Streda 24. júla, 2024
(Zľava) Historicky prvý a druhý prezident SR Michal Kováč a Rudolf Schuster, 4. decembra 2006 v Bratislave. (Foto: SAMUEL KUBANI/AFP via Getty Images)

Od Michala Kováča po Zuzanu Čaputovú: Ako prebiehali doterajšie súboje o post prezidenta SR

Tento rok nás čakajú prezidentské voľby, počas ktorých si už v poradí šiestykrát budeme voliť prezidenta Slovenskej republiky. Prvé kolo volieb sa uskutoční v sobotu 23. marca 2024. V prípade, že ani jeden z kandidátov nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov, druhé kolo volieb je naplánované na 6. apríla. 5-ročný mandát úradujúcej prezidentky Zuzany Čaputovej končí už 15. júna.

Počas viac ako 30 ročnej samostatnosti Slovenskej republiky sa na poste najvyššej hlavy štátu vystriedalo 5 osobností. Pripomeňme si najdôležitejšie momenty našich najvyšších ústavných činiteľov a zaspomínajme si na okolnosti, za ktorých sa dostali na čelo štátu.

Prvý prezident SR

Úplne prvým prezidentom SR sa stal v roku 1994 Michal Kováč a bol to zároveň aj posledný prezident, ktorého volili poslanci NR SR. Nebol ich jasnou voľbou, zvolený bol až v druhom kole. Spolu s Vladimírom Mečiarom stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), no počas Kováčovho pôsobenia v prezidentskom kresle medzi nimi začali vznikať konflikty.

Nakoľko sa prezidentovi Kováčovi nepozdávali rozhodnutia a činy vtedajšej vlády, v roku 1994 predstúpil pred parlament a predniesol znepokojivú správu o stave spoločnosti, ktorá mala za následok vyslovenie nedôvery V. Mečiarovi: „Pán premiér nie je schopný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť dokáže spolupracovať len s ľuďmi, ktorí sú mu nejakým spôsobom zaviazaní,“ povedal vtedy Michal Kováč a stal sa tak na dlhé roky jediným ústavným činiteľom na Slovensku, ktorý verejne tvrdo kritizoval spôsob Mečiarovho vládnutia.

Koncom roka 1994 však vtedy nesmierne populárny Mečiar opätovne zasadol do premiérskeho kresla a konflikt medzi premiérom a prezidentom sa začal vyostrovať. Mečiar krátil rozpočet pre Kanceláriu prezidenta SR, ignoroval jeho reprezentačné cesty a návštevy či už v zahraničí alebo do regiónov na Slovensku. Vrcholom bola kauza únosu prezidentovho syna, keď 31. augusta 1995 bol Michal Kováč ml. unesený a ilegálne zavlečený do Rakúska. Za únosom podľa spísanej obžaloby mala byť Slovenská informačná služba, na čele ktorej stál Ivan Lexa – blízky spolupracovník V. Mečiara.

Mečiar ako zastupujúci prezident

Napriek urputným snahám Mečiara vyštvať Kováča z postu hlavy štátu prezident vydržal v úrade až do roku 1998. Mečiarov minister vnútra, Gustáv Krajči (HZDS) v roku 1997 zmaril referendum týkajúce sa okrem iného aj zavedenia priamej voľby prezidenta. Na hlasovacích lístkoch, ktoré nechal vytlačiť, chýbala práve 4. otázka, v ktorej sa ľudia mohli vysloviť, či chcú priamu voľbu prezidenta občanmi.

Po konci funkčného obdobia prezidenta M. Kováča sa V. Mečiar, ako vtedajší premiér, stal dočasne zastupujúcim prezidentom, a teda prešli na neho aj niektoré právomoci prezidenta. V tom čase udelil amnestie, ktoré bránili vyriešeniu prípadu a potrestaniu páchateľov v prípade zavlečenie Michala Kováča ml., ako aj na prípad zmareného referenda. Slovensko bolo v tom čase niekoľko mesiacov bez prezidenta. 

V. Mečiar si neželal zavedenie priamej voľby prezidenta: „Nestotožňujem sa s tým, čo vykrikuje vodca opozície Ján Čarnogurský, že sa o politických otázkach bude znovu rozhodovať na ulici.“ V tom čase mal v parlamente najväčšie šance na zvolenie. Za zavedenie priamej voľby prezidenta sa v rokovaniach postavila SDK. „Sme za urýchlenú priamu voľbu prezidenta, napríklad vo februári,“ uviedol Dzurinda v októbri 1998 a predpokladá sa, že aj kvôli tomu, že nevedel ručiť za hlasy svojich poslancov. 

Ďalšie nepriame voľby sa opakovane uskutočnili v roku 1998, avšak žiadny z kandidátov nebol zvolený. V nasledujúcom roku došlo k novelizácií ústavy, ktorou sa zaviedla priama voľba.  Súčasťou vtedajšej koalície s SDK bola SMK, SDĽ a SOP (Strana občianskeho porozumenia). Práve posledne zmienenej strane sa v koalícií podarilo pretlačiť na prezidentského kandidáta košického primátora Rudolfa Schustera, ktorý bol zároveň aj predsedom SOP. 

Prvý priamo volený prezident

Historicky prvým prezidentom voleným priamo občanmi sa stal Rudolf Schuster. V druhom kole volieb sa stretol práve s Mečiarom, ktorého porazil o viac ako 433-tisíc hlasov. Inaugurácia prezidenta R. Schustera sa uskutočnila 15. júna 1999. R. Schuster sa po zvolení vzdal funkcie primátora Košíc i predsedu SOP.

“Košické ‘knieža’ nemeckého pôvodu má dokonalú schopnosť nájsť východiská v spleti rôznych záujmov spolu s ich využitím vo vlastný prospech,“ napísala agentúra ČTK po zvolení nového prezidenta Slovenska.

Vládna koalícia spočiatku oslavovala víťazstvo svojho kandidáta, neskôr sa však vzťahy medzi prezidentom a vládou naštrbili.  V roku 2000 mal prezident vážne zdravotné problémy, keď bol prevezený v bezvedomí do rakúskej nemocnice v Insbrucku. Vláda musela počas neprítomnosti prezidenta prebrať na seba niektoré z jeho právomocí. Potom, čo sa R. Schuster zotavil, často vracal koalícii schválené zákony.

Prezidentské voľby v roku 2004: Mečiar verzus Gašparovič

V ďalšom volebnom období sa v súboji o hlavu štátu stretli Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič, keď druhý menovaný prekvapivo predbehol pravicového kandidáta najsilnejšej koaličnej strany SDKÚ, Eduarda Kukana. Druhé kolo mnohí občania vnímali rozpačito a bolo označované ako rozhodovanie sa medzi “dvoma zlami”. Pavol Hrušovský (KDH) vtedy svojim voličom odporúčal sa volieb nezúčastniť. Ani predseda SMK, Béla Bugár nevidel „žiadneho kandidáta, ktorý by mohol byť označený za menšie zlo“. 

Naopak, strana Smer-SD podporila ako svojho kandidáta práve Ivana Gašparoviča, ktorý podľa R. Fica bol „skúsený štátnik, nespochybniteľný vlastenec a človek so zmyslom pre sociálnu spravodlivosť“. Gašparovič bol v rokoch 1990-1992 generálnym prokurátorom Česko-slovenskej federatívnej republiky v Prahe a následne sa stal prvým predsedom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) za HZDS. Stranu opustil po nominačnom sneme v roku 2002 a založil Hnutie za demokraciu (HZD). 

V očiach západu sa s Mečiarom spájala izolácia Slovenska a nedemokratické rozhodnutia, takže navonok priateľnejší kandidát bol práve Gašparovič. „Západ si väčšinou myslel, že je to súťaž medzi mečiarovcami a nemečiarovcami. Netušili, že Gašparovič je len Mečiarovou odnožou,“ komentoval voľby francúzsky politológ Jacques Rupnik

I. Gašparovič napokon v druhom kole zvíťazil nad Mečiarom o viac ako 357-tisíc hlasov.

Gašparovičove druhé obdobie

I. Gašparovič sa rozhodol kandidovať aj v ďalšom volebnom období v roku 2009 a v druhom kole sa stretol v súboji so ženskou kandidátkou Ivetou Radičovou. Tá na Gašparoviča v prvom kole strácala “len” 160-tisíc hlasov, čo potešilo pravicových voličov a mnohých prekvapilo. Gašparovičovi sa však podarilo opätovne uspieť, a tak ako doposiaľ jediný slovenský prezident pôsobil dve funkčné obdobia po sebe, teda neprerušovane 10 rokov.

Do úradu Gašparovič nastúpil počas druhej Dzurindovej vlády a následne sa vystriedala prvá Ficova vláda (2006-2010), Radičovej vláda (2010-2012) a druhá Ficova vláda po roku 2012. Druhé funkčné obdobie Ivana Gašparoviča skončilo 15. júna 2014. Prezident Gašparovič sa viac ako svojím politickým výkonom preslávil svojimi častými slovnými breptmi.

Jedna z jeho hlavných káuz sa týkala odmietnutia vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora po jeho riadnom zvolení parlamentom v júni 2011. I. Gašparovič ho rok a pol odmietal prijať, pričom v januári 2013 po zmene vlády verejne vyhlásil, že Čentéša nevymenuje. J. Čentéš na to zareagoval podaním sťažnosti na Ústavný súd. Až v decembri 2014, po 3 a pol roku, Ústavný súd zrušil Gašparovičove rozhodnutie nevymenovať J. Čentéša za generálneho prokurátora, pričom skonštatoval, že nevymenovaním došlo k porušeniu základných práv J. Čentéša. Ten sa však nikdy generálnym prokurátorom nestal, keďže medzitým v júli 2013 prezident Gašparovič vymenoval za generálneho prokurátora Jaroslava Čižnára.

Podľa Roberta Kaliňáka bol I. Gašparovič: “Prezident konsenzu. Pri každom probléme, ktorý sme mali, s ním bolo možné nájsť riešenie, ktoré nakoniec malo všeobecné uplatnenie.” 

Pavol Frešo (niekdajší predseda SDKÚ) o prezidentovi Gašparovičovi povedal, že “bol veselá figúra, po ktorej ostáva veľa smutných spomienok.”

Voľby 2014: A. Kiska verzus R. Fico

V roku 2012 sa ako nezávislý nestranný občiansky kandidát rozhodol na post prezidenta SR kandidovať Andrej Kiska. Vtedajší premiér Robert Fico (Smer – SD) získal v prvom kole 28% hlasov, Kiska 24%. V druhom kole sa však Ficovi odporcovia zmobilizovali a Kiska tak porazil Fica o viac ako 400 000 hlasov. 

Kiskova minulosť ako prvého nezávislého občianskeho prezidenta bola bez politických skúseností či prešľapov. Od roku 1996 spoluzakladal s bratom splátkové spoločnosti. Po roku 2005 predal svoje podiely v týchto spoločnostiach a začal sa venovať charite. Spoluzaložil neziskovú charitatívnu organizáciu Dobrý anjel pomáhajúcu rodinám s deťmi. A. Kiska pokračoval v charitatívnej činnosti aj ako prezident, keď rozdeľoval svoj čistý príjem rodinám, ktoré sa ocitli v núdzi.

Sľub zložil 15. júna 2014, počas funkčného obdobia druhej Ficovej vlády. Následne v Grasalkovičovom paláci úradoval aj počas tretej Ficovej vlády, ako aj počas politických udalostí odštartovaných vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, kedy R. Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini.

V nasledujúcom volebnom období už Andrej Kiska nekandidoval na post prezidenta, avšak svoje pôsobenie na politickej scéne neuzatváral: “Slovensko potrebuje aj zmenu vládnutia. Cítim osobnú zodpovednosť za to, aby som takejto zmene pomohol. Politický zápas, ktorý som začal v roku 2014, nepovažujem za skončený,” povedal. 

Napokon sa na tento boj vydal v nasledujúcich  parlamentných voľbách v roku 2020, keď kandidoval ako predseda strany Za ľudí, ktorú založil. Tesne pred voľbami však Kiskova popularita v dôsledku káuz s pozemkami v Tatrách a údajných podvodov s daňami klesla. Strana Za ľudí sa síce prebojovala do parlamentu, ale so slabým výsledok a A. Kiska sa následne vytratil z politiky.

Prvá žena na poste hlavy štátu

V roku 2019 sa o dôveru ľudí uchádzali aj úplne noví ašpiranti na prezidenta, nakoľko R. Fico ani A. Kiska z predchádzajúceho súboja o prezidentské kreslo opätovne nekandidovali. Do druhého kola volieb sa prebojovala ženská kandidátka, podpredsedníčka novovznikajúcej strany PS (Progresívne Slovensko), Zuzana Čaputová a kandidát strany Smer-SD pôsobiaci najmä v Bruseli, Maroš Ševčovič. So ziskom 58,4% hlasov sa prvou prezidentkou v slovenských dejinách stala Z. Čaputová.

Kampaň Z. Čaputovej bola zameraná najmä na spravodlivosť pre všetkých, dôstojnosť seniorov a ochranu životného prostredia.  V straníckej politike bola len veľmi krátko, predtým pôsobila dlhé roky v neziskovom sektore. Spolupracovala v občianskom združení Via IURIS a ako právnička viedla dlhé roky kampaň proti pezinskej skládke. Za líderstvo v tejto kauze jej v roku 2016 udelili prestížnu Goldmanovu cenu. Tá je prirovnávaná k Nobelovej cene v oblasti ochrany životného prostredia.

Prezidentka chcela byť aj “hlasom tých, ktorých nie je počuť.” To sa podľa Juraja Marušiaka zo Slovenskej akadémie vied podarilo len čiastočne: „Mohla vytvoriť platformu nezávislú od politických strán, v rámci ktorej by prebiehali diskusie o budúcnosti krajiny, prípadne o parciálnych otázkach, napríklad takých, ktoré boli témou jej prezidentskej kampane,“ povedal Marušiak pre TASR.

Politológ Erik Láštic z UK v Bratislave ocenil využívanie prezidentských právomocí vo vzťahu k Ústavnému súdu: „Prezidentkine podania vo veci referendových petícií v roku 2021 a 2022 umožnili Ústavnému súdu po takmer 30 rokoch redefinovať miesto referenda v ústavnom systéme a urobiť z neho do budúcnosti zmysluplnejší nástroj. Podobne prezidentkine podanie ohľadom tzv. rodinného balíka vlády umožnilo Ústavnému súdu nastaviť obmedzenia pre vlády, snažiace sa obchádzať legislatívne pravidlá spôsobom, ktorý narušuje princípy právneho štátu.“

Kto bude nástupca Z. Čaputovej?

V lete 2023 oznámila, že do boja o funkciu prezidenta opätovne nevstúpi. Budeme si vyberať spomedzi nasledujúcich kandidátov: Andrej Danko (SNS), Patrik Dubovský, Kristián Forró, Štefan Harabin, Ivan Korčok, Marian Kotleba (Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko), Ján Kubiš, Igor Matovič (Slovensko), Milan Náhlik, Peter Pellegrini (Hlas – sociálna demokracia) a Róbert Švec (Slovenské hnutie obrody). Posledne menovaný však podľa vyjadrení predsedu parlamentu Petra Pellegriniho nesplnil podmienky a nebude môcť kandidovať.

Ako dvaja kandidáti s najvyššou šancou na zvolenie sa podľa prieskumov profilujú súčasný predseda parlamentu P. Pellegrini a dlhoročný slovenský diplomat a bývalý minister zahraničných vecí I. Korčok.

Hoci je úrad prezidenta v SR považovaný skôr za formálny a niekedy je prezident označovaný za “bezmocného”, podľa Ivety Radičovej môže prezident prispieť k zlepšeniu situácie na Slovensku: “Základom sú múdrosť, spravodlivosť, pokora a mierumilovnosť spojená s odvahou.“ Ďalej doplnila, že prezident by mal byť vlastenec, dbať na ochranu slabších a podporu úspešných. Nemal by zabúdať na pilier demokracie a mal by zvyšovať dôveru v políciu, justíciu a bezpečnostné zložky. Nechajme sa prekvapiť, koľkými z týchto daností bude nový prezident oplývať.

V slovenskej histórii len dvaja z doterajších hlavných kandidátov na prezidenta nemali spojitosť s Komunistickou stranou Československa. Bola to práve I. Radičová a úradujúca prezidentka Čaputová. Každými ďalšími voľbami je pravdepodobnejšie, že to tak nebude už len kvôli vekovým dôvodom. Ani jeden zo súčasných dvoch hlavných favoritov – Peter Pellegrini ani Ivan Korčok – v minulosti členom strany nebol. Aj keď I. Korčok bol nedávno obvinený, že sa jeho meno nachádza v spisoch spolupracovníkov ŠtB, Ústav pamäti národa dokumenty označil za podvrh.

Prečítajte si aj