Cestovanie, Zaujímavosti

Mária našla svoj domov na Sicílii: Na Slovensko by som z ostrova preniesla najmä všímavosť (Rozhovor)

Máriu si získala Sicília ako ostrov s palmami, kaktusmi, citrónovníkmi a pomalším životným tempom. Miestni jej ukázali, ako žiť bez stresu, ako sa zabávať bez smartfónov a ako zároveň posunúť rodinu na najvyššiu priečku. Na lepšie sa podľa Márie zvyká ľahko, no čomu sa ešte stále prispôsobuje s ťažkosťami? Čo najviac obdivuje na Sicílčanoch a čo by z tohto ostrova okamžite preniesla na Slovensko? Odpovede nám poskytla v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.

Epoch Times Slovensko: Sicíliu nazývate svojím domovom… Prečo vám učaroval práve tento ostrov?

Mária Ihnáciková: Už ako dieťa som spolu s rodičmi cestovala do Talianska. Učarovalo mi od začiatku. Aj ten ich spôsob života – dolce far niente – sladké ničnerobenie. Potom kuchyňa a samozrejme more. Ibaže aj severné Taliansko býva v zime chladné a ja som teplomilná, Sicília bola teda tým správnym riešením. Napokon, Sicília je ostrov obklopený ďalšími ostrovmi a už od začiatku to malo príchuť dobrodružstva. Veď uvážte: je tu činná sopka Etna, od mora občas zafúka tajfún, na dvore pestujete citrónovníky, kam sa obzriete palmy a kaktusy, dobré víno, pekní carabinieri (pozn. red.: talianski policajti), námestia, kde si ľudia iba tak vychutnávajú kávu. A čo je dôležité, nikto sa nikam neponáhľa. Tu sa rozhodne na infarkty nezomiera, ľudia sa dožívajú vysokého veku.

Ako ste si zo začiatku zvykali na tamojšie pomery? Čo bolo pre vás najnáročnejšie?

Zvykla som si pomerne rýchlo, pretože na lepšie sa dobre zvyká. Čo je pre mňa dôležité, je teplo. Nesneží tu, nemrzne, ľudia sú milí, ochotní a hlavne sa usmievajú. Na čo sa mi zvykalo ťažšie, bola tá ich popoludňajšia siesta – zatvorené obchody, reštaurácie, úrady, menej sa to týka obchodných reťazcov, ale ak potrebujete niečo vybaviť, nemáte šancu. Máte chuť na pizzu? Až od siedmej večer, ale zvykám si. Som prispôsobivý typ a oni sú ľudia, ktorí sa snažia veci zjednodušovať. Žiadny Sicílčan si nepridá prácu navyše. Dokonca sa mi šoféruje lepšie ako na Slovensku. Smerovky a značku STOP tu vnímajú skôr ako odporúčanie. Toto sa naučíte rýchlo.

Sicílčanov by sme teda pracovať nad rámec nevideli. Čím sú ešte typickí?

Sú v prvom rade hrdí, že sú Sicílčania. Sami častokrát povedia, že oni nie sú Taliani, ale že sú Sicílčania. Z minulosti vieme, že Sicília nepatrila vždy k Taliansku, preto majú dodnes vlastný jazyk, ktorý naozaj s taliančinou nemá nič spoločné. Napriek tomu, všetci taliansky rozumejú a aj hovoria, ak treba. Sú tiež ústretoví, milí, vážia si vás, ak sa snažíte rozprávať taliansky. Angličtinu veľmi nepoužívajú a ani nechcú, ale mladí sa prispôsobujú, hlavne v gastronómii, predsa len, žijú aj z turizmu.

Často sa o Sicílčanoch hovorí, že sú hlučnejší a svoje emócie prejavujú naplno. Je to pravda?

Áno, je to pravda! Sú veľmi temperamentní a nemajú najmenší problém si veci vydiskutovať aj priamo na ulici alebo v obchode. Ich prejav je prekombinovaný s rečou tela, takže ak sa spolu rozprávajú, ruky im lietajú hore-dole. Sú veľmi spoločenskí, čo sa prejavuje hlavne večer. Je ťažké nájsť voľné miesta v reštauráciách, kde sedia celé rodiny a hlavne málokedy im vidíte pri takých príležitostiach v rukách mobily. Čo som si všimla, na rozdiel od Slovákov, zvlášť na mládeži, neholdujú alkoholu. Dokážu sedieť celý večer pri pohári džúsu alebo vína. Naozaj, tu sa ľudia neopíjajú. Dokonca ani na Silvestra som si na námestí nevšimla jedinú fľašu alkoholu. Ľudia tancovali, spievali a bavili sa celé rodiny. Toto je už dnes vzácnosť!

Aj na vás sa už stihlo niečo nalepiť zo sicílskej mentality? V čom ste sa predovšetkým zmenili?

Áno, niečo sa na mňa nalepilo. V prvom rade som spomalila a viac si vážim spoločné chvíle. Tu čas plynie naozaj pomalšie. Žiadny zhon, oni to ani nemajú v povahe. Mám pokojnejší spánok a čo je hlavné, od prvej chvíle, ako som sem prišla, som prestala fajčiť. Zrejme to spôsobila absencia stresu. Takže, každé ráno si vytlačím čerstvý citrón do vody a svet je hneď krajší. 

Sicílčania sú všeobecne známi tým, že majú mimoriadne silné rodinné hodnoty…

Áno, rodina je tu na prvom mieste. Ako sa vraví, začnite si niečo s niekým, začnete si to s celou jeho rodinou. V domoch žijú aj tri generácie. Je to niečo úplne normálne. Víkendy trávia trebárs pravidelne na plážach alebo v reštauráciách. Vidíte tak zhluky celých rodín aj desiatich na hromade, od detí až po seniorov. Vnúčatá dochovávajú starých rodičov, čo v moderných civilizáciách chýba. Vytratilo sa to. Oni to jednoducho majú v krvi. Od detstva žijú vo veľkých rodinách a rodina je pre nich všetko. Pozvú vás na večeru, a keď prídete, ani si nemáte kam sadnúť. Ak Sicílčan stratí rodinu, stratí všetko!

Mali ste aj vy možnosť byť súčasťou takýchto rodinných stretnutí?

Áno. Je tam hlučno ako na detskom ihrisku a hlavne sa podáva niekoľko chodov jedla ako u nás na Štedrú večeru. Predjedlo, prvé jedlo, druhé jedlo, ďalšie jedlo, víno, sladké, cestoviny, morské potvory od výmyslu sveta, to by ste sa čudovali, čo všetko pláva v mori a čo všetko sa dá zjesť. Deti sa dokážu spolu baviť bez mobilov, stále majú so sebou lopty. Či sú na dvore, na návšteve, na hudobnom festivale, na námestí, stále majú lopty ako my, keď sme boli deti, a ešte nebol internet.

Veľkú úlohu zohráva aj domáca kuchyňa… Aké jedlá sa zvyčajne pripravujú na bežné rodinné stretnutia? Čo nesmie na stole chýbať?

Kuchyňa zohráva obrovskú úlohu. To je základ rodiny – spoločné stolovanie. Toto je nepísaný zákon, alfa a omega komunikácie na Sicílii. Viete o tom, že najedený človek je spokojný človek? Preto sú spokojní a nikam sa neponáhľajú. Cestoviny jedia ešte aj na Vianoce. Cestovín tu nájdete od výmyslu sveta a milión spôsobov, ako ich pripraviť. Potom ryby. Rybie trhy sú všade. Iba v mojej blízkosti hádam tri. Všetko je tam čerstvé. Doslova a do písmena konzumujete rybu, ktorá ešte pred štyrmi hodinami plávala v mori, preto rada vyhľadávam súkromných predajcov, obchodné reťazce príliš v láske nemám. To isté platí aj o ovocí a zelenine. Mám vytipované obchodíky zastrčené v uličkách a to je prvotriedna kvalita. Tu môžem povedať, že mám bio stravu.

A ako je to s tým viacchodovým stolovaním?

To je individuálne, ale celkom bežné je, že ako predjedlo máte cestoviny a až potom hlavný chod. Potom nejaký ten dezert a víno. Stolové vína pijú ako vodu a Sicílčania taktiež milujú sladké. Na ich zákuskoch a koláčoch môžete oči nechať a chutia rovnako fenomenálne. Ich krémy sú bezkonkurenčné. Trebárs veľmi rýchlo som si zvykla na pistáciový, alebo riccottový krém.

Takéto stolovanie ale trvá pravdepodobne aj dlhšie, možno aj viac ako 2 hodiny. Prečo je čas pre nich druhoradý? U nás sa snažíme pokrm skonzumovať čím skôr, a to často aj osamote…

Pretože stretnutie s rodinou je pre nich niečo posvätné. Máte pravdu. To, že na Slovensku sme boli zvyknutí do seba všetko rýchlo nahádzať, iba svedčí o našom živote v strese. Len práca, stále mobil poruke, stále sa niečo rieši, niekam sa ponáhľame a máme pocit, že sa Zem bez nás nebude otáčať. 

Život v strese si vyberá svoju daň, preto sa rodina trhá, lebo sme zavalení všetkým možným a na rodinu nie je čas. Oni to robia presne naopak. Ešte len večer o deviatej idú spoločne do mesta na spoločnú večeru a tam sedia aj do polnoci. Všade sa ozýva hudba. Častokrát sa prejdem večer po meste a mám pocit, že je poludnie. Toľko je všade ľudí. Trávia spolu čas a radi ho trávia pri jedle. Toto im Slováci môžu iba závidieť.

Ak by ste sa na Sicíliu a jej obyvateľov pozreli komplexne, čo z tohto životného štýlu by ste preniesli aj do našich končín?

Určite ten ich zmysel vypnúť, nebrať všetko vážne a viac sa usmievať. Skrátka a výstižne povedané, mať všetko na saláme. Mám pocit, že ľudia na Slovensku a vôbec v strednej Európe si prestávajú vážiť jeden druhého. Medzi ľuďmi vládne nenávisť. Stačí sa pozrieť na komentáre na sociálnych sieťach. Toto na ostrove nevnímam. Predavač vás tu obdaruje ovocím, usmeje sa, ponúknu vás kávou a stalo sa mi to neraz. 

Raz som stála na slnku a čakala. Mala som dohodnuté stretnutie so známym. Cudzí človek si ma všimol a pozval ma na minerálku, vraj aby som nedostala úpal. Dočkali by ste sa toho na Slovensku? Silne pochybujem. Tu čas a život vo všeobecnosti plynú inakšie. Bežní ľudia sú k sebe láskaví a hlavne všímaví. Zaujímajú sa jeden o druhého. Mám pocit, že na Slovensku sa na to už dávno zabudlo. Prestali sme si všímať ľudí okolo seba. Toto by som preniesla na Slovensko. Všímavosť!

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK