Zaujímavosti

Slovák Marek našiel v Kambodži nový domov. S priateľmi tam postavili novú dedinu, kde prvý rok žili bez vody a elektriny (Rozhovor)

Do Kambodže prišiel prvýkrát v roku 2014 s vidinou krásnych pláží, lacného života a s biznis plánom, ktorý na papieri vyzeral lepšie než v realite. Úvodné problémy však Slováka Mareka Mašlonku neodradili. V krajine sa usadil a dnes ju považuje za svoj domov, kde žije s manželkou Miškou. Spoločne sú súčasťou komunity, ktorá vlastnými rukami vybudovala doslova na holej pláni celú dedinu, kde nájdete ubytovanie, jogové aj wellness centrum, trh, obchody, reštaurácie či bary. Jeden z nich patrí práve Marekovi a je jeho živobytím. V dedinke Nesat žijú v lone prírody prisťahovalci z celého sveta skromne, no nadmieru šťastne a bez zhonu. Aké očakávania mal dobrodružný Popradčan od života v Kambodži a aká bola jeho cesta v tejto ďalekej ázijskej krajine? Cíti sa tam bezpečne po nedávnom vojnovom konflikte s Thajskom, ktorý obletel aj svetové médiá a vystrašil mnohých cestovateľov v týchto končinách? To a ešte omnoho viac prezradil v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.

Epoch Times Slovensko: Marek, ako ti vôbec napadlo odísť do Kambodže, ktorá je stále pomerne málo známou turistickou destináciou, nieto ešte krajinou, kam by sa bežne Slováci sťahovali?

Marek Mašlonka: Kamaráti, ktorí boli v Kambodži na dovolenke, mi krajinu opisovali ako miesto s peknými plážami, kde sa dá žiť lacno a získať dlhodobé víza nebol v tej dobe vôbec problém. Stáli len zhruba tristo amerických dolárov. Teraz je to s vízami už trochu ťažšie, je potrebné pracovné povolenie a pravidlá sa často menia. No stále je pomerne jednoduché tu existovať. Tak sme si jedného dňa kúpili letenky, odleteli do Kambodže a usadili sme sa na juhu krajiny v dedinke Otres pri meste Sihanoukville. Tým, že som prišiel s kamarátmi, boli sme štyria, mal som okolo seba automaticky mini komunitu a v priebehu roka sme sa dostali do väčšej komunity prisťahovalcov, ktorí tam už žili pred nami. 

Na čo si si v novej krajine najťažšie zvykal? 

Na začiatku som mal poriadny kultúrny šok. Keď sme pristáli, všade som videl neporiadok, plasty, chudobu v mestách aj na dedinách. Na to sa dosť ťažko zvykalo. A tiež na vysoké teploty, vlhký vzduch a jazykovú bariéru. Aj niektoré produkty, na ktoré sme zvyknutí z domu a zoženiete ich v Európe ľahko a lacno, tak tu ich v obchodoch nenájdete, alebo sú veľmi drahé, prípadne nie sú tak kvalitné. 

Z čoho si plánoval v Kambodži žiť? 

Náš plán s kamarátmi bol prenajímať veľké vodné nafukovačky v pobrežnej turistickej oblasti. No rýchlo sme zistili, že tento biznis nám nebude nefungovať. Niektoré dni sme zarobili len štyri-päť dolárov. Takže sme to už v polovici sezóny zabalili a začal som pracovať v baroch ako barman, neskôr ako manažér. V dedine, kde sme žili, sa pravidelne každý týždeň konal festival spojený s párty a trhom. Tam som začínal ako predavač hot-dogov. Ale aj tie mi zožrali psy, keď som si odbehol na parket zatancovať (smiech). Postupne som sa však dostal k tomu, že som ten festival spoluorganizoval a zároveň v dedine viedol vlastný bar.

Z dedinky Otres si však po niekoľkých rokoch odišiel za dosť dramatických okolností. Čo sa tam stalo?

Do oblasti prišla veľká investorská vlna Číňanov, ktorí skúpili pozemky, zbúrali malé hotely, plážové reštaurácie a bary a začali stavať mrakodrapy, kasína, rezorty a úplne zmenili celé mesto Sihanoukville aj priľahlé oblasti, kde sme žili. Predtým to tam bolo idylické, malo to pomalú hipisácku atmosféru. Teraz sú všade výškové budovy, prostitútky na uliciach a gangy. Dosť sa to tam pokazilo. Chceli mesto zmodernizovať, no príliš im to nevyšlo, developerská bublina praskla a dodnes je tam veľa nedokončených alebo opustených stavieb. Dedinka Otres stále existuje, no už nemá žiadnu atmosféru.

Kam sa teda podeli všetci obyvatelia dediny?

Domáci Kambodžania tam buď ostali a pracujú v novovybudovaných hoteloch, alebo odišli pracovať do hlavného mesta. A my cudzinci sme poväčšine popredávali svoje pozemky, ktoré sme mali v dlhodobom prenájme, práve Číňanom, aby sme sa mohli uvoľniť z kontraktu a odísť preč. Niektorí sa usadili v malom mestečku Kampot pri rieke, alebo odišli za biznisom do hlavného mesta, prípadne do Siem Reapu, kde je najviac turistov a známy chrámový komplex Angkor Wat. 

Ty si však nešiel ani na jedno zo spomínaných miest, ale s partiou kamarátov ste sa rozhodli vybudovať nanovo dedinu podobnú Otresu inde. Odvážny nápad, prezraď nám o ňom viac.

Presunuli sme sa po pobreží o zhruba 120 kilometrov severnejšie, kde sme našli veľký sedemhektárový pozemok uprostred ničoho, no zároveň blízko mora. Prišli sme vo februári 2020, čiže v úvode covidu a dlho sme čakali na povolenia, aby sme na ten pozemok vôbec mohli ísť a začať ho kultivovať, keďže bol celý zarastený. Dnes je už Nesat, ako sme miesto pomenovali, celkom veľká dedinka a stále sa rozrastá. Na začiatku nás bolo sedem, teraz je tu počas sezóny aj sto ľudí, ktorí tu žijú. 

Vystavať nanovo celú dedinu od základov asi nie je maličkosť. Ako to prebiehalo?

Každý z nás siedmich, čo sme tu boli od začiatku, sa staral o svoju časť pozemku. Začiatky boli naozaj ťažké. Neďaleko je iná malá lokálna dedina, v ktorej fungovalo len zopár drobných obchodov, nejaký zelovoc, benzínová pumpa, no neboli tam žiadne reštaurácie. Po celom dni, keď sme makali na pozemku, sme sa nemali ani kam ísť najesť, museli sme si variť. Nemali sme vodu, potrebu sme vykonávali prvý rok len v lese. Navyše, v tejto lokalite sa predtým príliš nevyskytovali bieli ľudia, takže keď nás zrazu Kambodžania uvideli, pristavovali sa pri nás autá, motorky, fotili sa s nami starí aj mladí, boli z nás celkom v šoku. Teraz si už na nás viac-menej zvykli. Máme tiež vykopané dve veľké studne, rezervoáre vody a potrubie natiahnuté až do dediny. Rovnako tak elektrinu. V okolí je veľa pekných pláží, i keď niektoré sú stále dosť surové a špinavé, no pracujeme na tom a aj domáci nám pomáhajú a upratujú s nami.

Chápem správne, že z Nesatu plánujete vybudovať miesto nielen na život pre seba, ale aj zaujímavú destináciu pre turistov, ktorí preferujú naturálnejší spôsob cestovania?  

Verím, že sa budeme rozrastať a že sa z tohto miesta raz stane taká destinácia, akou bol kedysi Otres. Kde sa žije jednoduchší a pomalší život, nechceme sa naháňať ako ľudia v mestách. Chceme rozvíjať turizmus, aby vznikali nové biznisy a noví ľudia priniesli svieže nápady. Zatiaľ nám to ide celkom dobre, sme tu už šiesty rok a každým rokom je to lepšie a lepšie, je tu viac ľudí, máme infraštruktúru – vodu, elektrinu, stabilný rýchly internet, asfaltovú príjazdovú cestu… Vidíme pokrok. Aj keď Nesat ešte nie je veľký a známy, predsa len sme nová destinácia, tak máme organický nárast biznisu. Každý si niečo postavil a postupne sa dorábajú ďalšie budovy. Sem-tam organizujeme párty, festivaly, no živí nás s Miškou hlavne náš bar. Turisti sú u nás veľmi vítaní, a to je aj náš spoločný cieľ. Vyvíja sa to tu aj vďaka krásnym plážam. Z hlavného mesta Phnom Penh je to vlastne najbližšia plážová oblasť. 

Za tie roky sa ti podarilo dobre zapadnúť do miestneho koloritu. Prezraď nejaké užitočné tipy a triky cestovateľom, ktorí by chceli Kambodžu navštíviť.

Určite sa naučte dopredu pár jednoduchých slov, aspoň „dobrý deň“ či „ďakujem“. Kambodžania si veľmi vážia, keď sa snažíte rozprávať ich rečou. V hlavnom meste a turistických oblastiach väčšinou vedia po anglicky, niektorí aj po rusky alebo po francúzsky. Tu, kde sme my, nám angličtina príliš nepomáha, takže sme sa museli naučiť po kambodžsky, čo ale vnímame pozitívne. Aspoň vieme nový jazyk. Nápomocný vám bude aj Google a Chat GPT ako prekladač aj zdroj recenzií na hotely či reštaurácie. Ak môžete, vyhnite sa obdobiu dažďov, ktoré trvá od mája do konca októbra. Pokiaľ chcete jazdiť miestnymi tuk-tukmi, používajte na ich privolanie aplikáciu Pass App. Je podobná Uberu a vopred vám zobrazí cenu za jazdu, lebo inak sa vás vodiči takmer s určitosťou pokúsia oklamať, ak ste turista. Peniaze si vyberajte a zamieňajte len vo veľkých bankách a vždy majte pri sebe aj bankovky nižšej nominálnej hodnoty. Aj u nás v dedine vám stodolárovky ťažko rozmeníme, nie každý má v obchode kasu, takže je vždy lepšie mať nejaké drobné. V Kambodži sa používajú dve meny – americký dolár a kambodžský riel, pričom jeden dolár predstavuje 4-tisíc rielov. Bankovky môžete miešať a platiť obomi, mince nemáme vôbec.

Ak by si mal vypichnúť tri najzaujímavejšie miesta, kam by sa mali v Kambodži turisti pozrieť, ktoré by to boli?

Určite Angkor Wat v meste Siem Reap. Je tam síce veľa turistov, ale naozaj stojí za to a je tam krásne. V hlavnom meste by mali ľudia určite navštíviť múzeum Killing Fields, ktoré mapuje históriu Kambodže v období občianskej vojny. Je to síce depresívne miesto, ale ľudia by ho mali vidieť, aby sa poučili, že taká tragédia by sa už nikdy nemala opakovať. No a ak chcete ísť na pláže s bielym pieskom, tak buď k nám do Nesat, alebo na ostrovy Koh Rong a Koh Rong Sanloem.

Je Kambodža teraz bezpečná? Narážam na nedávny vojenský konflikt na severe pri hraniciach s Thajskom. 

Ja som o tomto dlhoročnom spore ani nevedel, kým to nebolo vyhrotené. Je to starý konflikt ešte z čias francúzskej kolonizácie, kedy bola táto severná hranica medzi Kambodžou a Thajskom doslova nakreslená a dodnes sa obe krajiny sporia o malé územie, na ktorom stojí akýsi chrám. Pre miestnych, ktorí žijú na severe, je to, samozrejme, hrozné, ale pokiaľ sa nenachádzate práve v rizikovej časti, tak si ani nevšimnete, že sa niečo deje. Ľudia stále cestujú, lety nie sú zrušené. Akurát sa zavrela pozemná hranica medzi Thajskom a Kambodžou, čo je dosť nepríjemné najmä pre mladých turistov – backpackerov. Tí ju využívali hojne, keď si robili známy okruh Thajsko – Kambodža – Laos – Vietnam. Teraz musia letieť. Aj medzi miestnymi cítiť občas nevraživosť voči Thajčanom. Tí si myslia, že Kambodžania sú hlúpi a Kambodžania zase, že Thajčania namyslení. Hádajú sa, kto komu kradne kultúru, ktorý národ je starší a podobne. Ja ale poznám len jednu stranu sporu, tú kambodžskú. Ktovie, kde je naozaj pravda.

A čo tvoj vzťah k rodnej krajine? Zvykneš sa ešte vôbec vracať na Slovensko?

Na Slovensko chodíme s Miškou málo, ale vždy som to mal tak, odkedy som sa v roku 2004 odsťahoval do Londýna. Tam som žil desať rokov, takže som už vlastne 21 rokov preč zo Slovenska. Samozrejme, raz za pár rokov tam radi zavítame, ale vždy sa veľmi tešíme naspäť domov do Kambodže. Popravde, nečakal som, že tu budem žiť toľko rokov, že si tu s Miškou postavíme dom, no korene sme tu už zapustili pevne a hlboko. Tento život je nášmu srdcu bližší.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK