Piatok 21. júna, 2024
(Foto: FB / Jaroslav Halajčík)

Zajatého Slováka z ukrajinského frontu sprevádza hrôzostrašná minulosť. Vo vojne len o chlp utiekol smrti

Pred viac ako týždňom (2. 6.) zverejnil ukrajinský novinár Aleksandr Kačura video, v ktorom predstavuje zajatého vojaka bojujúceho na strane Ruska. Vojak prehovorí: „Dobrý deň, volám sa Jaroslav Galajčík a som občanom Slovenskej republiky.“ Ide o prvého občana Európskej únie, ktorý bol zajatý na území Ukrajiny ako bojovník v ruskej uniforme.

Slovák Ukrajincom prezradil, že v ruskej armáde bojoval v medzinárodnej jednotke s Bielorusmi, Kazachmi, Egypťanmi, Azerbajdžancami, Uzbekistancami a tiež mužmi z Afriky a Nepálu. Niektorí ani nevedeli po rusky. Zmluvu s Kremľom podpísal za mesačnú odmenu okolo 2000 eur. Hlavným motívom malo byť získanie ruského občianstva a možnosť žiť na Sibíri ďaleko od civilizácie.

Temná minulosť

Skutočné meno Slováka je Jaroslav Halajčík. Má 35 rokov, je slobodný a bezdetný. Pochádza z obce Bežovce (okres Sobrance) ležiacej len pár kilometrov od ukrajinských hraníc a spája sa s ním hrôzostrašný príbeh. V roku 2005 zavraždil svoju 19-ročnú sesternicu Moniku. Mal vtedy 17 rokov. Pomáhal mu pritom o rok mladší kamarát a 12-ročná sestra. 

Najprv s kamarátom a sestrou na cintoríne fetovali toluén. Následne k ním prišla Monika. Na cintoríne začali vykonávať satanistické rituály, čo sa sesternici nepáčilo. Chlapcov jej nesúhlas vyprovokoval natoľko, že Moniku začali škrtiť a kopať. Keď dievča stratilo vedomie, mali najprv v pláne ju pochovať zaživa v blízkom hrobe. Avšak z hrobu nedokázali odtiahnuť kamennú tabuľu, aby ju mohli hodiť dnu. Rozhodli sa ju odvliecť ku kanálu, kde jej držali hlavu pod vodou, až pokiaľ ju neutopili. Malá sestra zatiaľ dávala pozor, či niekto nejde okolo.

Polícia ich vypátrala po troch dňoch. Na súde sa chlapci obhajovali tvrdeniami, že ich k činu naviedol satan. Nakoniec sa k skutku v plnej miere priznali. Halajčík dostal 9 a jeho kamarát 8-ročný trest. Halajčík mal už predtým podmienku za ublíženie na zdraví.

Starosta ho spoznal hneď

„Je to už, tuším, 18 alebo 19 rokov, čo ho ľudia v dedine nevideli. A zrazu sa odniekiaľ opäť vynoril a zase je to niečo negatívne. Bez takejto pozornosti by sme sa určite zaobišli,“ reagoval starosta Bežoviec Luděk Hamšík (Smer).

Halajčík si podľa starostu odpykal vo väzení 9 rokov a domov sa už nevrátil. Odišiel pracovať do Anglicka. Keď sa informácia o zajatom slovenskom vojakovi objavila v médiách, okamžite vedel, že je to on.

„Samozrejme, že som si to hneď uvedomil. Spoznal som ho na fotkách podľa čŕt tváre, aj keď tam bol úplne vyholený bez vlasov, ako chlapec ich mal husté. Poznal som ho dobre ešte zo základnej školy,“ prisvedčil Hamšík.

Bezstarostný až naivný muž

S Halajčíkom sa podarilo spraviť rozhovor českému Deníku N. Publikovali ho v stredu (6. 6.). Jaroslava opisujú ako bezstarostne až naivne pôsobiaceho muža, ktorý má aj v súčasnej situácii dobrú náladu. Trest si odpykáva v dedinskom domčeku v nemenovanej obci v Doneckej oblasti, ktorá nie je okupovaná Ruskom.

„Jaroslav nehovoril s reportérmi Deníka N ako slobodný človek a Deník N ani nemôže zaručiť, že poskytnúť nám rozhovor bol jeho nápad a jeho vôľa. Bez povolenia ukrajinskej tajnej služby SBU by sme sa na miesto neďaleko frontovej línie, kde ho ešte pred niekoľkými dňami držali, nedostali,“ píše sa na úvod. Deník N vopred deklaruje, že žiadna z otázok nebola s SBU vopred konzultovaná, ani žiadnu nezakázali položiť a na rozhovor nemal nikto vplyv.

Pre vojnu sa rozhodol počas cesty na bicykli

Halajčík v rozhovore uviedol, že rodičia s jeho pôsobením v ruskej armáde spočiatku nesúhlasili, ale nakoniec si zvykli.

Potvrdil, že pracoval v Británii. Všetky zarobené peniaze následne minul na cestovanie. Navštívil destinácie ako Peru, Kostarika alebo Amazónia. Na Slovensko sa z Británie vrátil na bicykli s vozíkom. Cesta trvala 2 a pol mesiaca. Počas nej sa definitívne rozhodol, že pôjde na rusko-ukrajinský front.

Už v Británii často sledoval ruskú televíznu stanicu Rossija 24, kde vysielali reklamy na kontrakt na službu v ruskej armáde. Podľa vlastných slov sa o to začal zaujímať okolo roku 2021. „Asi aj preto, že som chcel vedieť, čo sa v Rusku naozaj deje. To sa totiž z našich novín nedozviete. Aj v Británii písali a hovorili úplný opak toho, čo tvrdia Rusi. Tak som bol zvedavý, ako to naozaj je.” Tvrdí, že zároveň pozeral aj ukrajinskú spravodajskú televíziu a videl ponuky ísť bojovať za Ukrajincov.

Kontrakt s Rusmi ani nečítal a rovno podpísal. „Ja som chcel ruské občianstvo. A potom odísť na Sibír. Ďaleko od civilizácie. Žiť tam úplne v pokoji. To bol taký sen. Najradšej som v lese. Mám veľmi rád prírodu.“

Peniaze mu ruská vláda posielala na kartu. Teraz sa k nim však nevie dostať, pretože ju blokujú sankcie. „Ani poslať mi ich nemôžu. A to mi ešte mali prísť peniaze od gubernátora. Každý, kto podpisuje kontrakt, dostane peniaze aj od gubernátora príslušnej oblasti. Všetkým prišli, ale mne nie. Pol milióna rubľov! Ja som totiž podpísal kontrakt v Moskve a tam dávajú najviac.”

Na otázku, prečo neostal radšej v Británii, keď tam pri oveľa bezpečnejšej práci zarobil viac, odpovedal: „Nedomyslel som to. Bol som hlúpy. Bral som to pozitívne. Že to jednoducho prežijem.”

Vo vojne

Spomína, že keď prejavil záujem o pôsobenie v armáde, Rusi sa potešili a so všetkým mu pomáhali. Ešte pred podpísaním ho poslali na zdravotnícky kurz, učili ho skladať samopal a ovládať dron. Strieľať im však nedovolili.

„Myslel som si, že budem kopať bunkre, čo som aj spočiatku robil. Od 13. februára som bol mesiac a pol trochu v tyle, v lese v Luhanskej oblasti. Tiež som stále nakladal a vykladal ruské nákladiaky uraly. Vodu, debny s muníciou. Lenže v apríli ma poslali na pozície. Obranné pozície. Na dva týždne. Chodil som na stanovište „dežuriť“, teda dávať pozor, či na nás niekto nejde. Po večeroch som pomáhal nosiť vodu a jedlo. Ale potom nám všetkým zobrali doklady a prekvalifikovali nás na útočníkov. Celá naša rota išla dopredu.”

Útok

Najprv bol v evakuačnej skupine, kde so zdravotníkmi vyvážal ranených. Po čase však musel podstúpiť ďalší výcvik. Učili sa hádzať granátom, ako sa zakopať, strieľať z guľometov alebo z RPG (ručná protitanková zbraň – pozn. red.). Halajčík podľa vlastných slov strieľal len zo samopalu.

„To bolo vôbec prvýkrát, čo som vystrelil – šestnásťkrát na polygóne. Dovtedy som nevystrelil, a to už som bol dva mesiace vo vojne.”

Potom prišiel rozkaz na ďalší útok. Halajčík opisuje ako on a asi desať ďalších mužov odmietlo ísť. V útoku skoro všetci zahynuli. Ruský dôstojník im povedal, že po prvom odmietnutí ich posadí do jamy, kde sa dá len sedieť a nesvieti tam poriadne ani slnko. Po druhom odmietnutí nasleduje väzenie na 7 rokov. So zúčastnením sa ďalšieho útoku už všetci súhlasili.

V malých skupinkách po troch-štyroch sa mali dostať na dané miesta, kde mali vystriedať iných vojakov. No nepodarilo sa to. „Guľomety totiž na nás strieľali tak, že sme nemohli ani zdvihnúť hlavu. Ležal som na zemi, v takej jamke – vznikla po dopade míny z mínometu. V nej som sa schoval. Ležal som tam štyri minúty a nad nami sa objavil výzvedný dron. Ledva prestal hučať guľomet, hneď sme bežali späť. Okolo ležalo veľa mŕtvych tiel, niektoré úplne roztrhané. Mŕtvi často už aj zapáchali. Požierali ich červy. Naozaj tam bolo veľa mŕtvol. Boli to chlapci z útočných skupín, ktoré tam poslali pred nami. Keby som tam zostal, teraz tam hnijem tiež.”

Halajčík pribehol k dvom bunkrom a v jednom sa skryl. Lenže Ukrajinci ho vystopovali, začali paľbu z mínometu a poslali na neho štyri kamikadze drony. Bunker úplne rozstrieľali. Na Halajčíka spadli vrecia s pieskom a trám a vyrazili mu zub.

„Pomyslel som si, že keď priletí ešte jeden kamikadze dron, neprežijem to. Zrazu výzvedný dron akoby zázrakom odletel. Bol fuč. V tej chvíli som rýchlo vzal batoh na chrbát a utekal preč.”

Zajatie

Do vysielačky povedal, že sa vracia na pôvodnú pozíciu, utekal však iným smerom. Musel prejsť cez zamínované pole, ale nič sa mu nestalo. Potom blúdil lesom, až zbadal ukrajinskú pozíciu. Rozhodol sa, že najbezpečnejšie bude, keď sa rovno vzdá. Odhodil samopal a utekal k Ukrajincom. Počas toho začali po ňom strieľať Rusi.

„Napadlo mi, že ma vykastrujú. Pretože Rusi nám hovorili, že Ukrajinci všetkým zajatcom odrezávajú semenníky. Alebo ich rovno zabijú…”

„Naši velitelia boli… neboli to dobrí ľudia. Hnali nás dopredu a často všetci vojaci pri útoku zahynuli.”

O Ukrajincoch, Rusoch a Slovákoch hovorí, že sú ako bratia. Bojovanie proti Ukrajincom bral iba ako prácu. „Viete, keď som stretol dobrých ľudí, ako v Rusku, tak aj na Ukrajine, boli vždy obyčajní. Väčšinou bývali na dedine. Na dedine žijú dobrí ľudia tam aj tu. Myslím si, že vojnu treba čo najskôr ukončiť. Nejako sa dohodnúť. Musí sa už začať konať. Pretože na oboch stranách umierajú nevinní ľudia.”

Nevedel, že potreboval povolenie od prezidentky

Halajčik vylúčil, že sa chce ešte niekedy vrátiť do Ruska. Tvrdí, že sa chce dostať na Slovensko. Vraví, že nevedel, že ak chcel slúžiť v zahraničnej armáde, musel mať povolenie od prezidentky. S tým, že by mal ísť do väzenia, je vysporiadaný.

Vojnový reportér Tomáš Forró sa dlhodobo venuje rusko-ukrajinskému konfliktu. Vo vojnovej zóne na východe Ukrajiny strávil dva roky. Podľa neho, ak by sa Halajčíkovi podarilo na Slovensko dostať, jeho situácia by sa výrazne zlepšila. 

Uviedol, že žoldnierov za službu v cudzom vojsku naše orgány činné v trestnom konaní stíhať nezvykli. „Dokonca pred niekoľkými rokmi ma polícia ochraňovala, pretože nejakí takíto ľudia sa vraj bavili o tom, že ma chcú zavraždiť. Tí ľudia sú naďalej na slobode a polícia radšej ochraňovala mňa, než aby ich mali vyšetrovať a postaviť ich pred spravodlivosť,” povedal Forró.

Prečítajte si aj