Inšpirácie » Tradičné remeslá

Michala uchvátilo tradičné čipkárstvo: Paličkujem každý deň, a ak sa mi nedá, k paličkovaniu prichádzam aspoň v mysli (Rozhovor)

Michal Halabrín z Myjavy objavil svoju čipkársku vášeň už ako 13-ročný v základnej umeleckej škole. Pravidelne sledoval paličkovanie v jarmočných stánkoch a neskôr sa zdokonaľoval ako samouk. Po rokoch naberania skúseností dnes patrí k uznávaným slovenským čipkárom, vedie špeciálne kurzy, prednášky, vlastní čipkárske zbierky, organizuje výstavy a aktuálne pracuje aj na vlastnej knihe. Technológie ani umelú inteligenciu nevyužíva, práve naopak. Nedá dopustiť na dôslednú ručnú prácu, navrhovanie a vymýšľanie, ktoré stroje nikdy nenahradia.

Epoch Times Slovensko: Mladých zaujímajú počítačové hry, technológie či virtuálna realita. Vás si však už v 13 rokoch získalo tradičné čipkárstvo. Čo vás na ňom oslovilo ešte ako tínedžera? Kto vás k nemu priviedol?

Michal Halabrín: Od detstva som inklinoval k ručným prácam zásluhou mamy. Všetko, čo sa dalo, som skúšal. Paličkovanú čipku som objavil na našich krojoch. Nemal som vôbec predstavu o tom, ako vzniká taká jemná krása. Na jarmoku tradičných remesiel v Myjave som síce videl čipkárky ako paličkovali tylové čipky, ale bol som príliš hanblivý, na nič som sa ich nespýtal. 

Neskôr som v základnej umeleckej škole na výtvarnom odbore objavil valec a paličky. Tu som začal paličkovať základné väzby a potom som sa učil sám podľa kníh. Učiť sa nové väzby, zdolávať ďalšie úrovne, prekonávať samého seba – i keď sa to nezdá, to všetko mi ponúkla paličkovaná čipka.

Ako si spomínate na vaše prvé výtvory? Ako vyzerali a čo znázorňovali?

Prvé práce boli len akési vzorkovníky väzieb. Je dôležité postupne sa naučiť jednotlivé prvky, aby sme ich mohli správne použiť a kombinovať. Za prvú naozajstnú prácu považujem jeleňa, ktorého som navrhol a paličkoval na prvú súťaž. Vtedy sa umiestnil v prvej desiatke. Bol to môj prvý návrh paličkovaného obrazu, ktorý nesmie chýbať na žiadnej výstave.

Od vašich prvých výtvorov už ubehol nejaký čas. Ako sa v priebehu rokov prehlboval váš vzťah k čipkárstvu a samotnej čipke?

Zo začiatku som bral čipkárstvo ako voľnočasovú aktivitu. Teraz je to neoddeliteľná súčasť mňa, môjho života, moje poslanie. Paličkujem každý deň, a ak sa mi nedá, k paličkovaniu prichádzam aspoň v mysli. Predstavujem si, čo a ako upaličkujem, aké použijem väzby alebo čo naplánujem na kurz. Dnes sa čipke venujem odborne, navštevujem múzea, zbieram vzory, vediem kurzy, prednášam a pripravujem aj knihu o tylovej čipke. Zatiaľ to stíham popri zamestnaní.

Každé remeslo má svoju hodnotu a určite je to tak aj pri čipkárstve. Prečo by na Slovensku určite nemalo upadnúť do zabudnutia?

Paličkovaná čipka je neoddeliteľnou súčasťou tradičného ľudového odevu, bytových alebo obradových textílií. Ak neupadne do zabudnutia ľudový odev, paličkovaná čipka by mala byť stále živá. Sú druhy čipiek, ktoré sa dajú vyrábať strojovo a môžu nahrádzať ručne paličkované čipky, no viaceré nemajú strojové náhrady. Navyše, čipky majú obrovskú rozmanitosť vo farbách a vzoroch. Strojovou výrobou sa toto bohatstvo stratí. Po zániku paličkovania by bol na trhu úzky sortiment a zrejme by ľudový odev výrazne zmenil svoju podobu.

Skúsite aj nám, laikom, priblížiť, o čom je slovenské čipkárstvo? Čo je na ňom také jedinečné?

Na Slovensku máme banícke a roľnícke paličkované čipky. Banícke boli zhotovené na predaj, boli redšie a prevažne biele. Roľnícke čipky zas vznikali v ľudovom prostredí na kroje a bytové textílie. U nás máme až 17 regionálnych ľudových čipiek. Žiadna iná krajina nemá toľko druhov ako Slovensko. Každý región má totiž vlastný typ čipky, vlastnú farebnosť, použité materiály a obrovské množstvo vzorov. Čipky ešte potom delíme na pásikové, robené z menšieho počtu párov, a mnohopárové, paličkované väčším počtom paličiek. Napríklad na širšie tylové čipky z okolia Myjavy treba aj 200 kusov paličiek. Ešte by som spomenul, že do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú zapísané tylová paličkovaná čipka Myjavskej pahorkatiny, paličkovaná čipka z Gemera a paličkovaná babková čipka z okolia Krakovan.

Práve babková čipka je výnimočná po technickej stránke. Všetky úkony v paličkovanej čipke sú paličkované so 4 paličkami. V Krakovanoch a okolí vymysleli prvok paličkovaný s 5 paličkami, čo je svetový unikát.

A čo vy? Ktoré čipky sú vám najbližšie?

Okrem tylových čipiek sú mi veľmi blízke aj novomestské či hlbocké čipky. Novomestské čipky sú najstaršie ľudové čipky, z ktorých sa vyvinuli takmer všetky regionálne druhy čipiek na Západnom Slovensku. Neprestávajú ma prekvapovať množstvom väzieb, farebných kombinácií a vzorov. Hlbocké čipky sú zas špecifické vypracovaním oblúkov a množstvom kvietkov – ružičiek, s ktorými vypĺňajú voľné miesta. Podľa mňa je to aj najobľúbenejšia regionálna čipka.

Viackrát ste spomenuli paličkovanú čipku. Ako vyzerá také paličkovanie? Čo všetko k nemu potrebujete?

Paličkovaná čipka je väčšinou vzdušná textília, ktorá vzniká splietaním nití zavesených na paličkách. Paličky sú vlastne cievky s rúčkami. Jednotlivé úplety sa prichytávajú špendlíkmi do príslušného miesta na predlohe alebo forme. Predloha je na papieri nakreslený vzor čipky a forma býva z tvrdšieho papiera, v ktorom sú otvory pre špendlíky. Väčšinou sa na formách pletú mnohopárové čipky. Predlohu si pripíname na valec, teda podušku vyplnenú senom, pilinami či pieskom. To, že sa valec otáča, nám umožňuje paličkovať metráž. Pod valcom býva stojan, aby sa valec samovoľne negúľal po stole. Mnohé čipky si vyžadujú aj háčik.

Na paličkovanej čipke je krásne aj to, že spája ľudí. Je množstvo čipkárskych klubov, kde sa žienky stretávajú, spoločne paličkujú, rozprávajú sa, vymieňajú si skúsenosti. Krásne stretnutia bývajú na čipkárskych festivaloch, kde kluby alebo jednotlivci prezentujú svoje práce. Príďte sa niekedy pozrieť do Krakovian, Soľnej Bane alebo do Rožňavy.

Je paličkovanie aj finančne nákladné?

Za celkom rozumné ceny sa dajú všetky pomôcky zohnať na bazároch. Na kurzoch pre začiatočníkov pomôcky dokonca zapožičiavame. Ľudia si paličkovanie vyskúšajú a keď ich to osloví, pomôcky si potom dokúpia.

Máte za sebou hromady výtvorov a ocenení, avšak myslíte si, že sa čipkár na Slovensku dokáže uživiť?

Živiť sa paličkovaním by bolo veľmi náročné. Záujem je o čipky na kroje, ale nie každý je ochotný zaplatiť skutočnú cenu práce. Výroba najmä zložitejších čipiek vyžaduje zručnosť a množstvo času. Ďalší z príjmov by mohol byť aj organizovanie kurzov a workshopov. Myslím si však, že živiť sa čipkou nie je úplne nereálne, ale bol by to život plný finančnej neistoty.

Aj keď remeselné činnosti sa snažíme neustále obnovovať, sú pomerne podceňované. Vy však realizujete rôzne kurzy či dielne. Je o nich záujem? Majú to Slováci stále „v prstoch“?

Kurzy navštevujú zručnejší, ale aj tí menej šikovní – takí, ktorí chcú a aj napriek prvotným neúspechom neprestávajú skúšať. Tiež takí, ktorí sa zatnú a napriek výdatnému vysvetľovaniu nechcú porozumieť. Záujem o kurzy stále je a pevne verím, že paličkovaná čipka neupadne do zabudnutia.

Ak by sme odbehli od historickej tradície. Keď sa povie „moderné“ čipkárstvo, čo si pod ním máme predstaviť? Akési stroje alebo roboty?

Pod pojmom moderné čipkárstvo všeobecne rozumieme vytváranie šperkov, vianočných, veľkonočných ozdôb, obrázkov alebo abstraktných diel. Zaujímavé je tiež použitie fosforeskujúcich nití do šperkov alebo čipiek určených na odev. Stroje na výrobu čipiek existujú dlhšie, v minulosti tlačili ručne paličkované čipky. Množstvo čipiek sa strojom vyrobiť nedá, po technickej stránke je to nemožné. Viem si však predstaviť, že by sa dali vytlačiť 3D tlačiarňou. Problém by však mohol byť s materiálom, z ktorého by boli tieto čipky tlačené.

Všade teraz začína pomáhať aj umelá inteligencia. Vie pomôcť aj vám ako čipkárovi?

Ja som veľmi konzervatívny a umelú inteligenciu nevyužívam. Som presvedčený o tom, že každé ľudové remeslo potrebuje cit a zručnosť. Remeselník sa učí postupne, krok po kroku naberá skúsenosti. Dobre si pamätá proces, ktorým prešiel. Stroje na výrobu čipiek vedia niektoré čipky nahradiť, niektoré zas len dobre napodobniť, avšak väčšina je strojom nevyrobiteľná. Hlavne pásikové čipky, kde vzor vytvára nízky počet párov paličiek, kedy sú prechody párov často vedené nepravidelne a skôr intuitívne.

Ako predpokladáte, že sa bude čipkárstvo rozvíjať najbližšie roky? Myslíte si, že technológie by mohli byť budúcnosťou čipkárstva?

Slovenské ľudové čipky potom nebudú cítiť človečenstvom. Ak by sme ich vyrobili strojom, tlačou alebo umelou inteligenciou, budú pôsobiť sterilne a umelo. Čo sa týka modernej tvorby – šperkov alebo obrazov, prečo by sme chceli, aby za nás tvorila AI? Ja osobne milujem ten proces navrhovania, vymýšľania, skúšania toho, čo sa s čím hodí, ktoré farby a materiály sú spolu „okulahodiace“. Takisto mám rád aj chvály a obdiv za moju prácu. (Smiech)

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK