Inšpirácie

Michal absolvoval dvojtýždňový pobyt v tme: Začal som sa na svet pozerať z nadhľadu (Rozhovor)

„Prestalo mi záležať na problémoch a začal som sa na svet a môj život pozerať z inej perspektívy, z nadhľadu, ktorý mi zostal aj roky po tomto pobyte,“ tvrdí Trnavčan Michal Hubus, ktorému pobyt v tme priniesol podľa jeho vlastných slov aj väčší pokoj do života. Ako taký pobyt prebieha, na čo sa pripraviť po fyzickej aj psychickej stránke a ako funguje strava či bežné denné úkony bez možnosti posvietiť si čo i len baterkou alebo sviečkou? 

Epoch Times Slovensko: Bol tvoj pobyt v tme spontánnym nápadom, alebo si nad tým uvažoval dlho a zvažoval viacero možností?

Michal Hubus: O pobyte v tme som sa dozvedel približne tri roky predtým, než som ho skutočne absolvoval. V tom čase som si o tejto skúsenosti niečo prečítal, pozrel som si niekoľko videí a veľmi ma to zaujalo. Už vtedy som mal „ten“ pocit, že keď dozrie správny čas, určite to absolvujem. Fascinovala ma predstava, aký to musí byť pocit – v totálnej tme, bez telefónu, bez ľudí, bez hlasov, bez informácií, čo sa vo svete deje a podobne.

Kde si tento pobyt absolvoval a ako vyzeralo prostredie a samotný domček, v ktorom si strávil čas?

Pobyt som absolvoval na strednom Slovensku v krásnom prostredí v okolí Modrého Kameňa uprostred lesov a lúk, úplne na samote. Bolo tam absolútne ticho. Prevádzkovateľ mal rozsiahly ovocný sad, v ktorom sa nachádzal malý domček dokonale izolovaný od svetla aj zvuku, čo je pri takomto pobyte zásadné.

Vnútorné vybavenie bolo veľmi jednoduché a v tme naozaj praktické. Pri vstupe do domčeka sa nachádzala chodba, z ktorej bol prístup k oddelenému WC, umývadlu a sprchovému kútu. Treba dodať, že tiekla iba studená voda. Z chodby sa potom vstupovalo do hlavnej miestnosti, kde bola posteľ, respektíve na drevených paletách položený matrac s posteľnou bielizňou, vankúšom a prikrývkou. Mal som k dispozícii galón s pitnou vodou, malý nočný stolík s papiermi, písacími a kresliacimi potrebami, jednoduché hudobné nástroje a karimatku na cvičenie. To bolo v podstate celé vybavenie.

V tme si strávil dlhých 14 dní, to je z môjho pohľadu strašne veľa. Ak by som to chcela absolvovať, môžem ísť aj na kratšie obdobie?

Vo všeobecnosti si klient môže zvoliť, na ako dlho chce ísť. Väčšina ľudí si vyberá kratší pobyt, napríklad päť dní alebo týždeň, no z mojej skúsenosti viem, že výrazne väčší zmysel má ísť na dlhšie. Ideálne aspoň na desať dní, prípadne viac, pretože procesy, ktoré sa v tme dejú, sa naplno rozbiehajú až po niekoľkých dňoch.

Čo ak by som aj tak chcela odísť skôr?

Pobyt je možné ukončiť aj predčasne. Človek tam nie je zamknutý a môže domček opustiť, ak sa na pokračovanie necíti alebo sa niečo udeje. V takom prípade sa však proces preruší a už sa nedá jednoducho nadviazať tam, kde skončil. 

Je to možno príliš osobná otázka, ale zaujíma ma, prečo si sa na to celé vlastne dal a s akými očakávaniami si tam šiel? 

Nemal som žiadne veľké očakávania. Ešte pred pobytom som sa viackrát stretol s názorom, že je lepšie príliš si neštudovať skúsenosti iných ľudí na internete. Každý totiž reaguje na pobyt v tme inak a ideálne je ísť tam s pokorou a otvorenosťou. Na pobyt som sa vydal najmä zo zvedavosti. V tom čase to nebolo zo spirituálneho hľadiska, skôr ma zaujímalo skúmanie vlastných hraníc – psychických aj fyzických. V tomto zmysle pobyt úplne naplnil dôvod, prečo som tam išiel, a navyše mi dal ešte omnoho viac. Niektoré jeho prínosy som si dokonca uvedomil až s dlhým odstupom času.

Prezradíš, aké prínosy to boli?

Najväčším prínosom bol pre mňa mentálny pokoj a schopnosť vnímať myšlienky s odstupom. Mnohé veci, ktoré som predtým považoval za problémy, krátko po pobyte stratili význam. Utriedil som si myšlienky a začal som sa pozerať aj na svoje fyzické telo komplexnejšie. Ťažko sa to opisuje slovami, ale samotný prežitok fungovania vlastného tela a uvedomenie si, ako je všetko prepojené a ako to celé funguje, bol pre mňa veľmi silný a pamätám si ho dodnes. 

Po praktickej stránke, ako fungovala napríklad strava či návšteva toalety po tme? Mal si vôbec prehľad o čase alebo aspoň či je deň alebo noc?

Stravu som si mohol zvoliť sám. Na výber bola buď tuhá strava alebo smoothie, pričom väčšinou ide o ľahkú vegetariánsku stravu založenú najmä na ovocí a zelenine. Ťažké jedlá by som ani neodporúčal, pretože po niekoľkých dňoch v tme človeku jednoducho prestanú chutiť. Telo ich ani nepotrebuje. Ja som si vybral smoothie a každý deň mi priniesli približne jeden a pol litra. Subjektívne to bolo asi najlepšie smoothie, aké som kedy pil, a myslím si, že to súviselo aj s tým, že v tme prichádzaš o zrak a ostatné zmysly sa výrazne zosilnia.

Jedlo mi nenosili v rovnakom čase. Úmyselne som požiadal, aby mi ho raz priniesli ráno, inokedy večer alebo v úplne inom čase, aby som stratil akýkoľvek pojem o dni a noci. Vďaka tomu som vôbec netušil, koľko je hodín, ani aká časť dňa práve je. Návšteva toalety v tme je jedna z najčastejších otázok, no v praxi je to veľmi jednoduché. Na začiatku pobytu má človek dostatok času, pokojne hodinu či dve, aby si celý priestor prešiel, ohmatal a zapamätal. Tma teda nenastúpi okamžite. 

Badal si na sebe s pribúdajúcimi časom v tme nejaké fyzické alebo psychické zmeny?

Fyzické aj psychické zmeny u mňa prebiehali súčasne a postupne s pribúdajúcimi dňami. Prvé dni som bol fyzicky hladný – vypil som celé smoothie a čakal som, kedy mi prinesú ďalšie. Okolo piateho či šiesteho dňa mi už vo fľaši trochu zostávalo a približne deviaty až desiaty deň mi ostávala aj polovica. Ku koncu som hlad nepociťoval vôbec a smoothie som pil skôr pre chuť, nie z potreby. Viem si predstaviť, že keby som tam zostal ešte dlhšie, pokojne by mi stačila len voda.

Postupne sa veľmi výrazne zmenilo aj vnímanie tela. Človek začne cítiť každú šľachu, každý sval a každý pohyb. Na silové cvičenie som nemal chuť, skôr som inklinoval k strečingu alebo joge, kde sa telo uvoľňuje a naťahuje. Keď stratíš zrak, celé telesné vnímanie sa radikálne prehĺbi – inak cítiš jedlo, jeho trávenie, pohyb aj samotné bytie v tele. 

A čo teda po psychickej stránke?

Prvé asi štyri dni bola moja myseľ úplne nezastaviteľná. Neustále prichádzali myšlienky zo všetkých strán, nedalo sa oddychovať a pokračovalo to aj v snoch. Prvé dva dni som zároveň veľmi veľa spal, pretože v neustálej tme človek nemá pojem o čase a jednoducho spí, keď je unavený. Po približne štyroch dňoch začali myšlienky postupne slabnúť, okolo šiesteho dňa sa myseľ výrazne upokojila a od siedmeho, ôsmeho dňa už pobyt nadobúdal veľmi pokojný, až duchovnejší rozmer. Prestalo mi záležať na „problémoch“, začal som sa na svet a môj život pozerať z inej perspektívy. Z nadhľadu, ktorý mi zostal aj roky po tomto pobyte. Prinieslo mi to okrem iného aj väčší pokoj do života.

Nešlo asi len o tmu, ale aj ticho, však? Alebo si mohol hovoriť s ľuďmi, prípadne s nimi telefonovať?

Telefonovanie ani používanie telefónu počas pobytu vôbec nie je možné. Človek pri sebe nemá zapnuté žiadne zariadenia a nesmie prísť do kontaktu so svetlom, pretože by to narušilo celý proces, ktorý v tme prebieha. Ide najmä o hlbokú adaptáciu nervového systému a zmyslov na úplnú tmu – tzv. senzorický reset a zrakovú adaptáciu, pri ktorej sa mení vnímanie tela, mysle aj času.

Aj to najmenšie svetielko, napríklad drobná dióda, by tento proces okamžite prerušilo. Navyše, po dlhšom pobyte v tme je aj nepatrné svetlo veľmi bolestivé pre oči, čo som zažil na konci pobytu. Keď mi nosili jedlo, vždy ma vopred upozornili, že budú vstupovať. Dal som si škrabošku na oči, zostal v izbe na posteli a ešte som si zakryl oči rukami, aby sa k nim nedostal ani náznak svetla.

Čo bolo najnáročnejšie na celom pobyte?

Udržať negatívne myšlienky na uzde. Tak, ako sa v bežnom živote dokáže malý problém postupne nabaliť do veľkého, keď nad ním budete premýšľať a vždy si k tomu pridáte formulku „čo keď“, tak o hodinu z malého problému máte nevyriešiteľný. V tme je tento efekt mnohonásobne silnejší. Keďže sa človek nemá čím rozptýliť, negatívne myšlienky tam majú väčšiu váhu, šíria sa neuveriteľne rýchlo a preciťujete ich intenzívnejšie. Poznám ľudí, ktorí odišli z pobytu kvôli banálnym negatívnym myšlienkam po prvej noci.

Mal si aj ty nejakú krízu, kedy si to chcel predčasne ukončiť?

Mal som jednu výraznú krízu ku koncu pobytu. Začalo sa to tým, že sa mi v nekonečnej tme objavila malá biela bodka niekde v priestore. V tme človek splýva s priestorom a už nevie určiť, či je niečo naozaj pred ním, alebo len v jeho hlave. Najskôr to bola len drobná bodka, neskôr sa zmenila na malý biely krúžok a postupne sa stále zväčšovala. Po nejakom čase sa to dostalo do stavu, že pravá polovica priestoru bola vyplnená bielou žiarou a ľavá zostávala v úplnej tme, akoby sa miestnosť aj moja hlava rozdelili na dve časti.

Oči ma začali veľmi bolieť, pulzovali a bolesť bola fyzicky citeľná aj na dotyk. Nakoniec som už videl iba bielu žiaru, čierna tma úplne zmizla a zrazu som mal pobyt vo svetle, nie v tme. Lenže ani v tej ožarujúco bielej nebolo, samozrejme, nič vidieť, len sa zmenila perspektíva. Bola to najbelšia biela, akú som kedy videl, a v tom momente som mal strach, že sa niečo deje so zrakom a že to nemusí byť v poriadku.

Prestalo to samé od seba, alebo si s tým bojoval až do konca pobytu?

Takto to pokračovalo až do konca pobytu. Až s odstupom času som sa dozvedel, že podľa výskumov aj tradičných učení môže pri dlhšom pobyte (už od 12 dní) v tme dochádzať k výrazným zmenám v neurochémii mozgu, vrátane procesov spájaných s látkou DMT (tzv. božská molekula). Práve tieto stavy sa dávajú do súvisu s lucidným snívaním či hlbšími zmenenými stavmi vedomia.

Ako si si tam krátil čas? Čomu si sa venoval?

Som zvyknutý tráviť čas sám so sebou, takže som nemal pocit, že by som si tam musel nejako cielene krátiť čas. Samozrejme, boli krátke úseky, najmä na začiatku pobytu, keď som si povedal, že čo vlastne budem robiť. Vtedy som si dal napríklad strečing alebo som sa vedome zamyslel nad nejakou témou, ktorú som si chcel v hlave rozobrať. Niekedy som sa len pozoroval, svoje telo, dych, myšlienky. Po niekoľkých dňoch však potreba niečo robiť úplne zmizla. Nepotreboval som si krátiť  čas, nemusel som rozmýšľať, nemal som nutkanie cvičiť, jesť ani sa akokoľvek zamestnávať. Len som existoval v prítomnosti.

Spomenieš si ešte na prvé dojmy, ktoré si mal, keď si na konci pobytu vyšiel z tmy na svetlo?
Na koniec pobytu si pamätám veľmi živo. Z domčeka sa vychádza ideálne v hlbokej noci, a tak som vyšiel von niekedy okolo druhej či tretej nadránom. Domček stál uprostred lesov a lúk, úplne na samote, takže všade navôkol bola tma bez svetelného smogu z okolia. Keď som vyšiel von, oči ma síce boleli a ťahali podobne, ako keď sa človek pozerá do slnka, a pritom na mňa svietili len hviezdy z oblohy.

Mal som pocit, akoby bol deň – v hlbokej noci som uprostred lesa videl krajinu neuveriteľne jasne. Bol to výnimočný a silný zážitok. Zostal som hore a tešil sa na východ slnka. Ten bol pre mňa najkrajší, aký som kedy zažil. Vnímal som ho úplne inak, akoby novými očami, s obrovskou vďačnosťou a intenzitou, ktorú som predtým nepoznal.

Šiel by si do podobnej skúsenosti ešte niekedy, alebo to bol pre teba „once in the lifetime“ zážitok? 

Túto myšlienku mám v hlave už dlhší čas, ak však pôjdem znovu – a verím, že pôjdem – chcel by som ísť minimálne na tri týždne, ideálne až na celý mesiac. Ku koncu pobytu sa u mňa začali objavovať veľmi silné vnútorné zážitky. Až s odstupom času som sa dozvedel, že podobné stavy sa v rôznych duchovných tradíciách opisujú ako hlboké zmenené stavy vedomia, ku ktorým sa mnísi alebo askéti dostávajú práve dlhodobým pobytom v tme.

Nejde nutne o osvietenie v nejakom konečnom zmysle, skôr o vstup do iného spôsobu vnímania reality a seba samého. Práve preto by som chcel ísť na dlhší čas, aby som mal priestor tento stav znovu dosiahnuť, lepšie ho pochopiť a vedome ním prejsť ešte hlbšie.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK