Róbert nadväzuje na stredovekú výrobu: Zvonolejárske remeslo má nádych tajomna (Rozhovor)
Zo zvonolejárskej dielne Róberta Slíža vychádzajú skutočné zvonárske skvosty. Ide o stáročiami overený proces, ktorého výsledkom po dlhých mesiacoch výroby sú gigantické zvony do kostolov a kaplniek, zvonkohry, ale aj zvony s rodinnými erbami či bránové zvončeky. Tejto remeselnej činnosti sa Róbert aktívne venuje od roku 2016, pričom za desať uplynulých rokov sa jeho diela dostali do celej Európy. V rozhovore nás čiastočne zasvätil do procesu odlievania zvonov, priblížil nám, s akými materiálmi pracuje, prečo je stále verný stredovekej technológii, a vymenoval konkrétne miesta, kam putovali zvony z jeho dielne.
Epoch Times Slovensko: Keď počujeme zvoniť kostolný zvon, tak nám pravdepodobne ani nenapadne, čo všetko sa ukrýva za jeho výrobou. Čím si vás získalo práve odlievanie zvonov? Prečo vás tak zaujalo?
Róbert Slíž: Zvuk zvonov ma fascinoval už od detstva. Prvý kontakt s nimi som mal už v 3 rokoch, keď ma starý otec zobral na obecnú zvonicu v Plešivci. Neskôr, keď som mal 12 rokov, som ich mal znova možnosť vidieť počas školského výletu v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. V tom momente sa vo mne prebudil záujem navštíviť ďalšie veže a zistiť, aké poklady ukrývajú. Priťahovala ma tá atmosféra – v kostolných vežiach totiž akoby zastal čas. Samozrejme, zvuk a mohutnosť zvonov a celkovo zvony samotné a zvonolejárske remeslo majú nádych tajomna.
Keď som mal 15 rokov, chcel som vyskúšať vyrobiť si vlastný zvon. Vtedy som sa začal viac zaujímať aj o technológiu výroby. Najdostupnejšia bola práve tá tradičná, ktorá pracuje predovšetkým s prírodnými materiálmi. Začal som teda štýlom pokus-omyl budovať svoju prvú formu. Po troch rokoch skúšania a mnohých neúspešných pokusoch sa mi podarilo odliať svoje prvé malé funkčné zvony. Najskôr som to celé bral ako záľubu. Nevedel som si vtedy ešte predstaviť, že by som sa tým živil, hoci ma to veľmi lákalo. Princíp výroby zvonov som v tom čase poznal len z literatúry a z niekoľkých dokumentárnych filmov o odlievaní zvonov.
Ako sa vám pracovalo na vašom premiérovom zvone?
Po vyše roku prác na úplne prvej forme mi s odlievaním pomohol miestny umelecký zlievač, lebo som ešte nemal taviacu pec ani žiadne skúsenosti s roztaveným kovom. Zvon sa však nepodaril – ako to väčšinou s prvými pokusmi býva.
Čo bolo na celom procese z pohľadu začiatočníka najzložitejšie? Z čoho ste mali najväčšie obavy?
Zložité bolo všetko. Bolo potrebné zistiť, ako sa hlina správa pri schnutí a čo sa má do nej pridať, aby bola stabilná. Nemal som absolútne žiadne skúsenosti s tavením kovu a odlievaním. Spomínam si, ako som sa v začiatkoch niekoľko dní pripravoval na odlievanie hoci len malého zvončeka. Mal som z toho stres. Postupne som si techniku osvojil, prípravy sú preto pokojnejšie a rýchlejšie. Nervozita je vždy prítomná pri odlievaní a pri odhaľovaní novoodliateho zvona. Stále je možné, že sa zvon nepodarí, preto k tomu pristupujem s pokorou.
Je niečo, čo aj po toľkých rokoch výroby zvonov považujete za pomerne komplikované?
Všetko je o praxi. Určité postupy sú už rutinou. Vždy je však potrebné robiť svedomito každý krok, pretože jedna malá chyba na začiatku môže zruinovať celé dielo a dozvieme sa to až na samom konci po odliatí. Čím dlhšie sa tomuto remeslu venujem, tým viac prichádzam na to, že málo viem. Je to učenie na celý život. Zvon je hudobným nástrojom, nielen obyčajným odliatkom. Na výslednú kvalitu zvuku vplýva nespočetné množstvo malých detailov, na ktoré postupne prichádzam.
Ako vyzerá klasická objednávka kostolného zvona?
Výroba každého zvona sa začína návrhom jeho proporcií a zvukových vlastností. Ak má byť zvon doplnený do veže s už existujúcim zvonom alebo súborom zvonov, je potrebné túto vežu navštíviť, zmerať jej priestorové možnosti a hlavne zmerať rozmery a akustické vlastnosti existujúcich zvonov. Na základe toho sa určí tón a rozmer budúceho zvona. Podľa meraní sa navrhne prierez budúceho zvona – tzv. rebro.
Podľa návrhu sa zhotovia dve šablóny. Jedna kopíruje vnútorný tvar zvona a druhá vonkajší. Šablóny sa upevnia na stredovú os, na ktorej sa otáčajú. Pomocou šablón sa začne budovať samotná forma a jej otáčaním zaistíme dokonalú kruhovitosť formy. Materiál na stavbu formy je pri tradičnom postupe ílovitá hlina zmiešaná s konským trusom, slamou, pieskom a ďalšími prírodnými materiálmi. Napríklad slama v hline funguje ako železo v betóne. Spevní ju. Vytvorí vlákna, ktoré zaistia, že hlina pri schnutí nepraská.
Ako ďalej pokračuje proces?
Prikročí sa k stavbe prvého dielu formy, tzv. jadra. Pomocou prvej šablóny sa nahrubo vymuruje jadro z tehál. Následne sa na jadro nanášajú vrstvy hliny a uhladzujú sa šablónou a sušia sa. Proces sa opakuje dovtedy, kým sa nedosiahne dokonale hladký povrch formy. Na jadro sa pomocou druhej šablóny, ktorá kopíruje vonkajší tvar zvona, zhotoví presný hlinený model budúceho zvona – tzv. falošný zvon. Po vyschnutí sa poleje voskom a uhladí šablónou.
Dostaneme tak dokonale hladký voskový povrch tohto modelu – falošného zvona. Na tento model sa aplikujú všetky prvky výzdoby, nápisy, reliéfy zhotovené zo včelieho vosku. Potom pokračuje výroba tretieho dielu formy – tzv. plášťa. Na voskový model sa nanesú vrstvy špeciálnej jemnej hliny, ktorá má za úlohu dokonale odtlačiť všetky prvky výzdoby a celý povrch modelu. Proces nanášania vrstiev sa opakuje, kým plášť nedosiahne požadovanú hrúbku. Následne sa forma vypáli.
Ako nakoniec vyzerá forma?
Formu si môžeme predstaviť ako takú matriošku. Vrchný diel formy – plášť – nadvihneme, falošný zvon – model – odstránime. Potom sa plášť opätovne zloží už len na samotné jadro. Pretože vo forme už nie je falošný zvon, vznikne v nej presná dutina, ktorá sa následne vyplní kovom. Takto zloženú formu spustíme do liacej jamy pri peci. Forma sa až po vrch nabije hlinou, aby ju tlak kovu neroztlačil. Prikročí sa k tavbe kovu. Na odlievanie zvonov sa už vyše tisícročie používa zvonovina – bronz z 22 % cínu a 78 % medi. Ten sa nahreje na vyše 1100 °C a naleje sa do formy. Plnenie formy je záležitosťou niekoľkých sekúnd až minút. Celý opísaný proces zhotovenia formy trvá od troch týždňov do niekoľkých mesiacov.
Zvonovina vo forme chladne niekoľko dní. Potom sa forma vykope, rozbije a zrodí sa zvon. Čo sa týka materiálov, tak materiál zvonov je nemenný prakticky už 1000 rokov. Zvony zo zliatiny medi a cínu (cínový bronz) majú najlepšie zvukové a mechanické vlastnosti.
Proces vyzerá veľmi komplikovane, no na špeciálnych podujatiach a festivaloch zvyknete organizovať aj ukážky svojej práce. Ktoré kroky viete ľahko prezentovať aj na ulici?
Najpútavejšia fáza pre oko je, samozrejme, odlievanie zvona, keď sa tekutý bronz vlieva do formy. Formu na takéto ukážky si pripravíme už v dielni. Pred verejnosťou v malej prenosnej peci roztavíme materiál a zvon pred nimi odlejeme.
Viackrát sme spomenuli kostolné zvony, ale tie, samozrejme, nie sú jediné, ktoré vyrábate…
Zvony dodávame aj do domov smútku alebo pre súkromníkov na domáce zvoničky. Našou špecialitou sú však zvonkohry, hudobné nástroje pozostávajúce zo zvonov v rozsahu niekedy až niekoľkých oktáv. Tie zvykli byť inštalované na rôznych mestských objektoch alebo kostolných vežiach. Ďalej sú bežné aj rodinné zvony s rodinnými erbami, zvončeky k bráne, do altánkov alebo pamätné zvony k životným jubileám.
Akú má zvon vlastne životnosť?
Zvon je vyrobený nato, aby dostával údery od svojho srdca. Každý zvon sa používaním postupne opotrebuje. Dôležité je, aby jeho príslušenstvo bolo správne navrhnuté, aby jeho kované srdce malo správne proporcie. Zvon má potom veľkú šancu slúžiť aj 1000 rokov.
Predpokladám, že najviac vašej práce sa dostáva do kostolov. Čo by mal podľa vás spĺňať a aké vlastnosti by mal mať kostolný zvon?
V západnej Európe sú na to vydané presné kolaudačné smernice, kde sú uvedené kritériá pre hudobné vlastnosti zvona, dĺžku jeho rezonancie, kvalitu povrchu. Každý novoodliaty zvon musí byť schválený lokálnym kolaudátorom – kampanológom. Vo zvone neznie len jeden tón, jedna frekvencia: je ich tam celé spektrum. Tie hlavné – spodná oktáva, príma, tercia, kvinta a oktáva – musia byť v rozstupe daných intervalov. Ak to tak je, zvon má čistý a príjemný zvuk.
Ja osobne si veľmi zakladám na kvalite povrchu. Zvony po odliatí neleštím. Počas posledných 10 rokov sa mi podarilo vyvinúť zmes hliny, ktorá je natoľko stabilná, že po rozbití formy a očistení, nie je potrebná žiadna ďalšia povrchová úprava zvona. Takto sa na zvone zachová prirodzená, tzv. liaca kôra, ktorá má pozitívny vplyv na kvalitu zvona.
Všetky vaše zvony majú jedno spoločné – a to, že sú vyrobené stredovekou technológiou. Čím je výnimočná?
V súčasnosti existujú dve technológie, ako odlievať zvony – moderná a tradičná, ktorá sa využíva už od obdobia stredoveku. Pri tej modernej sa využívajú novodobé formovacie zmesi, napríklad piesok so syntetickými aditívami a rôzne keramické zmesi. Proces výroby formy je časovo menej náročný. Dĺžka sa počíta na dni. To sa však veľmi negatívne prejavuje na zvukovej kvalite zvona.
Mnoho dielní, tak ako napríklad moja, dodnes využíva tradičnú stredovekú technológiu. Forma sa buduje zo zmesi ílovitej hliny a ďalších, na dnešné pomery exotických prírodných prísad. Pridáva sa do nej napríklad konský trus alebo pivo. Každý tento prvok má svoj nenahraditeľný význam, bez ktorého by hlina praskala a nebola dostatočne súdržná.
Tento tradičný postup je však časovo neporovnateľne náročnejší. Dĺžka sa počíta na týždne až mesiace. To nám však vrátia bezkonkurenčné zvukové vlastnosti zvonov, ktoré boli odliate touto tradičnou technológiou. Materiál po odliatí tuhne a kryštalizuje iným spôsobom ako v pieskových formách.
Keď už sme spomenuli dnešok, prečo by podľa vás malo odlievanie zvonov ako remeslo ostať zachované? Čo prináša do každodenného života spoločnosti?
Tak ako iné remeslá, aj toto patrí ku kultúrnemu dedičstvu našich predkov. Zvony nás sprevádzajú celý život. Hlásia radostné, ale aj tie smutné chvíle. Jednoducho k našej kultúre patria.
Žijem s pocitom, že po mne niečo hodnotné ostane, čo tu bude slúžiť mnohým ďalším generáciám. To pre mňa znamená veľa, preto je nesmierne dôležité robiť túto prácu poctivo.
Na záver by sme mohli čitateľov informovať o tom, kde všade by mohli začuť zvony z vašej dielne…
Najďalej doputoval náš zvon, ktorý sa dostal do Spojeného Kráľovstva do opátstva v meste Farnborough. Zvon bol odliaty na sté výročie od smrti poslednej francúzskej cisárovnej Eugenie de Montijo, manželky Napoleona III. Zvon s hmotnosťou 150 kg je umiestnený v ich rodinnej krypte pri sarkofágu Napoleona III. Bola to jedna z najprestížnejších objednávok.
Mojou srdcovkou sú aj tri zvony odliate pre kostol v Spišskej Belej s hmotnosťou 468 kg, 330 kg a 199 kg. Ide o náš doposiaľ najväčší odliaty kostolný súbor. Ďalšie naše zvony doputovali do monastierov gréckokatolíckych pútnických miest na Bukovej Hôrke, nájdete ich aj v Krásnom Brode, v kostole v Skároši pri Košiciach, v Bratislave-Rači, vo Veľkých Kosihách a v mnohých ďalších kostoloch a kaplnkách na Slovensku a v celej Európe.
Ďakujeme za rozhovor!
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.