Cestovanie, Inšpirácie

Pred piatimi rokmi sa usadili v najtajomnejšej európskej krajine: Colník nas otočil späť a my sme skončili v Albánsku navždy (Rozhovor)

V Albánsku sa ocitli pred pár rokmi úplnou náhodou a tá im ponúkla možností, o akých predtým netušili. Martine a Ivanovi krajina učarovala hneď na prvý pohľad, až sa tam rozhodli natrvalo presťahovať. Albánsko si ich získalo najmä pohostinnosťou a vnútornou slobodou miestnych obyvateľov, krásnou prírodou a jedinečnou históriou. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko sa z prvej ruky podelili o svoje skúsenosti so skutočným životom v tejto trochu tajomnej európskej krajine.

Epoch Times Slovensko: Patríte k tým, ktorým paradoxne pandémia dokázala zmeniť život k lepšiemu. Dostali ste sa počas nej do Albánska. Vaším pôvodným cieľom však bolo Chorvátsko…

Ivan Vacke: Život sa nám skutočne v období pandémie zmenil. Mne padli projekty v kultúre a tiež v grafike a len niečo málo zostalo v online režime, a tak sa ponúkalo využiť vzniknutú situáciu na cestovanie. Už skôr sme nenáročne dali dokopy campervan a teraz sa hodil. Konečným cieľom malo byť Španielsko a potom Maroko. Znie to trochu nelogicky, ale zvolili sme cestu cez Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bosnu a Chorvátsko. Chorvátsko teda malo byť iba tranzitnou krajinou. Na srbsko-bosnianskych hraniciach sa ale stalo niečo, čo zásadne ovplyvnilo naše plány.

Martina Lovecká: Colník nás vrátil do Srbska, napriek tomu, že Ivan mal očkovanie a ja prekonaný koronavírus, čo ale nevyhovovalo vtedajším normám. Bol to pre nás šok. Skúšala som ho ukecať, ale asi už bol z Covidu unavený, a tak sa vôbec nechcel baviť. Proste nám vrátil pasy a ukázal, že sa máme otočiť. V tej chvíli sme netušili, čo pre nás vlastne spravil.

Zvažovali ste návrat späť do Česka a následne opätovný presun už s potrebnými dokumentmi?

Ivan: No, možností veľa nebolo. západ bol pre nás uzavretý a ponúkala sa iba cesta na východ, o ktorej sme počas predbežného plánovania celého tripu tiež uvažovali.

Martina: Potom, čo nás colník vrátil, nám varianta, že sa vrátime späť do Česka, fakt ani na sekundu nenapadla.

Čo vás odrádzalo?

Martina: Predstava, že sa vrátime do Česka, všetko vybalíme, nasadíme si rúška a budeme doma ležať pri televízii a čakať na ďalšie očkovanie, bola absolútne nemysliteľná. My sme už boli odhodlaní cestovať.

Ivan: Nie sme antivaxeri, ale v Česku sa to už fakt poriadne preháňalo a z Covidu sa stal biznis. My sme už v Srbsku na vlastné oči videli, že Balkán stále žil. Aj to bol asi vtedy dôvod, prečo sa nám späť naozaj nechcelo. Po vrátení do Srbska sme zastavili v prvej kaviarni, dali si kávu a dumali. Zostala jediná varianta a to bolo vydať sa do Severného Macedónska a Albánska a potom sa uvidí…

Martina: Na tu atmosféru v kaviarni v Srbsku nezabudnem. My sme v Česku nemohli sedieť ani v parku na tráve, sto metrov od ďalších ľudí, a tu bolo všade plno.

O Albánsku ste najprv ani neuvažovali, no napokon sa z neho stala krajina číslo jeden…

Martina: No, my sme aj o Albánsko v predbežnom plánovaní zavadili, ale určite sme neuvažovali nad tým, že sa tu usadíme.

Ivan: Presne tak. Albánsko cieľovou krajinou jednoducho nebolo. Albánsko bolo v našom hľadáčiku iba ako prípadný cieľ niektorej z budúcich ciest. Vlastne sme o Albánsku takmer vôbec nič nevedeli. Z dnešného pohľadu vlastne absurdné.

Ako to bolo s prechodmi cez ďalšie hranice? Nebolo to o tom istom ako pri Chorvátsku?

Ivan: Práveže nebolo. Bolo to úplne iné. Všetci boli vysmiati a v úplnej pohode.

Martina: Boli sme úplne emocionálne vyčerpaní a ten pocit bol neuveriteľný. Tým, že nám ten colník zmenil plán, tak nám nadávkoval pocit voľnosti a náhodnosti. Proste sme boli pripravení na čokoľvek. Výhodou bol náš campervan. Boli sme po všetkých stránkach slobodní. Bez plánu. Akoby nám s každým ďalším kilometrom narastali krídla.

Čo vás v Albánsku čakalo? Ako si pamätáte svoje prvé dojmy?

Martina: Už len prejazd cez albánsku colnicu Qafe Thanë bol zážitok. Zo všetkých vyžarovala absolútna pohoda. Prvé mesto, kde sme začali dýchať albánsky vzduch, bol Pogradec. Pri spomienkach na prvé dojmy z atmosféry v uliciach Pogradeca mám vždy husiu kožu. To bola emocionálna extáza. Tá sloboda, voľnosť, freestyle. 

Ivan: To bolo asi niekde hore napísané a my sme len plnili niečí plán. My sme boli úplne vystrelení na Mars.

V čom na vás zapôsobilo toto mesto hneď na prvý pohľad?

Ivan: Všetci boli neuveriteľne pohodoví, usmiati a boli tam plné ulice ľudí. Na uliciach množstvo stánkov s tovarom vyloženým až k ceste. Dopravný chaos a plné kaviarne štýlovo ostrihaných Albáncov.

Martina: Mne sa chce úplne plakať pri spomienkach na tie pocity. To bola fakt veľká emocionálna nálož a to sme stále ešte netušili, čo príde.

Veľa vravíte o slobode a nezávislosti v spojení s komunikáciou a miestnymi Albáncami. Čím na vás domáci obyvatelia najviac zapôsobili?

Martina: No, presne ste to trafili. My sme ale vtedy ešte nevedeli, v čom je ten pocit slobody a voľnosti zakódovaný. Až neskôr sme pochopili, že to vychádza od ľudí – od Albáncov.

Ivan: Je to tak. Ten kód, o ktorom hovorí Martina, je ukrytý v Albáncoch. Keď s nimi hovoríte, pozerajú vám priamo do očí a vnútorne sa usmievajú. Majú radosť, že vás vidia. A vy máte radosť, že vidíte ich.

Ako by ste teda opísali typického Albánca?

Ivan: V prvom rade okamžitá ochota pomôcť a navodenie pocitu samozrejmého prijatia. Je to veľmi dané hornatou krajinou a starobylou potrebou miestnych obyvateľov spoľahnúť sa na svojich blízkych a rodinu. Je to tiež o hrdosti, vlastnej cti, dôvere a plnení sľubov. Stratiť poctivosť a česť znamenalo prísť o to najcennejšie. Mnohé z týchto pravidiel boli zakotvené aj v Kanune, čo je zvykové právo, ktoré sa medzi generáciami šírilo iba ústne. Nakoniec získalo aj svoju písomnú podobu, ale to je téma na dlhšie… 

Martina: Albánci sú naozaj skvelí. Sú ako veľká rodina. Úžasná je tá istota, že máte okolo seba ľudí, ktorí vám kedykoľvek pomôžu. Oni vlastne pomocou druhému zvyšujú vlastnú hodnotu, preto majú Albánci medzi sebou pekné vzťahy a udržiavajú si množstvo kontaktov. Proste nič nie je problém, po albánsky „s‘ka problem“. Keď niečo potrebujete, obráťte sa na Albánca a on zavolá niektorému zo svojich päťsto „bratrancov“ a určite pomôže alebo aspoň poradí. Úžasná je aj ich „povinnosť“ postarať sa o starých. Rodičov do domova dôchodcov tu dá málokto.

Ivan: Hneď v Pogradeci sme v prvý deň nadviazali vzťah s partiou starších miestnych. Paradoxne oni nehovorili po anglicky, takže jediná komunikácia bola rukami a gestami a po pár rakijách už žiadna bariéra neexistovala. Teraz už s nimi hovoríme aj po albánsky. Dodnes sme kamaráti a kedykoľvek ideme do Pogradeca, tak s nimi zajdeme na pivo.

Martina: A práve v tom spočívala tá sloboda a pocit nezávislosti. Schopnosť Albáncov prijať cudzieho človeka odkiaľkoľvek medzi seba je ohromujúca. Ale, samozrejme, predpokladom takéhoto prijatia je určitá pokora. Boli sme následne niekoľkokrát svedkami stretnutí, pri ktorých sa napríklad i Česi chovali nadradene a to nie je nič pre Albáncov. Oni sú, povedané športovou terminológiou, pre fair play. Majú svoju hrdosť a nepotrebujú sa hrbiť.

Určite je ale rozdiel medzi cestovateľskými zážitkami a trvalým presťahovaním sa a bežným každodenným životom v novej krajine.

Martina: K rozhodnutiu zostať v Albánsku navždy bol ešte kus cesty. Počas niekoľkých mesiacov sme prešli celé Albánsko krížom-krážom. Každé ďalšie spoznanie a stretnutie s miestnymi obyvateľmi nás približovalo k pocitu, že sem patríme. Samozrejme, že teraz, po piatich rokoch, mnoho vecí zovšednelo, ale vzťah k Albáncom rozhodne nie. Zaobstarali sme si tu v meste Durrës pri mori vlastný byt a museli sme samozrejme preniknúť do mnohokrát kľukatých uličiek miestnej legislatívy, ale tým sme sa stali tak trochu Albáncami a priučili sa veľkej trpezlivosti a zhovievavosti a vnútornej pohode.

Ivan: Okrem ľudí, ktorí sú podstatnou časťou tej fascinácie, tak je to aj krajina. Hory, kaňony, divoké rieky, more a v neposlednom rade história. Ja osobne som až tu získal hlbokú potrebu zaoberať sa históriou. Pocit, že stojíte na mieste, kde pred dvoma tisíckami rokov vystupoval Cézar z lode na breh, je úžasný. Oni naviac majú množstvo pamiatok takmer v pôvodnom stave a voľne prístupné. Môžete tu zažiť, ža sa medzi základmi chrámu Afrodity z 3. storočia. pr. n. l. pasú kozy a ovce. Alebo sa dívate na fresky z byzantského obdobia v originálnom stave.

Rozhodli ste sa presťahovať sa do Albánska. Ako reagovalo vaše okolie?

Martina: Keď sme prvýkrát, po niekoľkých mesiacoch v Albánsku, leteli domov, už sme vedeli, že tu chceme kúpiť byt a zostať. Keď som to doma povedala rodičom, tak ich skoro odrovnalo. „Budeš žiť medzi moslimami? Doma si na Morave!“ Ale pustili sme sa do debaty a pomaly sa s naším rozhodnutím zmierovali. Vysvetlila som im, že chápem trendy, v ktorých je štandardom vziať si hypotéku na celý život a usadiť sa v rodnej dedine, ale toto nie je môj štýl. Rodina dnes už za nami pravidelne lieta a Albánsko si zamilovali.

Ivan: Po našom „zaparkovaní“ v Albánsku nás začalo kontaktovať množstvo kamarátov a známych a myslím, že sme mnohým z nich pomohli odbúrať predsudky. Najčastejšie sa nás pýtali na bezpečnosť a na náboženstvo.

Prečo vôbec toľko predsudkov voči Albánsku?

Ivan: Obavy ohľadom náboženstva a islamu majú pôvod vo všeobecných manipuláciách niektorých českých populistov. Títo politici zámerne neizolovali fundamentalistov a islamských teroristov od bežných moslimov a nepovedali ľuďom, že bežní moslimovia fundamentalizmus a terorizmus takisto odsudzujú. Je to absurdné, pretože bežný moslim je v podstate rovnaký ako napríklad kresťan niekde na Slovensku.

Martina: Ďalším častým predsudkom je tvrdenie, že tu nie je bezpečne. Pod týmto pocitom sú podpísané udalosti konca minulého storočia, keď v Kosove doznievala vojna a potom aj stratenie troch Čechov v albánskych Alpách v roku 2001.

Ktoré z týchto predsudkov sú z vášho pohľadu najviac prehnané?

Ivan: Mimo realitu sú vlastne všetky. Islam tu síce je, ale Albánci nie sú žiadni náboženskí fanatici. Je tu tiež katolícke a pravoslávne náboženstvo. Vyznávači rôznych náboženstiev medzi sebou vzájomne uzatvárajú manželstvá. Keď tu bol v roku 2014 pápež František, vyhlásil, že Albánsko je v oblasti náboženskej tolerancie absolútnym vzorom pre celý svet.

Martina: A bezpečnosť? Nikde inde som sa necítila bezpečnejšie než v Albánsku. Nikto vám tu nič neukradne. Aj ako žena sa tu cítim absolútne v pohode.

Ivan: Aj my sme v sebe mali mierne predsudky. Skôr však ohľadom kriminality. Rozhodne nie tie ohľadom islamu. Ja som bol v roku 2016 ako dobrovoľník v utečeneckom tábore v Adaševci v Srbsku, kde boli ľudia z východu a z Afriky. Tam som sa všetkých predsudkov voči islamu úplne zbavil.

Martina: Predsudky rozhodne nikomu nevyčítam. Najlepšie je však snažiť sa ich prekonať a nepodliehať im. Cestovanie je v tomto smere úplne najlepší spôsob.

Ak by sme ale úplne upustili od predsudkov a dostali sa ku skutočnému obrazu albánskeho života, ako sa tam žije?

Martina: V Albánsku sa žije veľmi príjemne. Myslím, že sme sa dobre integrovali a že nás majú radi a my máme radi ich. Od prvého okamihu sme im dávali najavo úctu a veľmi si vážime ich prístup k nám. Máme skvelých a láskavých susedov a tiež veľké takmer rodinné priateľstvá. Najviac nám tu asi chýba športová infraštruktúra. V Česku sme hrávali bedminton v hale. Tu, v Durrësi nič také nie je. Nedávno sme našli super tenisové ihrisko, tak sme začali hrať tenis.

Ivan: Albánsko je pre nás super miesto na život, ale rozhodne to tu nie je dokonalé. A ono paradoxne možno práve to je super. Je to dynamické prostredie. Stále sa to tu mení a upravuje. A je čo meniť. Určite napríklad v oblasti ekológie a odpadovom hospodárstve. Skvelá je aj poloha Albánska. Je v strede Balkánu, takže sa odtiaľ dá vyraziť na všetky strany. Konkrétne mesto Durrës je skvelá destinácia, lebo je pri mori a má prístav. Mne osobne tu chýba Radegast 12 a Lovecký salám, Vysočina a Fidorky (smiech). Chýbal nám aj klasický český chlieb, ale ten sme sa už naučili piecť doma.

Albánsko podľa vašich slov z Instagramu ponúka stále nové zážitky. Čím vás osobne dokázalo Albánsko v poslednom období prekvapiť?

Martina: Stále sme tu tak trochu hostia, takže aj keď sa nám niečo nepáči, rozhodne nemáme žiadne právo to kritizovať. Je to ich krajina.

Ivan: Presne tak. My sme síce rezidenti, ale stále si uchovávame veľký rešpekt k Albánsku a sme šťastní, že tu môžeme žiť. Albánsko sa veľmi rýchlo mení a možno sa na pobreží trochu príliš rýchlo búra a stavia, ale to je skutočne vec Albáncov. Sme tu len na návšteve a svojím hostiteľom za všetko veľmi ďakujeme.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK