Piatok 21. júna, 2024
Nápis na jednej z bratislavských ulíc v blízkosti centra Nové Nivy, 16. mája 2024 (Ondřej Horecký / Epoch Times)

Život po atentáte. Nastal čas opustiť politickú nevraživosť? (Komentár)

Keď som včera ráno išiel výťahom navštíviť hospitalizovanú príbuznú v Ružinovskej nemocnici, jednom z troch najväčších zdravotníckych zariadení v Bratislave, nemohol som si cestou na 11. poschodie nevšimnúť čierny nápis „Kok*ti volili Fica!“ Bol umiestnený tak, aby ho videl každý, kto cestuje vo výťahu.

Pomyslel som si, prečo to nevyčistia, veď už je po voľbách. Rovnaký nápis bol aj v druhom výťahu pre verejnosť, pričom ten posledný obsahoval o niečo menej vulgárnych výrazov. Človek si za šesť rokov života na Slovensku (v porovnaní s Českom, okrem Ostravy) zvykne na zvýšenú úroveň vulgárnych výrazov. Je to badateľné nielen u ľudí s nízkym vzdelaním a platom, ale aj u právnikov, lekárov a iných vzdelaných ľudí.

Deň predtým ma zaujal ďalší nápis, tentoraz veľkoformátový, pri križovatke vedľa biznis štvrte, kde denne prejdú tisíce áut. FICO = DOBA TEMNA. Vtipné, pomyslel som si. Kto by bol povedal, že sa slovenského premiéra o deň neskôr niekto pokúsi zavraždiť.

Pre spoločnosť je to šok. Miestne médiá siahodlho rozoberajú, čo sa stalo, ako sa to stalo a čo bude ďalej. Zároveň sa hľadá vinník. Teda nie páchateľ, ten je už známy – Juraj Cintula, 71-ročný básnik a spisovateľ z Levíc – ale všetkých zaujíma, čo ho viedlo k tomu, že takýto zločin spáchal.

Všetci vystupujúci, či už z radov koalície alebo opozície, boli tým, čo sa stalo, pri prejavoch viditeľne otrasení a šokovaní. Ficovi politickí druhovia však neváhali na tlačovej konferencii na pôde Národnej rady (NR) SR zvolanej po oznámení nešťastnej správy označiť za vinníka opozíciu a liberálne médiá. „Toto je vaša práca,“ vyhlásil v emotívnom prejave podpredseda NR SR Ľuboš Blaha (Smer-SD) s tým, že to boli práve oni, kto „roky šíril nenávisť voči Ficovi“. Jeho koaličný partner Andrej Danko z SNS dokonca povedal, že sa „začína politická vojna“.

Tieto výroky vzápätí odsúdili odborníci v médiách ako nevhodné, pretože len vyvolávajú ďalšiu nenávisť. Sledoval som diskusiu na STV 1, kde vystúpila aj sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová. Tá atentát označila za „prejav obrovskej miery nenávisti, ktorá sa v spoločnosti nakopila, a obrovskej miery nie polarizácie, ale priam radikalizácie určitej časti spoločnosti“.

Vinu bývalá politička kladie na netrestanie násilia na sociálnych sieťach, kde sa podľa nej šíri nenávisť. „Sú skupiny ľudí, ktoré veľmi reagujú na rozosievanie slov nenávisti a osočovania z úst politikov. To oni (politici) si zo seba navzájom robia nepriateľov na život a na smrť a k tomu sa pridávajú útoky na všetky možné inštitúcie,“ povedala Radičová a dodala, že „atmosféra a život sa stávajú neudržateľnými a neznesiteľnými“.

Keby som nežil na Slovensku, už po polhodine sledovania by som nadobudol dojem, že Slováci medzi sebou bojujú na uliciach a nerobia nič iné, len si nadávajú za iný politický názor. Áno, spoločnosť je polarizovaná, ale nie oveľa viac ako tá naša alebo americká či nemecká. Normálne a pokojne tu žijeme vedľa seba.

Pre neznalého čitateľa treba poznamenať, že na Slovensku existujú niečo ako tri tábory ľudí. Jeden je „proficovský“, druhý je proti nemu a tomu tretiemu je to jedno. Pripomína mi to situáciu u nás, keď bol pri moci Zeman alebo Babiš. Napokon aj dnes je česká spoločnosť rozdelená na tých, ktorí súčasnú vládu podporujú, a tých, čo ju hania.

Napriek tomu nikto do našich politikov nestrieľa. Sú Slováci v niečom iní? Áno, možno sú trochu temperamentnejší ako my Česi, ale určite sa tu ľudia navzájom nenapádajú kvôli odlišným názorom. Nikto súdny by nič také neurobil. Takých čudákov, ako bol útočník z Levíc, je veľa, má ich každá spoločnosť. A dá sa im zabrániť v prístupe k zbraniam bez toho, aby sme obmedzili ostatných?

Neblahé skúsenosti máme už aj v Česku. Každý si isto spomenie na vlaňajší útok na Filozofickej fakulte UK v Prahe, keď 24-ročný študent zavraždil 14 obetí. Alebo na masaker v Uherskom Brode v roku 2015, keď šesťdesiattriročný dôchodca vnikol do miestnej krčmy a postrieľal osem ľudí. Predtým, ako sa zabil svojou zbraňou, sa redaktorovi Primy sťažoval na šikanovanie, zastrašovanie a ľahostajnosť úradov. Tiež išlo o naakumulovanú frustráciu v kombinácii s agresivitou a psychickou labilitou.

Nikto tieto hrozné zločiny nespájal s napätím v spoločnosti alebo s vyvolávaním nenávisti. Lenže tentoraz ide o verejného činiteľa, nie o bežného občana, preto sa pátra po vinníkoch. Politici sa zrazu cítia ohrození, čo je pochopiteľné. Obeťou takéhoto útoku sa však môže stať ktokoľvek, kdekoľvek a zvaľovať vinu na rozsievanie nenávisti, podľa mňa nie je správne.

Z debaty, ktorá z celého incidentu vzišla, je pre Slovensko podstatná jedna vec – hľadať cestu k vzájomnému zmiereniu a dialógu medzi dvoma tábormi, ktoré sa zakopali do zákopov, odkiaľ po sebe hádžu slovné granáty. A práve Fico, skúsený populista, ich hodil veľa.

Je to on, kto na tlačových konferenciách odmieta odpovedať na otázky určitých médií, ktoré o jeho konaní informujú jednostranne. Jednoducho ich ignoruje. Táto absencia ochoty vypočuť si aj opačný názor je, žiaľ, viditeľná aj mimo politiky. Uvediem príklad z vlastnej skúsenosti. Telefonoval som s riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave, pretože som chcel dohodnúť rozhovor o jednej úžasnej veci, čo sa tam podarila. Zámožná dôchodkyňa, ktorá ku koncu života oslepla, navštevovala oddelenie pre nevidiacich a v závete odkázala veľkú časť svojho majetku knižnici.

Po jej smrti sa tieto peniaze použili na vytvorenie bezbariérového prístupu na oddelenie pre nevidiacich (už nemusia prekonávať dve poschodia strmých schodov), modernizáciu toaliet a nákup kníh. Nádherný, inšpiratívny príbeh, ktorý by sa určite páčil našim čitateľom, ale aj kolegom v americkej redakcii.

Riaditeľ, ktorý je tiež Čech, s rozhovorom súhlasil, avšak večer mi smskou oznámil, že „po konzultácii s PR manažérkou a naším externým mediálnym odborníkom“ rozhovor ruší. Jeho odôvodnenie? „Nastavenie a pravidlá našej komunikácie a naväzovanie partnerstiev nám nedovoľujú ani obsahovým príspením podporovať médiá, ktoré nie sú v súlade s našou hodnotovou identitou,“ napísal mi šéf knižnice.

Čo jemu alebo jeho poradcom na Epoch Times vadilo, som sa nedozvedel. Na moje otázky už bohužiaľ neragoval. Pochybujem, že si niekedy prečítali nejaký náš článok; hádam, že si len otvorili Wikipédiu, kde sme z nejakého obskúrneho dôvodu uvedení ako „krajne pravicové“ noviny. Podľa rovnakého meradla by musel byť Denník N braný ako extrémistický ľavicový denník. Keby si prečítal naše spravodajstvo, vedel by, že dávame priestor všetkým subjektom politického spektra, od SPD až po Pirátov. Nikdy som sa v Českej republike nestretol s tým, že by mi niekto odmietol poskytnúť vyjadrenie alebo rozhovor kvôli rozporu s jeho „hodnotovou identitou“.

Dôvod, prečo o tom píšem, je ten, že na Slovensku, viac ako inde, vidím tvrdošijný postoj, že názoroví oponenti sa bojkotujú a strany nie sú schopné nekonfrontačnej komunikácie. Si z druhého tábora, preto sa a priori mýliš. V politike je to vidieť viac, ako kdekoľvek inde. Neustále hľadanie nepriateľov, slovné výpady a umlčiavanie kritiky bez snahy nájsť spoločnú reč vedú len k prehlbovaniu zášti.

Útokom pomätených šialencov nezabránime, ale atentát na premiéra Fica môže byť pre slovenských politikov príležitosťou ukázať, že sa to dá aj inak. Dokážu to však? Dúfajme, že áno, pretože iná možnosť znamená ďalšie prehlbovanie priepasti. My, obyčajní ľudia, si zatiaľ žijeme ďalej a prial by som si, aby sme mali viac otvorenú myseľ a počúvali aj názory, s ktorými možno osobne nesúhlasíme.


Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj