znovu otvorilo. Zrazu to už nebola nemožná predstava, ale konkrétny cieľ. No a takto sme sa spolu zoznámili a čoskoro vznikol profil Sestry z Islandu, kde sa snažíme pomáhať ľuďom, ktorí by sa chceli dostať do islandského zdravotníctva.
Veronika Lajnerová: Po desiatich rokoch v českej nemocnici som sa cítila vyhorená, a tak som vyrazila do zahraničia. Najprv som skúšala Island, ale pracovala som tam asi rok v hoteli. Potrebovala som si od zdravotníctva oddýchnuť. Po návrate do Čiech som zistila, že to naozaj nepôjde. Potom som skúšala pol roka Nórsko, ale nakoniec som sa vrátila na Island, do ktorého som sa zamilovala na prvý pohľad.
Napriek tomu, že aktuálne ste súčasťou islandského zdravotníctva, v tom českom ste strávili viac času. S akými skúsenosťami ste už odlietali na ostrov?
Tereza: Po štúdiu som nastúpila na ortopedickú jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS) a oddelenie alloplastík vo Fakultnej nemocnici Hradec Králové, kde som strávila dva roky. Bola to pre mňa veľmi cenná skúsenosť a dobrý profesijný základ. Potom som prijala ponuku práce na dialyzačnom stredisku, kde som nakoniec pôsobila päť rokov. Už po prvom roku som sa podieľala na zaúčaní novej kolegyne a postupne som prevzala aj časť organizačných kompetencií. Posledný rok som pracovala na pozícii zástupkyne vrchnej sestry. Brigádne som ešte pracovala vo Flebocentre, kde som počas piatich rokov asistovala pánovi doktorovi pri laserových ošetreniach varixov. Teraz pracujem na dialyzačnej jednotke v Reykjavíku. Sme najväčším strediskom v krajine.
Veronika: Po škole som pracovala na všeobecnom internom oddelení a zbierala som skúsenosti. Na pár mesiacov som si v rámci výmenného programu vyskúšala metabolickú JIS, privoňala som k intenzívnej starostlivosti a už som pri nej zostala. Šla som na koronárnu JIS, kde som pracovala s pacientmi na ECMO. Potom som bola cca rok prvýkrát na Islande, kde som pracovala v hoteli. Po návrate som šla na ARO a anestéziu. Celý čas som v rámci dohody o pracovnej činnosti občas pracovala aj na detskej pohotovosti.
Aké základné podmienky je teda potrebné splniť, aby aj zahraničné zdravotné sestry mohli byť súčasťou islandského zdravotníctva? Sú tieto podmienky rovnaké v rámci všetkých regiónov?
Tereza: Keď sa chcete stať všeobecnou sestrou na Islande, potrebujete islandskú sesterskú licenciu. Aby vám ju vydali, musíte podať žiadosť na islandskom ministerstve zdravotníctva a k tomu pripraviť niekoľko dokumentov. Potrebujete kópiu svojho diplomu, kde je uvedené vaše meno a dátum narodenia, a tiež kópiu svojej súčasnej licencie na výkon povolania. Ďalej je nutné doložiť tzv. „letter of good standing“, teda potvrdenie od kompetentného úradu, že vaša licencia nikdy nebola pozastavená ani odobratá a že je stále platná, a toto potvrdenie nesmie byť staršie ako tri mesiace. Okrem toho budete potrebovať „letter of conformity“, teda potvrdenie, že vaše vzdelanie spĺňa európske smernice pre zdravotnícke profesie, kópiu pasu a pracovnú zmluvu s islandskou zdravotníckou službou. Žiadosť sa vyplní elektronicky, potom sa vytlačí a podpíše, inak nie je platná. Všetky dokumenty musia byť v islandčine alebo angličtine. Ak sú v inom jazyku, musia byť úradne preložené a originály aj preklady sa prikladajú k žiadosti. Hotovú žiadosť s dokumentmi potom môžete odovzdať osobne, poslať e-mailom v PDF, alebo poštou na úrad. Podmienky sú rovnaké pre celý Island.
Skúsme sa na to pozrieť postupne… Aké sú podmienky, v ktorých momentálne ako sestry pracujete? V čom sú pre vás komfortné a vyhovujúce?
Tereza: Pracovná doba je 7 – 8 hodín, ranná zmena začína o 8.00 hod. Tempo je pomalšie, typicky islandské, čo umožňuje pracovať pokojne a sústredene. Veľkou výhodou je možnosť plánovať si zmeny samostatne na celý mesiac. Máme skvelú vedúcu, s ktorou je možné sa dohodnúť prakticky na všetkom a tiež odmietnuť, ak je to potrebné. Dobrovoľné nadčasy sú veľmi dobre platené a celkovo je finančné ohodnotenie motivujúce. Celkovo panuje príjemnejšia, priateľská atmosféra. Všetci sa oslovujú menami, pracujeme ako tím a každý má možnosť sa dohodnúť – vedenie naozaj počúva. Dáva mi to pocit, že tu môžem pracovať efektívne a zároveň udržiavať dobrý work-life balance, čo je v Česku často ťažšie.
Samozrejme, ani na Islande nie je všetko dokonalé. Občas môže byť problém s náborom personálu. Niektoré oddelenia sú pod tlakom, pretože je ťažké zabezpečiť dostatok ľudí na všetky smeny. Tiež adaptácia na miestny systém a jazyk môže byť spočiatku náročná a ak človek príde z inej krajiny, chvíľu trvá, kým sa zapojí do tímovej rutiny.
Veronika: Vďaka systému, aký tu je, mám konečne pocit, že môžem žiť aj mimo práce. Môžem si dovoliť lietať za rodinou a niektoré letenky máme dokonca preplatené odborovou organizáciou. Ak si v cieľovej destinácii nájdem nejaký kurz alebo konferenciu, odbory mi preplatia cestovné náklady – letenky aj hotel. Takto sme sa celé oddelenie boli vo Švédsku pozrieť do ich nemocnice. Pred dvoma rokmi boli kolegyne v Austrálii, niektoré majú precestovanú Ameriku. Samozrejme, aj tieto príspevky majú svoj finančný strop a obnovujú sa každé dva roky. Pre mňa je to však možnosť letieť za vzdelaním do Česka a ako obrovský bonus zároveň navštíviť rodinu.
Myslíte, že by si islandské zdravotníctvo mohlo v rámci pracovných podmienok vziať aj nejaký príklad z Česka, prípadne Slovenska?
Tereza: Občas organizovanosť.
Veronika: Možno trochu väčšia disciplína. Islandské heslo „þetta reddast“ – „však ono sa to nejako spraví“ do nemocnice nepatrí. Nie každý si to však uvedomuje. Takže z môjho pohľadu trochu viac česko-slovenskej disciplíny.
A čo vám naopak z vášho pôsobenia v českých nemocniciach chýba najmenej?
Tereza: Pocit, že pre vedenie nič neznamenáte, alebo že vaše slovo a názor nemá žiadny význam. To mi naozaj nechýba.
Veronika: Prístup vedenia a s tým súvisiaca podpora rodín, rešpektovanie osobného voľného času. Keď sa vás na Islande niekto spýta, či by ste neprišli do práce navyše a vy poviete, že nemôžete, ešte sa vám takmer ospravedlňujú, že vás obťažovali. Mala som po materskej možnosť pracovať skrátené hodiny, dojčiť v práci, ak by som chcela, alebo na kŕmenie a kúpanie odísť domov. Dokonca mi bolo povedané, že keby mi malý v práci chýbal, môžem ísť domov ho pohladkať. Taký prístup si v Česku neviem predstaviť.
Na Islande je veľký dôraz na tímovú prácu, na to, že sme všetci jeden tím. Všetci spoločne pracujeme na starostlivosti o pacientov. Mnohí lekári na fakulte pracujú už od prvého ročníka v nemocnici na pomocných profesiách, neskôr ako ošetrovateľky alebo praktické sestry. Majú na naše povolanie úplne iný pohľad a viac si našu prácu vážia. Samozrejme, nie všetci. Konkrétne moja skúsenosť je taká s väčšinou lekárov.
Sestry tam majú teda väčšiu zodpovednosť aj kompetencie?
Tereza: Áno, rozdiel medzi kompetenciami sestier na Islande a v Českej republike je najlepšie vidieť na každodenných úkonoch. Kým v Česku je väčšina výkonov viazaná na priamu ordináciu lekára, na Islande môže sestra mnohé z nich vykonávať samostatne podľa schválených postupov a klinických protokolov. Islandská sestra napríklad často sama začína infúznu terapiu, zakladá periférny žilový vstup, podáva tekutiny podľa odporúčanej schémy a až následne informuje lekára. Bežne vykonáva odbery krvi alebo iné diagnostické úkony bez čakania na individuálny pokyn. Veľký rozdiel je aj v oblasti sledovania a reakcie na zmeny zdravotného stavu. Sestra môže rozhodnúť o častejšom monitorovaní vitálnych funkcií, začať základné intervencie pri bolesti, dychovej nedostatočnosti či nevoľnosti a navrhovať zmeny v liečebnom pláne. Podobne môže samostatne podať lieky proti bolesti, úzkosti alebo nevoľnosti podľa štandardných pokynov (standing orders).
Ďalšou špecifickou oblasťou je organizácia starostlivosti. Sestra často plánuje prepustenie pacienta, koordinuje následnú starostlivosť, komunikuje s rodinou a jej názor má veľkú váhu pri multidisciplinárnej spolupráci. Islandský model teda stojí na vysokej profesijnej dôvere. Sestra tu nie je len vykonávateľom pokynov, ale skutočným klinickým partnerom, ktorý môže začínať dôležité intervencie, organizovať starostlivosť a reagovať na akútne situácie oveľa samostatnejšie než v českom systéme.
Veronika: Napríklad podávanie analgetík organizujeme tiež samy. Máme možnosť v systéme liekov zadať „ordinujúca sestra“. To je veľmi veľký rozdiel.
Aby sme neopomenuli ani finančnú a platovú stránku – ako by ste to ohodnotili?
Tereza: Som spokojná s tým, ako to majú Islanďania. Nepočula som, že by sa sťažovali.
Veronika: Rozhodne. Teraz neviem, aká je situácia v Česku, ale v čase, keď som tam pracovala, to boli naozaj tvrdo vydreté peniaze. Chodila som na dohodu o pracovnej činnosti na detskú pohotovosť vo svojom voľne občas vypomáhať do ambulancií. Často som tak mala dve až tri práce, aby som si vôbec mohla dovoliť aj nejako pekne tráviť voľný čas. Tu, čokoľvek robím navyše, robím len preto, že ma to baví, nie preto, aby som prežila mesiac.
Hjúkrunarfræðingur A, B, C1, C2, C3, C4 – to sú triedy, ktorými sa riadia v islandskom zdravotníctve. Vysvetlíte nám, ako to funguje?
Tereza: Na Islande sú registrované sestry (hjukrunarfræðingar) rozdelené do niekoľkých pracovných úrovní označených písmenami A až E. Nejde o rozdielne licencie alebo iné vzdelanie, ale o kariérne stupne, ktoré vyjadrujú skúsenosť, samostatnosť, mieru zodpovednosti a zapojenie do rozvoja oddelenia. Toto rozdelenie zároveň ovplyvňuje platové zaradenie v systéme launaflokkar. Hjúkrunarfræðingur A predstavuje začínajúcu alebo menej skúsenú sestru. Pracuje samostatne len do určitej miery a viac sa riadi pokynmi vedúceho pracovníka. Často sem patria sestry na začiatku kariéry alebo tie, ktoré sú nové na islandskom pracovisku.
Celý systém teda nehodnotí kvalitu sestry ako takú, ale skôr jej profesijný rozvoj a mieru zodpovednosti. Postup z úrovne A smerom k E zvyčajne súvisí s dĺžkou praxe, skúsenosťami, vzdelávaním a zapojením do vedenia alebo odborných aktivít na pracovisku. Ja sama som na úrovni D. Na Islande som si urobila kurz učenia BLS a školím nových zamestnancov a súčasných zamestnancov v rámci každoročného preškoľovania základnej resuscitácie. Zároveň mám na starosti organizáciu praxí pre študentov odboru všeobecná sestra – rozpisovanie zmien, organizáciu a vedenie praxí a na oddelení ortopédie, kde som pracovala posledné štyri roky, som vedúca zmeny.
Okrem zdravotníckych tém sa tiež učím islandčinu – dvakrát týždenne po dve hodiny, kurzy sú financované nemocnicou a niekedy sú dokonca súčasťou pracovnej doby.
Aj u nás máme určité platové triedy, no je ich menej a rozdiel medzi najnižším a najvyšším stupňom presahuje 500 €…
Tereza: Samozrejme, aj na Islande existujú rozdiely v platoch. Logicky sestra z úrovne A nemôže mať plat na rovnakej úrovni ako sestra E. Napriek tomu musím zdôrazniť, že každá sestra má možnosť tieto rozdiely ovplyvniť svojim vlastným úsilím a vzdelávaním. Plat sa tu totiž zvyšuje aj na základe ďalšieho vzdelávania. To znamená, že ak sa sestra z bežného oddelenia vzdeláva viac než sestra z JIS, môže mať pokojne aj vyšší plat než ona.
Ďakujeme za rozhovor!
Páčil sa vám tento článok? Napíšte nám svoj názor a prípadne zanechajte kontakt, ak chcete odpoveď.