Sobota 18. mája, 2024
Súčasný generálny prokurátor Maroš Žilinka (Foto: FB / Maroš Žilinka - generálny prokurátor SR)

Odstránenie dedičstva socializmu: dôjde niekedy k skutočnej reforme prokuratúry na Slovensku?

Aktualizované: 9. február 2024

Úrad špeciálnej prokuratúry má byť podľa včera schválenej novely trestného zákona zrušený, čo vyvoláva odpor u opozície a kontroverzné reakcie v celej spoločnosti. Viacerí odborníci však volajú po celkovej reforme slovenskej prokuratúry.  

Parlamentná väčšina včera schválila kontroverznú reformu trestného práva. Jej súčasťou je aj zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Nič na tom nezmenila kritika opozície, európskeho parlamentu, ani masívne protesty v uliciach. Prezidentka a rovnako aj opozícia avizujú, že sporný zákon pošlú na ústavný súd.

V súvislosti s celým procesom zrušenia špeciálnej prokuratúry sa však málo diskutovalo o otázke potreby celkovej reformy prokuratúry ako takej. Nielen jej čiastkových úprav. Samotný systém prokuratúry na Slovensku je vo svojej podstate totiž dedičstvom socializmu, z ktorého vyplývajú mnohé jej problémy.

Dedičstvo socializmu

V právnom poriadku Slovenskej republiky je prokuratúra zakotvená ako „samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom”. Čo v preklade znamená, že je u nás zavedený tzv. monokratický systém prokuratúry – všetci prokurátori sú podriadení jednému generálnemu prokurátorovi. Tento systém prokuratúry je naším dedičstvom ešte z čias socializmu, vďaka čomu mala vtedajšia prokuratúra obrovskú moc. Bývalý prokurátor Ladislav Kuruc v rozhovore pre denník Pravda spomína na problematické fungovanie prokuratúry v socialistickom režime:

„Boli šéfovia okresnej, krajskej a Generálnej prokuratúry (GP), mali námestníkov pre trestný a občiansky úsek, a nakoniec boli rádoví prokurátori. Tí dostali pridelený spis, ktorý dozorovali a spracovali. Keď chceli spis ukončiť, išli za námestníkom alebo okresným prokurátorom, zreferovali mu a on rozhodol, či sa podá obžaloba, alebo sa stíhanie zastaví. 

Aj po podaní obžaloby bol súčasťou spisu záznam, aký trest prokurátor navrhuje a podpísal ho jeho nadriadený.”

Zástupcovia vtedajšieho režimu si boli veľmi dobre vedomí toho, že prokuratúra je jeden z najdôležitejších orgánov z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti. „Prokurátori totiž kontrolovali prácu polície, vyšetrovateľov a to, čo neprešlo cez prokuratúru, sa nedostalo na súd. Tam, kde nebol žalobca, nemohol byť teda ani odsúdený. Prokuratúra konala podľa usmernenia politických funkcionárov tak, aby sa pred súd nikdy nedostali tí, čo spĺňali kritériá na trestný postup, no mali nad sebou ochrannú ruku komunistickej strany,” uviedol pre epochtimes ďalší z bývalých prokurátorov Peter Petko.

P. Petko: Funkcia generálneho prokurátora je pozostatkom komunizmu (rozhovor s bývalým prokurátorom)

Ako funguje prokuratúra dnes?

Po zmene režimu tu bola snaha (alebo aspoň teoretická úvaha) prestavať prokuratúru tak, aby sa zabezpečila nezávislosť rádových prokurátorov. Záver bol jasný. Dosiahnutie nezávislosti vylučovalo zachovanie monokratického systému. Zmena štruktúry sa však napokon nekonala. Monokratický systém a štruktúru prokuratúry založenú na nadriadenosti a podriadenosti tu máme aj dnes. Právomoci vedúcich prokurátorov a osobitne generálneho prokurátora v takejto štruktúre sú tak silné, že nemôžu dať záruku nestrannosti nadriadených prokurátorov. 

Na Slovensku sú všetci prokurátori okresných prokuratúr podriadení rozhodnutiam svojho priameho nadriadeného – okresného prokurátora a všetkým prokurátorom krajskej prokuratúry. Podobne generálny prokurátor a prokurátori generálnej prokuratúry sú nadriadení prokurátorom krajských a okresných prokuratúr. Ak generálny prokurátor alebo prokurátor generálnej prokuratúry rozhodne, ako sa má vo veci postupovať, je tento pokyn pre prokurátora záväzný a mal by ho splniť. Ak ho neplní, potom sa vystavuje nebezpečenstvu kárneho postihu – vysvetlil fungovanie prokuratúry P. Petko.

Pokiaľ by nadriadení prokurátori neposudzovali prípady, nerozhodovali o postupe v nich a ich kompetencia by bola čisto dozorná, trestné konania by boli oveľa nezávislejšie a pred súd by sa dostávalo viac trestnoprávnych vecí, ktoré sa teraz zastavia na úrovni nadriadeného prokurátora.

„Rádový prokurátor nemá kompetenciu, aby sám rozhodol. Moc prokuratúry, ktorá je uzavretá do seba, je daná rôznymi faktormi. Dnes podľa zákona o prokuratúre nemôžete nadriadenú prokuratúru žiadať o preskúmanie správnosti rozhodnutia jej podriadeného prokurátora. Funguje iba paragraf 363 trestného poriadku, ktorý hovorí, že existuje opravný prostriedok, kedy sa môže niekto domáhať zrušenia právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia alebo zastavenia trestného stíhania u generálneho prokurátora. Ale to je niečo úplne iné a zastávam názor, že by to prokuratúre ani nemalo patriť,” dopĺňa L. Kuruc. Neblahým pozostatkom socializmu je aj nadštandardne silné postavenie samotného generálneho prokurátora.

Postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry a Generálnej prokuratúry

K okresnej, krajskej a generálnej prokuratúre v roku 2004 na Slovensku pribudla špeciálna prokuratúra. Hlavným dôvodom vzniku ÚŠP bolo sústrediť boj proti najzávažnejším trestným činom, najzávažnejším formám organizovanej kriminality na jeden orgán, odhaľovať a trestne stíhať prípady korupcie a organizovaného zločinu prokurátormi špeciálnej prokuratúry tak, aby mohli byť čiastočne nezávislí. Nebolo to však komplexné riešenie, ktoré by pomohlo riešiť zastaralý režim našej prokuratúry, aj keby si ÚŠP plnil svoje úlohy dokonale a bezchybne by sa mu darilo odhaľovať i usvedčovať páchateľov najzávažnejšej trestnej činnosti.

Postavenie ÚŠP a jej prokurátorov teda získalo určitú mieru nezávislosti od generálnej prokuratúry a celé nastavenie ÚŠP sa zo socialistického modelu mierne vymyká. ÚŠP sa však súčasnej vláde začal javiť ako mimoriadne problematický. Podľa dekana Právnickej fakulty Eduarda Burdu tu dokonca existuje teoretická hrozba možnosti zneužitia tohto úradu zločineckou skupinou. Prokurátori ÚŠP zvažujú po verejných vyhláseniach E. Burdu podniknúť právne kroky.

Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko uvádza, že ÚŠP má problém akceptovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora podľa § 363 Tr. por. a že sa vedome bráni vplyvom zo strany generálneho prokurátora. Prokurátori ÚŠP sa podľa P. Šamka pokúšajú generálneho prokurátora obísť, aby nemohol paragraf 363 použiť a vyšetrovanie ich prípadov zastaviť. „Napríklad nerozhodnú sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia, a to aj dlhšie časové obdobie… nakoľko v prípade, ak by ju rozhodli, uznesenie o vznesení obvinenia by nadobudlo právoplatnosť a bolo by preskúmateľné generálnym prokurátorom podľa § 363 Tr. por.“

Na tomto mieste by však bolo vhodné položiť si skôr otázku, prečo sa prokurátori ÚŠP snažia obísť vplyv generálneho prokurátora na kauzy a nechcú mu dať príležitosť použiť § 363 Tr. p. na ich prípady? A najmä, mal by mať generálny prokurátor oprávnenie rušiť rozhodnutia o vznesení obvinenia či zastavovať trestné konanie? Nemal by oprávnenosť prokurátorovho obvinenia vyhodnotiť skôr sudca než generálny prokurátor? Avšak k sudcovi sa prípad po zásahu generálneho prokurátora nedostane.

Čo čaká Slovensko po zrušení špeciálnej prokuratúry? (Analýza)

Pocit dehonestácie

Prokurátori špeciálnej prokuratúry odhaľujú a trestne stíhajú najzávažnejšie trestné činy, prípady korupcie a organizovaného zločinu. Sú teda špecializovaní na najťažšie trestné činy ako úkladné vraždy, teroristické a extrémistické trestné činy, či hospodárske trestné činy s veľkou škodou. Často ide o časovo, obsahovo i personálne náročne kauzy, ktoré môžu páchať aj vplyvní ľudia.

Ak prokurátor pracuje dlhý čas na nejakej veci a nadriadený prokurátor mu ju bez väčších vysvetľovaní zruší, nastáva otázka, ako to celé potom prokurátor vníma. Keďže prokuratúra je monokratický orgán podobný armáde, musí bežný prokurátor jednoducho poslúchnuť svojho nadriadeného prokurátora bez toho, aby sa prípad vôbec dostal na súd a prokurátorovi „vysvedčenie” za jeho prácu vystavil sudca.

Prokurátori ÚŠP tak majú legitímny záujem dostať prípad pred súd bez toho, aby doň mohol generálny prokurátor ešte predtým paragrafom § 363 zasiahnuť. O celej trestnej veci by potom rozhodoval nezávislý a nestranný súd, pričom náš právny poriadok upravuje možnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov pre obžalovaného.

Stalinský model

Odpoveď na otázku, či Slovensko potrebuje dve prokuratúry alebo postačuje jedna generálna, nepredstavuje jadro problému, ktorému naša spoločnosť čelí. Naša prokuratúra sa najmä potrebuje zbaviť nechceného dedičstva, pozostatkov éry socializmu.

Viacerí poslanci terajšej opozície ako Juraj Šeliga či Veronika Remišová, ktorí volali po potrebe reformy samotnej generálnej prokuratúry, súčasný model prokuratúry často označujú ako „stalinský”. 

Podľa Juraja Petroviča z denníka .týždeň by nám stalinskí prokurátori náš model ešte aj závideli, „lebo ani za Stalina nemali oni sami takú moc, akú má náš generálny prokurátor. To, čo je na systéme monokratickej prokuratúry nebezpečné, je to, že nejde o tyraniu konkrétnej osoby. Jej odchodom by sa tyrania aspoň zmiernila, tak ako v Stalinovom prípade. My máme tyraniu jednotlivca vpísanú priamo do ústavy a ďalších zákonov o generálnej prokuratúre. Neodvolateľný, právne neomylný a nespochybniteľný generálny prokurátor je v dnešnej dobe nebezpečným prežitkom.”

Súčasný generálny prokurátor oponuje: „Práve tak silná legitimita mi umožňuje pri výkone funkcie generálneho prokurátora SR principiálne a dôsledne ochraňovať, presadzovať a upevňovať zákonnosť, bez ohľadu na záujmy či predstavy politikov, politických strán alebo politických hnutí a nepodľahnúť pri tom tlaku médií či verejnej mienky. Ako som už viackrát zdôraznil, jediným imperatívom pre mňa vždy bol a bude jedine zákon.”

Za prechod zo sovietskeho modelu na model pripomínajúci skôr model štátnych zastupiteľstiev (aký majú Česi) sa vyslovili aj poslanci Progresívneho Slovenska. SaS sa takisto vyjadrila pre reformy v prokuratúre.

Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry: Argumenty oboch strán (Analýza)

Súčasná koalícia reformu prokuratúry neplánuje

Aj keď predseda Hlasu Peter Pellegrini uviedol, že je zástancom veľkej reformy prokuratúry, či sa to bude týkať aj zrušenia jej monokratického systému, neupresnil. Jeho stranícky kolega a súčasný minister vnútra Matúš Šutaj Eštok je s momentálnym fungovaním inštitúcie spokojný. Maroš Žilinka a pozícia generálneho prokurátora pre neho znamená poslednú inštanciu spravodlivosti a právneho štátu na Slovensku. Paragraf 363 vníma „ako poistku pre každého občana Slovenskej republiky, že štát proti nemu nebude zneužívať svoju moc.“

Oponenti však tvrdia, že generálny prokurátor používa paragraf 363 iba pri veľkých medializovaných kauzách. Pri množstve prípadov na Slovensku sa o prípadoch bežných občanov nemá šancu dozvedieť a teda paragrafom 363 im nijako nepomôže.

Strana Smer takisto súhlasí so súčasným modelom prokuratúry. Hneď na prvej povolebnej tlačovke po vyhraných voľbách Robert Fico vyhlásil, že žiadna reforma sa nechystá. Okrem toho, na reformu je potrebná ústavná väčšina v parlamente a tú momentálne koalícia nemá.

Česi išli inou cestou

Kým na Slovensku sa o potrebe reformy prokuratúry stále len hovorí, v Českej republike dokázali hneď po rozpade federácie nastúpiť na systém štátnych zastupiteľstiev. Okrem rozdielu v pomenovaní majú štátne zastupiteľstvá zväčša užší rozsah právomocí oproti klasickej prokuratúre a pôsobnosť je zúžená najmä na trestné veci. Štátni zastupitelia sú potom niečo ako verejní žalobcovia, pričom sú podriadení výkonnej moci, teda aj aktuálnej vláde, a vrchný štátny zástupca sa zodpovedá ministrovi spravodlivosti, ktorý ho menuje a odvoláva. Každý štátny zástupca je nezávislý na komkoľvek inom a zodpovedá sa podľa svojho vedomia a svedomia iba zákonu za to, či niekoho pred súd postaví alebo nie. Majú postavenie veľmi podobné sudcom.

Takto nejako by si to predstavoval aj bývalý prokurátor Ladislav Kuruc: „Teória štátu a práva hovorí o troch pilieroch štátnej moci – súdnej, výkonnej a zákonodarnej, nehovorí nič o tom, že by mala byť štvrtým pilierom prokuratúra. Tú vnímam ako zložku výkonnej moci, ktorá má za úlohu zastupovať štát v odhaľovaní, postihovaní a žalovaní tak, aby páchateľov doviedol až k právoplatnému rozsudku.“

Iný model zaviedli napr. v Taliansku alebo v Španielsku, kde namiesto prokurátorov existuje inštitút tzv. vyšetrujúceho sudcu, ktorý sa riadi rovnakými pravidlami, ako ostatní sudcovia, a teda je tam zabezpečená nezávislosť tejto osoby podobne ako u sudcov.

Zdá sa, že sovietsky systém vyhovuje všetkým

Aj v súvislosti s navrhovaným zrušením ÚŠP sa otvára otázka celkovej reformy prokuratúry za účelom nájdenia takého modelu, ktorý by zaručil vyššiu mieru nezávislosti jednotlivých prokurátorov. Ak sa chce Slovensko posunúť smerom od predchádzajúceho režimu, musí prehodnotiť vplyv a kompetencie nadriadených prokurátorov, generálneho prokurátora nevynímajúc, tak, aby bola zaručená ochrana práv a slobôd jednotlivcov i zachovanie právneho štátu bez ohľadu na to, ktorá politická sila je aktuálne pri moci.

Za najzásadnejšie body reformy L. Kuruc považuje zrušenie monokratického systému, pričlenenie prokuratúry k výkonnej moci, a teda jej podriadenie ministrovi spravodlivosti. Prokurátori by sa mali stať v rozhodovaní nezávislí. „No treba aj zrušiť trestné stíhanie vo veci (ak sa robia úkony, ale voči nikomu ešte nebolo vznesené obvinenie, pozn. red.), otvoriť prokuratúru alebo štátne zastupiteľstvo verejnosti, ďalej dotiahnuť kontradiktórny proces do konca tak, aby o sťažnostiach proti rozhodnutiu prokurátora rozhodoval výhradne súd. Nakoniec treba opäť zdôrazniť, že všetky reformné kroky na prokuratúre musia byť podriadené rýchlej a spravodlivej vymožiteľnosti prá­va.”

Žiadna z doterajších vlád nemala vôľu realizovať komplexnú reformu prokuratúry, či už kvôli nedostatočnému počtu hlasov v parlamente alebo z iných dôvodov. Postavenie generálneho prokurátora a monokratický systém mnohým politikom vyhovuje. Uvidíme teda, či sa bude Slovensko niekedy schopné zbaviť dedičstva z dôb hlbokého socializmu.

Prečítajte si aj