Bratislavčanka Mimi Pelikán sa pred niekoľkými rokmi presťahovala na Bali. Keď sa jej narodila dcéra Naila, začala po čase riešiť otázku, kam bude jej dieťa chodiť do škôlky a neskôr do školy. Naila má aktuálne sedem rokov, navštevuje tretí ročník na medzinárodnej škole na ostrove, ktorý je považovaný za raj na Zemi, a každý deň sa teší na vyučovanie a svojich spolužiakov. Škola ju nesmierne baví, a to aj preto, že miestne vzdelávacie inštitúcie vyzerajú celkom inak, než na aké sme zvyknutí na Slovensku. Žiadne ťažké aktovky s učebnicami, žiadne domáce úlohy a dokonca ani klasické vysvedčenie. Ako prebieha vyučovanie na balijskej medzinárodnej škole, ako sa zapájajú do procesu rodičia aj koľko takéto vzdelanie stojí, priblížila Mimi v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.
Epoch Times Slovensko: Mimi, žiješ s dcérou Nailou striedavo na Bali a v Bratislave. Aké boli tvoje priority, keď si pre ňu vyberala na Bali školu, prípadne už škôlku?
Mimi Pelikán: Už keď chodila Naila do škôlky, tak som hľadala takú, ktorá nie je ďaleko od domu, je čistá a aby sa páčila dcére aj mne. Učiteľky sú tu v všeobecnosti veľmi milé a súkromné školy a škôlky pre zahraničných študentov sú všetky na dobrej úrovni. Pri škole som mala jasného favorita od začiatku, a tak Naila chodí do Canggu Community School, čo je najväčšia škola v tejto oblasti. Je to medzinárodná škola vyučujúca systémom Cambridge a patrí k najlepším na ostrove. Chodí tam väčšina detí mojich známych a tým pádom sme chceli našu komunitu i takto spojiť a aj školské aktivity robiť s ľuďmi, ktorých poznáme.
Začína sa jej školský rok tak ako u nás od septembra a má dva mesiace prázdnin, alebo to na Bali funguje inak?
Školský rok je tu trochu posunutý. Prázdniny má od polovice júna do polovice augusta. Tým, že v lete chodievame pravidelne na Slovensko, tak sa priznám, že ju brávam zo školy už pár dní pred koncom školského roka, kedy sa už reálne neučia. Deti tu nedostávajú klasické vysvedčenie, iba koncoročné hodnotenie, ktoré nám príde online. Aj späť do školy sa vracia neskôr, takže prázdniny má predĺžené na takmer tri mesiace. Na zahraničných školách je to tu, našťastie, tolerované.
Ako vyzerá bežný Nailin školský deň?
Vyučovanie sa začína ráno o 8:35 tým, že si deti posadajú na koberec a povedia si nejaké úvodné veci. V triede nemajú klasické lavice, ako sme zvyknutí na Slovensku. Rozvrh hodín má, no nenosí si do školy žiadne učebnice, deti si ich nechávajú tam. Nemajú ani domáce úlohy. Každý deň má čítanie, písanie a matematiku. A potom rôzne ďalšie predmety. Vždy v utorok dostávajú knižku zo školskej knižnice na celý týždeň domov a tú si každý večer čítame. V pondelky chodí do školy o pol hodinu skôr, lebo majú tzv. „všímavý pondelok“, kedy si deti posadajú do kruhu, majú meditáciu, dýchacie cvičenia a akúsi psychickú prípravu na celý týždeň. Je to dobrovoľné a zúčastniť sa môžu aj rodičia. Vždy sa tam snažím ísť s Nailou. Škola jej oficiálne končí v pondelky až štvrtky o tretej popoludní a v piatky o pol tretej. No a potom nasledujú rôzne poškolské aktivity a krúžky, ktoré si deti vyberú.
Aké krúžky majú deti v tejto škole k dispozícii?
Moja Naila je veľmi akčný človek, vybrala si krúžok na každý deň okrem piatku, aj to na moje naliehanie, nech si už urobí trošku voľno. Takže má vždy po škole ešte korčuľovanie, umelecký krúžok, bookwriting, teda písanie kníh, kam chodí už tretí rok a každú knihu, Naila ich napísala už niekoľko, deťom normálne vytlačia aj s fotkou a menom. Chodila na počítačové programovanie, technické kreslenie, spev, piano, teraz si vybrala ešte balijské tance. Obvykle ju vyzdvihujem zo školy o štvrtej poobede a potom má ešte krúžky, ktoré sú mimo školy.
V akom jazyku prebieha jej výučba? Učí sa viacero cudzích jazykov?
Celá výučba prebieha v angličtine a ako povinný jazyk sa učí ešte indonézštinu, keďže sme v Indonézii. Iný doplnkový jazyk zatiaľ nemá, ten jej pribudne až od druhého stupňa. Takmer každé dieťa v škole je už beztak dvojjazyčné, väčšina rozpráva okrem angličtiny aj nejakým iným jazykom a bez akéhokoľvek zamyslenia dokážu prepínať z jedného jazyka do druhého. Napríklad Naila sa úplne bez problémov rozpráva so svojím otcom po anglicky či taliansky a keď sa otočí na mňa, hovorí po slovensky. V škole to vedia, preto im nepridávajú v tak mladom veku ešte ďalší svetový jazyk, aby v tom deti nemali úplný mišmaš.
Sú školské predmety – okrem základných ako čítanie, písanie a matematika – podobné tým, ktoré majú deti v slovenských školách?
Predmety sa tu akurát inak volajú, ale v podstate sú rovnaké ako na Slovensku. Majú aj vlastivedu, prírodovedu a podobne. Nemajú náboženstvo a etiku. Majú špeciálnu učebňu na indonézštinu, kde sú po celej triede vylepené slovíčka, gramatika a všetko potrebné. Špecializovanú učebňu majú aj na výtvarnú výchovu, ktorú tu volajú „art class“. Majú tam úplne všetko od farieb, látok, materiálov, učia sa tam šiť, vyšívať, batikovať, vyrábajú veci z kartónu, sadry, plastelíny, maľujú… My do školy prakticky nič nenosíme, všetko tam je. A potom na konci školského roka majú výstavu, kde sú všetky diela, ktoré deti na hodinách vytvorili. Taktiež majú hudobnú miestnosť, kde sú všetky možné hudobné nástroje, ktoré si vie človek predstaviť. Je tam klavír, bicie, gitary, violončelá, flauty, rôzne balijské nástroje. Učia sa tam spievať a hrať. Zaujímavé je, že sa učia v blokoch a každý týždeň je výučba venovaná inej téme. Raz je to vesmír, inokedy svetová mapa, kubizmus a podobne. A všetky predmety, aj také, kde sa učia písať či čítať, sa nesú v tejto téme.
Musí nosiť Naila aj školskú uniformu?
Áno, a má dva druhy uniforiem. Klasickú, ktorá pozostáva zo sukne a trička, a ďalšiu na telesnú výchovu. Tá sa skladá zo športových šortiek a trička a v deň, keď má telesnú výchovu, v nej ide už ráno z domu oblečená a je v nej celý deň, lebo telesnú majú až poslednú hodinu. Jedine vo štvrtky, kedy je na Bali takzvaný Batik Day a všetci, aj na úradoch a vo firmách, nosia tradičné oblečenie v rámci balijskej kultúry, tak aj Naila má špeciálnu batik košeľu, ktorú musí mať so sukňou namiesto trička.
Majú tam deti aj obedy ako u nás v školskej jedálni? Ako vyzerá školská strava?
V rámci školy dostáva desiatu aj obed, žiadne jedlo jej baliť nemusím. Vždy pre ňu cez víkend objednáme cez aplikáciu jedlo na celý týždeň dopredu, kde si vyberá hlavné jedlo, džús, ovocie, nejaký snack, skrátka všetko a do školy si nosí iba fľašu s vodou. Mladší žiaci nejedávajú spoločne v školskej jedálni, ale majú jedálenské lavice priamo pred triedou. Jednotlivé školské budovy sú totiž roztrúsené po pozemku a každá trieda má vlastnú predzáhradku, kam im nosia obedy. Tam má každý určené svoje miesto s menom a podľa toho im prideľujú objednané jedlo. Taktiež sú v škole aj dva bufety, takže keby bola veľmi hladná, stále si vie niečo kúpiť. A dokonca je to vymyslené tak, že keby niečo chcela a nemala by peniaze, tak iba povie meno, oni mi pošlú správu a ja to viem cez telefón zaplatiť.
Nejaký čas chodila tvoje dcéra do školy aj na Slovensku. Ak by si porovnala školský systém u nás a na Bali, v čom vidíš najmarkantnejšie rozdiely?
Keď som zistila, že budem musieť pendlovať medzi Slovenskom a Bali, tak prvý školský rok, vlastne ešte prípravku, chodila Naila pol roka do školy na Bali a pol roka na Slovensku. No zistila som, že nie je dobré ju vytrhávať z jedného kolektívu do druhého, z jedného systému výučby do iného. Chodila na Cambridge v Bratislave a vyučovanie malo byť dosť podobné, ale aj tak to bolo iné. Preto sme sa pre ďalšie ročníky dohodli, že bude už iba v jednej škole. Ona sama povedala, že chce ostať v tej balijskej a aj keď je pre mňa náročné často lietať hore dole a byť bez nej, tak si myslím, že pre ňu je táto stabilita lepšia. A ak by som mala tie školy porovnať, tak na Bali mi pripadá akademicky benevolentnejšia. Na slovenských školách sú učitelia aj výučba prísnejšie, viac sa testuje, viac skúša, na deti je vyvíjaný väčší tlak, aby učivo vedeli.
Spočiatku som z toho bola trošku zmätená, predsa len tu človek platí drahé školné a nehovorím, že Naila nevie čítať a písať, ale na moje očakávania by toho mala vedieť oveľa viac. Avšak tým, že na Bali sú tie deti multijazyčné, proces nasávania písmen je pre ne komplikovanejší než pre jednojazyčné. Tak mi to vysvetlili v jej škole a tomu je prispôsobená aj výučba, ktorá je miernejšia. No keď porovnám, čo všetko to dieťa zažíva na ostrove, že je stále vonku, v spojení s prírodou, ako je stále na školskom dvore, kde nie je zima, nezažíva stres z testov a domácich úloh, tak táto škola je pre celkový rozvoj jej osobnosti oveľa prínosnejšia. A či bude vedieť čítať a písať excelentne o rok skôr alebo neskôr, je v jej veku úplne nepodstatné.
A čo vzťahy medzi spolužiakmi? Dobre vieme, aké vedia byť niekedy deti voči sebe navzájom kruté a často sa rieši aj šikana na školách.
Naila mi nikdy nepovedala, že nechce ísť do školy. Keď bola chorá, tak bola nešťastná a tešila sa, kedy sa už konečne bude môcť vrátiť. Tiež som si všimla, že tu má oveľa pevnejšie a úprimnejšie kamarátstva. Tu na Bali akoby neexistovala medzi deťmi nevraživosť. Nikdy som ju nepočula povedať, že niekto robí v škole zle, alebo že by sa ona s niekým hádala, niekto jej niečo zobral, mala s niekým problém alebo že by si robili naprieky. Od mojich kamošiek na Slovensku, ktorých deti chodia do škôl, aj súkromných, neustále počúvam, ako si tam deti robia zle a je tam šikana. Tu to proste nie je. Všetci sú jedna veľká partia a vždy medzi seba hneď zoberú aj nových žiakov, ktorí prídu, a je jedno, či sú bieli, čierni, šikmookí alebo miešanci. Strácajú sa medzi deťmi rozdiely a sú omnoho viac pripravené akceptovať všetkých bez rozdielu. Len sa mi potvrdzuje, že ľudia na Bali majú úplne iné myslenie, sú otvorenejší, majú inak nastavené hodnoty v živote, a to sa snažíme odovzdávať aj našim deťom a je to tak nastavené aj v celom kolektíve.
Z príbehov na tvojom Instagrame mám pocit, že ako rodičia veľmi participujete na školskom živote svojich detí. Aké zaujímavé aktivity pre vás škola organizuje?
Och, tu sú neustále nejaké aktivity. Teraz budeme mať Halloween, ako každý rok, a je otvorený aj pre mimoškolských priateľov. Pamätám sa, že som tam bola prvýkrát s Nailinkou, keď mala len rok a pol a do tej školy ešte nechodila. Bolo to neskutočné, výzdoba je fantastická, deti aj rodičia sa oblečú do kostýmov a súťažia o najkrajšiu masku. Včera sme si práve doniesli domov zo školy tekvice, aby sme si ich vyrezali a mohli sa zapojiť do súťaže o najkrajšiu tekvicu. Tento rok chystáme pre naše deti prekvapenie – už druhý týždeň chodím trénovať s asi tridsiatkou rodičov tanec na skladbu Thriller od Michaela Jacksona, kde budeme prezlečení za zombíkov.
Potom mávame športové hry, kde sa zapájajú rodičia aj deti. Tiež medzinárodný festival jedla, kde si my rodičia z rôznych krajín postavíme stánky na školskom futbalovom ihrisku, reprezentujeme naše krajiny a varíme národné jedlá. Vždy tam prebieha súťaž o najlepšie hlavné jedlo, dezert a najkrajší stánok. Hrdo hlásim, že v máji sme my ako Slovensko vyhrali cenu pre najkrajší stánok. Robili sme makové šúľance, kurací perkelt s haluškami a bryndzovú pomazánku na kváskovom chlebíku. A potom majú deti ešte rôzne menšie aktivity, napríklad týždeň, kedy nemusia nosiť uniformy, ale každý deň sa obliekajú na inú tému, napríklad majú pyžamový deň, alebo sa celá trieda musí obliecť do nejakej farby, je to veľmi kreatívne. Taktiež sa oslavuje Deň nezávislosti, majú veľkú vianočnú šou v školskom amfiteátri, kde bude aj Nailinka účinkovať, pred mesiacom mali prespávačku v školskej telocvični. Tých aktivít je naozaj strašne veľa a Nailu to nesmierne baví.
V medzinárodnej škole, kam Naila chodí, sú len deti cudzincov alebo pomiešané aj s miestnymi?
Podľa mňa nejakí Indonézania z bohatších rodín tam sú, no v triede má Naila hlavne spolužiakov zo zmiešaných rodín, kde jeden z rodičov je Indonézan, väčšinou mama, a otec je zahraničný. Iba jedno dievčatko má rodičov z rovnakej krajiny, kde otec aj mama sú z Ukrajiny, inak sú všetci jej spolužiaci mix. Naila má otca Taliana a mamu Slovenku. Mama jej najlepšej kamarátky je z Francúzskej Polynézie a otec z Austrálie. Včera bola na prespávačku u kamošky, ktorej mama je Indonézanka a otec Američan. Ďalšia má mamu z USA a otca Francúza. Ten mix kultúr je neskutočný.
Čitateľov bude iste zaujímať, v akej cenovej kategórii sa pohybuje školné na takejto škole. Prezradíš nám to?
Školné sa pohybuje okolo 1600 eur mesačne. Plus extra sa platia všetky poškolské aktivity a záleží od toho, koľko si ich dieťa vyberie. Nás to vychádza na ďalších zhruba 300 eur.
Na Bali je množstvo medzinárodných škôl na vysokej úrovni. Videla si ale aj klasickú lokálnu školu, kam chodia balijské deti?
Videla som, samozrejme, aj balijskú školu. Tie deti sa učia aj v soboty, niekedy aj v nedele. A neviem prečo, doteraz som na to neprišla, sa im niekedy začína vyučovanie už o piatej ráno a o desiatej dopoludnia už idú domov. Príde mi to akoby ešte z čias, keď nebola klimatizácia a učilo sa ráno, keď ešte nebolo tak teplo. Popravde, neviem si predstaviť, že by Naila do takejto školy chodila a pokiaľ viem, tak sa to ani nedá, aby medzinárodné dieťa navštevovalo verejnú balijskú školu.
Na čo by mali podľa teba rodičia klásť najväčší dôraz pri výbere školy v zahraničí pre svoje deti?
Určite na to, aké má škola výsledky, či sa žiaci zapájajú do medzinárodných súťaží. Napríklad Nailina škola pravidelne vyhráva medzinárodné súťaže a hry v rámci ázijských krajín. Určite by rodičia mali dbať aj na prostredie, aby bolo pekné. Aby učitelia boli kvalitní. Naila má v triede vždy dve učiteľky – jednu zahraničnú, tento rok má Austrálčanku, minulý rok mala Američanku a predtým Brita, a druhá, ktorá pôsobí ako asistentka hlavného pedagóga, je Indonézanka. Netvrdím, že sú na horšej úrovni, tie indonézske učiteľky sú vždy fantastické, jedna dokonca chodila minulý rok k nám domov Nailu doučovať. Tu na Bali je škôl veľmi veľa, je tu francúzska škola, ruská, nemecká, čínska… Treba sa skrátka pozerať na potreby dieťaťa, ako je zamerané a čo bude preňho najlepšie, podobne, ako keď človek vyberá školu na Slovensku.
Ďakujeme za rozhovor!
