Vravela, že zomrie pri pôrode, no všetci si mysleli, že blúzni. Potom sa to skutočne stalo
Jej priatelia, rodina a dokonca aj lekári si mysleli, že nie je v poriadku. Krátko nato, ako porodila zdravého chlapca, pri nej bezmocne stála lekárka a opakovala si: „To sa nesmie stať, to sa nesmie stať.”
Stephanie Arnoldová už bola matkou dvoch dcér, no keď znova otehotnela, začala mať zlý pocit. Nebola to bežná tehotenská nervozita ani strach z neznámeho – bola to zlá predtucha.
„Vedela som na sto percent, že počas pôrodu svojho syna zomriem,“ vraví Stephanie.
Oboznámila s tým všetkých – priateľov, rodinu aj lekárov. Na sociálnych sieťach sa so všetkými verejne rozlúčila. Niekoľko mesiacov vopred vedela, že zomrie na operačnom stole.
Odkiaľ to vzala? Prečo mala také chmúrne myšlienky?
Priatelia a rodina sa o ňu báli, ale doktori jej neverili. Jej obavy považovali za obyčajnú úzkosť.
Bolo toho však viac. Stephanie vedela veľmi presne, že zomrie na operačnom stole, že jej zlyhajú obličky a že jej odstránia maternicu. Bola to presná a hrozná vízia toho, čo má prísť.
Jedným z posledných ľudí, s ktorými sa Stephanie rozprávala, bola anestéziologička na záverečnej konzultácii pred pôrodom. Po inštrukciách ohľadom zotavenia sa jej Stephanie spýtala, ako by postupovali, ak by nastali komplikácie, ktoré videla vo svojej vízii.
„Anestéziologička povedala, že by ju veľmi prekvapilo, ak by niečo také nastalo,“ spomína Stephanie.
Aj keď mala pocit, že ju anestéziologička odbila a nechce jej pomôcť, lekárka spravila rozhodujúcu vec – do operačnej sály priniesla krv navyše a vozík s medicínskou výbavou. A to bolo zásadné.
Stephanie začala rodiť ešte pred termínom. Začala krvácať a museli sa ponáhľať do nemocnice. S 18-mesačnou dcérou sa lúčila so slzami v očiach, pretože vedela, že ju vidí naposledy. Potom nasledovali udalosti presne tak, ako ich videla vo svojej vízii. Tri sekundy po narodení syna zomrela.
Stephanie bola klinicky mŕtva 37 sekúnd a počas toho pozorovala lekárov v akcii. Videla, ktorá sestrička oživuje srdce, videla svoju dcéru v čakárni, videla anestéziologičku pri svojej posteli a videla, ako pri nej stojí lekárka a dookola si opakuje: „To sa nesmie stať, to sa nesmie stať.“
Počas resuscitácie, keď bojovala so zástavou srdca a prestala sa jej zrážať krv, lekári museli urgentne pristúpiť k odstráneniu maternice. V dôsledku kritického stavu jej následne zlyhali obličky. Presne tak, ako tušila. Ľudské telo má zvyčajne 20 jednotiek krvi, Stephanie musela dostať 60 jednotiek. Ak by lekári nemali poruke krv navyše a vybavenie, už by ju nezachránili.
Ukázalo sa, že mala embóliu plodovou vodou. Je to stav, keď sa plodová voda dostane cez obnažené cievy po predčasne odlúčenej placente do krvného obehu matky. Vyskytuje sa zriedkavo, odhadom u jednej pacientky zo 40 000. Vysvitlo, že Stephanie trpí alergiou na plodovú vodu, čo spôsobilo prudkú reakciu.
Keď sa Stephanie prebrala z kómy, bola traumatizovaná. To, čoho sa obávala, sa do bodky naplnilo. Aby sa s tým vyrovnala, absolvovala terapeutické sedenia.
„Prebrala som sa… a plakala a plakala.“
Počas terapeutických sedení sa postupne rozpamätávala na svoje zážitky z okamihov, keď bola klinicky mŕtva, a zistila, že vie veľa vecí, ktoré by nemala poznať. Keď sa neskôr spýtala lekárky, či si opakovala vetu „To sa nesmie stať“, lekárka potvrdila, že si ju naozaj opakovala, ale iba v mysli.
Počas 37 sekúnd, keď bola Stephanie klinicky mŕtva, vedela, čo mal oblečené jej manžel, keď práve vystupoval z lietadla, hoci bol mimo nemocnice. Vedela, čo robí jej dcéra v čakárni a čo robia lekári a sestričky. V tej chvíli nebola pri vedomí a nemohla to vnímať zmyslami.
Mala mimotelový zážitok. „Nedokážem to nijako vysvetliť,“ povedal jeden z jej lekárov.
„Musíte ísť do duchovnej roviny,“ vraví Stephanie Arnoldová.
To, čo Stephanie uistilo o tom, že mala duchovný zážitok blízky smrti a mimotelovú skúsenosť, bol malý chlapec, ktorého v tých sekundách zazrela. Chlapec vyzeral ako brat Stephaninej kamarátky z detstva, ktorý zomrel ako malé dieťa. Stephanie to len predpokladala, pretože sa s ním nikdy nestretla. Chlapec jej povedal: „Povedz mojej sestre, že mi chýba, ako mi točila vlasy.“
Stephanie si to nevedela vysvetliť, ale počas zotavovania zavolala kamarátke, či jej to niečo hovorí. Kamarátka zložila telefón a rozplakala sa: „Robila som mu to každý večer, aby som ho uspala.“
Keď bola Stephanie ešte dieťa, mávala silné predtuchy. Vytratili sa, keď vyrástla. Pred tretím tehotenstvom však jej vnímavosť prudko vzrástla.
Neskôr túto skúsenosť dôkladne preskúmala. Prešla mnoho skúseností iných ľudí, ktorí prežili zážitky blízke smrti a prečítala si analýzy odborníkov, ktorí tieto zážitky potvrdzovali alebo vyvracali, aby si vytvorila vlastný názor.
Lekári jej povedali, že za normálnych okolností by človek v jej situácii neprežil alebo by mal trvalé neurologické poškodenie, čo sa jej nestalo.
Neskôr Stephanie zozbierala svoje zistenia a rozhovory s lekármi a vydala knihu „37 sekúnd“, v ktorej prerozprávala svoj príbeh. Stephanie bola presvedčená, že to, čo videla, musí byť pravda.
Prešla traumatickým zážitkom a mesiace pred ním boli desivé. Nakoniec sa však z toho dostala a všetko sa obrátilo na dobré.
„Niet dňa, kedy by som sa necítila požehnaná. Niet dňa, kedy by som si nevážila život,“ hovorí dnes.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?