Cestovanie, Inšpirácie

Slovenka o živote v Andalúzii: Hoci milujem energiu veľkého mesta, moje srdce túži po niečom inom (Rozhovor)

Tatiana vycestovala do Valencie ako čerstvá absolventka, bez rodiny, istoty, zázemia a presných plánov. Dokonca ani španielčina nebola jej najsilnejšou stránkou, keďže jazyk v uliciach bol o niečom celkom inom ako ten v učebnici. Po dvoch rokoch strávených vo Valencii však zatúžila po zmene. Nakoniec si ju získala andalúzska Chiclana, a to celkom náhodou po spontánnom pozvaní od plážových volejbalistov. Dnes tam už s manželom vychovávajú dcéru a o svojom každodennom živote rozprávajú aj na Instagramovom účte Los Ťukys.

Epoch Times Slovensko: Chiclana, juhozápadné Španielsko, Andalúzia… Prečo ste sa rozhodli presťahovať práve do Španielska?

Tatiana Sajková: Španielsko bolo vlastne úplne náhodná voľba. Nebol to sen z detstva ani premyslená stratégia. Bola to úniková cesta v období, keď sa mi rozpadal svet. Môj otec bol takmer dva mesiace nezvestný a ja som potrebovala odísť. Nadýchnuť sa. Prežiť. Krátko po štátniciach som sa ako čerstvá inžinierka presťahovala do Valencie. Žila som tam 2 roky. Dala mi samostatnosť, silu, prvé veľké životné skúšky aj prvé skutočné dospievanie. Ale práve tam prišiel zlom.

Po dvoch rokoch som si začala úprimne klásť otázku, či je veľkomesto naozaj pre mňa. Vždy som túžila po rodine, pokoji a živote bližšie k prírode. Predstava, že by som si v centre veľkomesta budovala dlhodobý rodinný život, mi čoraz menej dávala zmysel. Ľudia v mojom veku tam stále žili skôr nočným životom, užívali si slobodu a zábavu a ja som už presne vedela, čo chcem. 

Zároveň nebolo jednoduché vybudovať si hlboké priateľstvá ako „guiri“, teda cudzinka. Vo Valencii sú priateľské kruhy často uzavreté a trvá dlhšie, kým si vás pustia bližšie. A potom prišli aj praktické dôvody. V našej budove sa nasťahovali okupas (pozn. red.: ľudia, ktorí neoprávnene obsadzujú cudzie nehnuteľnosti). Krádeže, bitky, nočné výkriky. Situácia trvala takmer rok, kým sa vyriešila a ten pocit neistoty vo mne postupne narastal. Začala som si uvedomovať, že nechcem žiť v neustálom napätí a tak som si priznala, že je čas hľadať miesto, ktoré bude viac v súlade s tým, kým som a čo od života chcem.

Uvedomila som si, že hoci milujem energiu veľkého mesta, moje srdce túži po niečom inom. Po mieste, ktoré je menšie, bližšie, viac rodinné. Pol roka som mala v hlave jediné slovo — Cádiz. Nevedela som prečo. Nikdy som tam predtým nežila. Len som cítila, že ma to tam ťahá. A potom to prišlo úplne nečakane. Na pláži som stretla partiu volejbalistov, ktorí ma spontánne pozvali na dovolenku do Cádizu a Chiclany. A Chiclana? Tá mi ukradla srdce v prvý deň. Bez váhania. Bez pochybností. Bolo to rozhodnutie, ktoré nedávalo logiku, ale dávalo zmysel. Zbalila som dva kufre, šesť krabíc poslala kuriérom a o mesiac som už stála vo svojom byte na juhozápade Andalúzie pripravená začať úplne nový život.

Takže najprv bola Valencia a až potom Chiclana. Tie prvé mesiace ale neboli pre vás najľahšie, keďže ste sa aj trochu ťažšie dohovorili španielsky…

Presne tak. A úprimne? Tie prvé mesiace naozaj neboli jednoduché a niekedy nie sú úplne jednoduché ani dnes. Od prvého momentu som však vedela, že sa chcem vrátiť a že ak tu chcem ostať, jazyk musí byť moja priorita. Obklopovala som sa španielskymi seriálmi, počúvala podcasty, kúpila si učebnicu a venovala tomu obrovské množstvo času. Lenže realita je vždy iná ako učebnica. Keď prídete do krajiny, zistíte, že to, čo ste sa učili, je len základ. Ľudia hovoria rýchlo, používajú slang, skracujú slová a vy zrazu stojíte a premýšľate, či ste sa vôbec učili ten správny jazyk. A aby toho nebolo málo, vo Valencii sa bežne hovorí valenciano. Nie raz sa mi stalo, že som nerozumela ani slovu a netušila som, či je problém vo mne, alebo v dialekte. Vedela som však, že ak tu chcem žiť, nemôžem sa hanbiť, tak som rozprávala. Aj keď to bolo miestami trápne, aj keď som miešala časy, slová a výslovnosť. Každý rozhovor bol malý krok a dnes viem, že práve tie trápne momenty ma posunuli najviac.

Je pravda, že ste vycestovali do Španielska len s niekoľkými španielskymi slovíčkami?

Úplne s pár slovíčkami to nebolo, ale úprimne, veľká výhra to tiež nebola. Vedela som viac slov, len som absolútne netušila, kam ich v reálnom rozhovore zaradiť, tak som sa držala bezpečných fráz. A, samozrejme, poznala som zopár nadávok, ktoré tu radšej nebudeme rozoberať. Realita bola taká, že teória znie pekne, ale keď na vás niekto začne hovoriť rýchlou španielčinou, všetky naučené slovíčka sa zrazu rozplynú.

Dnes už hovorím plynule a prirodzene. Aspoň si to myslím, až kým si nevypočujem vlastnú hlasovú správu. Vtedy si uvedomím, že stále zniem ako ruský dôstojník s dôrazom na „S“. V Andalúzii sa totiž „S“ často vôbec nevyslovuje a ja ich vyslovujem poctivo všetky. Takže som pravidelne terčom vtipov môjho manžela, hoci zároveň tvrdí, že hovorím lepšie ako polovica Španielska.

Predtým, než som ho spoznala, som však vypúšťala všelijaké jazykové perly. Andalúzština je úplne iný svet než španielčina, ktorú sa učíte v škole. Je rýchla, melodická, skracuje slová, mení koncovky. Je to jazyk v jazyku. Môj manžel je rodený Gaditano, teda pochádza priamo z regiónu Cádiz, a práve jeho akcent ma úplne očaril. Pre mňa je andalúzština ako hudba pre uši. Najkrajší akcent, aký tu existuje.

Prekvapilo vás niečo, čo je pre domácich úplne bežné, no pre vás skôr bizarné?

Aj po rokoch ma tu stále niečo dokáže prekvapiť. Na juhu sa sviatky berú naozaj vážne. Veľká noc či Vianoce tu nie sú len o rodinnom obede. Znamenajú každodenné procesie, plné ulice a tradície, ktoré majú obrovskú váhu. Je to silný zážitok, najmä keď to človek vidí prvýkrát. Napríklad Deň Andalúzie 28. februára. Tradične sa na raňajky je pečivo namočené v olivovom oleji a posypané cukrom. Pre domácich úplná samozrejmosť. Ja sa priznám, mne to veľmi nechutí.

Na Nový rok zase posledných dvanásť sekúnd pred polnocou jedia dvanásť hrozien – jedno na každý úder hodín. Skúste to stihnúť bez toho, aby ste sa začali smiať alebo skoro zadusili. A potom je tu Feria – udalosť, na ktorú mnohí čakajú celý rok. Niektoré ženy ju berú veľmi vážne. Na každý deň majú iné flamenco šaty, sú nádherné, výrazné, plné farieb a často aj veľmi drahé. Viem, že niektorí si na nich dokonca berú pôžičky.

Z praktických vecí ma prekvapilo aj to, že tu si ľudia doma bežne nevyzúvajú topánky. Pre mňa, ako pre Stredoeurópanku, to bol spočiatku malý kultúrny šok. A absolútne posvätný je tu čas siesty. O 14:00 sa zatvára. Všetko. A znovu sa otvára okolo 17:00 alebo 18:00 a nikto sa nad tým nepozastavuje. Tento rytmus rešpektujú všetci – je to súčasť životného tempa, ktoré sa tu jednoducho neponáhľa. Je to svet silných tradícií, pokoja a hrdosti na vlastnú kultúru. Hoci mi niektoré zvyky prídu dodnes trochu nezvyčajné, práve tieto rozdiely robia Andalúziu takou jedinečnou.

Veľký rozdiel vo vašom živote prišiel so založením rodiny. Pokiaľ viem, tak už vaša dcérka navštevuje škôlku…

Áno, naša dcérka navštevuje súkromnú škôlku od deviatich mesiacov. V Španielsku je materská dovolenka 19 týždňov, v mojom prípade to bolo dokonca len 17, a aj preto tu deti nastupujú do zariadení oveľa skôr než je u nás zvykom. Priznám sa, že som s tým spočiatku veľmi bojovala. Myšlienka, že moje bábätko bude bezo mňa, ma nie raz rozplakala. Bolo to pre mňa emocionálne náročné obdobie, ale zároveň som ju pozorovala. Videla som, že je šťastná, zvedavá, prirodzene sociálna a veľmi živá.

Samozrejme, stretla som sa aj s kritikou. Každá mama má na túto tému silný názor. Ja však viem, že keby tam nechcela byť, alebo by som cítila, že jej to ubližuje, okamžite by som sa rozhodla inak a venovala sa výlučne jej. Bohužiaľ, veľa rodín si však dlhodobo zostať doma finančne nemôže dovoliť. Na našu škôlku môžem povedať len pozitívne veci. Učiteľky sú láskavé, cítite z nich skutočný vzťah k deťom. To, ako ich naša dcéra každé ráno objíme, hovorí samo za seba. Pre mňa je to najväčší dôkaz toho, že sa tam cíti bezpečne a dobre. 

Jedlo je kvalitné, pripravované priamo v škôlke – pani kuchárka varí s neuveriteľnou starostlivosťou. Naša dcéra sa už ani neobzrie, keď nás ráno vidí odchádzať. Trávia veľa času vonku, venujú sa montessori aktivitám a my vidíme, ako jej to pomáha napredovať.

Ako je to s celkovým nastavením vzdelávania?

Škôlka má veľmi prehľadný systém komunikácie. Cez aplikáciu dostávame každý mesiac program, ktorý budú deti preberať, aj jedálniček s odporúčaním na večeru, aby bola strava doma vyvážená. Vzdelávanie je pestré. Deti sa venujú množstvu montessori aktivít, ktoré podporujú samostatnosť a prirodzené premýšľanie. Pracujú s rozvojom slovnej zásoby, jemnej motoriky aj sociálnych zručností. Veľa času trávia vonku so spolužiakmi, čo považujem za obrovské plus. Keďže ide o menšie mesto, triedy sú početne menšie, čo umožňuje individuálnejší a bližší prístup. Učiteľky deti skutočne poznajú – ich povahu, tempo aj potreby. Nepôsobí to monotónne ani stroho. Skôr prirodzene, hravo a rešpektujúco voči osobnosti každého dieťaťa.

Na čo sa tam kladie podľa vás najväčší dôraz?

Povedala by som, že najväčší dôraz sa kladie na prirodzené prepájanie učenia a hry. Deti sa neučia mechanicky, ale cez zážitok, objavovanie a radosť. Vidím to priamo na našej dcére. Vzdelávanie tam nie je oddelené od hravosti, ale je jeho súčasťou. A čo je pre mňa najväčšie pozitívum, tieto aktivity si sama vyžaduje aj doma. Berie to ako niečo prirodzené a zábavné, nie ako povinnosť. Už teraz vie počítať do desať po slovensky, španielsky aj anglicky. Pozná farby, zvieratá, rozširuje si slovnú zásobu a to všetko nenútene, bez tlaku. Som veľmi spokojná, pretože mám pocit, že sa rozvíja komplexne – jazykovo, sociálne aj mentálne – a zároveň si zachováva detskú radosť.

Na Slovensku je školské stravovanie večnou témou, takže mi nedá nespýtať sa aj na túto oblasť. Už ste okrajovo spomenuli jedálniček a kvalitné jedlo…

Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že funguje veľmi dobre. Strava je tu nastavená systematicky. Každý deň majú deti kompletné menu zložené z predjedla, hlavného jedla a dezertu. Jedálniček je naplánovaný mesiac dopredu, takže rodičia presne vedia, čo budú deti jesť. Polievková kultúra tu síce nefunguje tak ako na Slovensku, ale jedlá sú pestré a vyvážené. Často sa nám s manželom stane, že si pozeráme menu a hovoríme si: „Mňam, to je ale život, aj ja by som si dala.“ 

Používajú kvalitné suroviny a jedlo sa pripravuje priamo v škôlke. Takže, ak sa pýtate, či je to postrach rodičov, tak u nás určite nie. V tomto smere sa naozaj nemôžeme sťažovať.

Vedeli by ste nám uviesť, aké jedlá sú pripravované na najbližšie dni, aby sme mali lepšiu predstavu?

Samozrejme, veľmi rada uvediem konkrétny príklad, aby ste si vedeli lepšie predstaviť, ako to funguje. Takto vyzerá napríklad menu na tento týždeň v našej škôlke:

Pondelok
Šošovica s chorizom
Vyprážaná merlúza so šalátom
Dezert: sezónne ovocie
Odporúčaná večera doma: kurča so zemiakovým pyré a jogurt
Utorok
Polievka „puchero“ s ryžou
Dusené kurča so zemiakmi
Dezert: jogurt
Odporúčaná večera: hamburger so zeleninou a ovocie
Streda
Makaróny s paradajkovou omáčkou
Syrová tortilla so šalátom
Dezert: sezónne ovocie
Odporúčaná večera: sendvič, šalát a ovocie
Štvrtok
Dusené zemiaky s chobotnicou
Vyprážaná merlúza s duseným hráškom
Dezert: jogurt
Odporúčaná večera: Praženica s paradajkami a jogurt

Jedlá sú kombináciou tradičnej španielskej kuchyne a vyváženej detskej stravy. Oceňujem najmä pestrosť – striedajú sa ryby, strukoviny, mäso aj zelenina. A to, že nám škôlka zároveň odporučí večeru, aby bola celodenná strava vyvážená, považujem za veľmi premyslené.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK