Zaujímavosti

Austrálski domorodci veria, že v hore Uluru sa ukrývajú duše predkov. Poďte s nami preskúmať jej unikátnu atmosféru

Boli tu desaťtisíce rokov pred nami a ich život a tradície fascinujú ľudí dodnes. Domorodí aborigéni sú považovaní za najstaršiu žijúcu civilizáciu na svete a stretnutie s nimi môže vyvolať v ľuďoch zmiešané pocity. Sú svojskí povahou aj vizuálne, žijú väčšinou v odľahlých častiach Austrálie, no pokiaľ rešpektujete ich pravidlá a kultúru, nemusíte sa báť ich kliatby. Ľudia totiž veria, že majú magickú moc.

Keď sa povie Austrália, väčšina z nás si predstaví kengury, koaly, slávnu Operu v Sydney či nekonečné pláže plné opálených surfistov. No skutočná duša tohto kontinentu leží oveľa hlbšie – v príbehoch, piesňach a maľbách domorodých obyvateľov, ktorí tu žijú už desiatky tisíc rokov. Aborigéni sú potomkovia prvých ľudí, ktorí opustili Afriku, migrovali cez Juhovýchodnú Áziu a podnikli prvé námorné plavby na kontinent približne pred 70-tisíc rokmi.

Dokonale poznajú miestnu faunu a flóru a sú hlboko spätí s prírodou, ktorá je ich učiteľkou, lekárkou aj duchovnou matkou. Austrália nie je pre nich len pôdou, kde sa dá pestovať potrava a dajú stavať domy. Je pre nich posvätná: každý kopec, rieka či strom nesie príbeh, ktorý sa traduje z generácie na generáciu. 

Krajina, ktorá rozpráva príbehy

Ikonickú červenú horu Ayers Rock, ktorá leží uprostred Austrálie zhruba 450 kilometrov od mesta Alice Springs, nazývajú v miestnom jazyku Uluru a považujú ju za jedno z najposvätnejších miest na kontinente. Odhaduje sa, že je viac než 500 miliónov rokov stará, a geológovia vám povedia, že vznikla postupnou eróziou okolitej planiny. Aborigéni jej však pripisujú nadprirodzené vlastnosti a povedia vám o jej vzniku kopu iných legiend. V ich príbehoch sa najčastejšie objavuje obrovský púštny had, ktorý stvoril horu a tancom ju vyformoval do súčasnej podoby. Iná legenda hovorí, že miesto, na ktorom dnes Uluru stojí, bolo voľakedy more, kde prebiehali tvrdé boje. Všetka preliata krv sa zhromaždila do tohto útvaru, preto má červenú farbu. No nielen červenú… Hora mení farby podľa ročných období a dopadu slnka od hnedej cez okrovú, oranžovú až po sýto červenú a neomrzí vás, aj keby ste ju pozorovali celé hodiny. 

Červená zem

K tejto legendárnej hore v srdci Austrálie môžete pohodlne priletieť z väčších pobrežných miest, zo Sydney, Melbourne, Brisbane či Darwinu, alebo sa môžete vydať karavanom na dobrodružnú cestu od pobrežia až sem, ako sme to urobili my. Trvalo nám tri dni, kým sme k nej dorazili, veď zo Sydney je to takmer tritisíc kilometrov a po ceste je navyše množstvo zaujímavých miest, kde sa dá zastaviť, čím sa vaša cesta môže pekne predĺžiť. Čím ďalej od pobrežia sme boli, tým bola krajina viac vyprahnutá, suchá, zelene ubúdalo a pôda nadobúdala sýtejšiu červenú farbu. Preto sa časti vnútrozemia hovorí aj červené centrum Austrálie.

Až sme konečne dorazili do národného parku Uluru-Kata Tjuta. Ide o chránenú oblasť s rozlohou vyše 1300 štvorcových kilometrov a je zapísaná aj v Zozname prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Jej pôvodnými obyvateľmi, ochrancami a zároveň vlastníkmi podľa zákona o pozemkových právach domorodých obyvateľov sú práve aborigéni. Vláda si od nich tento národný park neskôr prenajala na 99 rokov a aktuálne ho spravuje štát. Aborigénov tu však stretnete na každom rohu. Žijú tu a pracujú, často ako sprievodcovia turistov, ktorí tak od nich doslova z prvej ruky dostanú cenné informácie aj príbehy o Uluru, ktoré vyrážajú dych. 

Temná kapitola

História týchto domorodcov však nehovorí len o príbehoch, originálnych farebných maľbách, hudbe, love pomocou bumerangov a hre na drevený nástroj s hlbokým zvukom (didgeridoo), ktorý veľmi vzdialene pripomína našu fujaru. Koncom 18. storočia sa na austrálskom pobreží objavili prvé lode s britskými osadníkmi. Kolonizácia znamenala pre domorodcov stratu pôdy, šírenie chorôb a násilnú asimiláciu. Po celé desaťročia odoberali úrady domorodým rodinám deti, aby ich vychovali „po európsky“. Mnohé z nich už nikdy nenašli cestu späť k svojim koreňom. Deň Austrálie, národný sviatok oslavovaný 26. januára, je pre mnohých domorodcov smutnou pripomienkou začiatku kolonizácie.

Aj napriek tomu dnes žije v Austrálii viac než osemstotisíc domorodcov. Dodnes sa stretávajú s nerovným zaobchádzaním, no ich hlas je čoraz silnejší. V roku 2008 sa austrálska vláda oficiálne ospravedlnila za utrpenie spôsobené strateným generáciám. Stále však prebieha debata o tom, ako lepšie chrániť ich kultúru a práva. V národnom parku, ale aj v mestách ako Darwin na severe krajiny či Alice Springs vo vnútrozemí sme sa aj my denne stretávali s aborigénmi. Potulovali sa po uliciach, videli sme ich v parkoch, obchodoch, mnohí žijú úplne bežný život, na iných je vidieť, že majú problém sa prispôsobiť modernému štýlu života.

Na mňa pôsobili placho, no moja kamarátka Evka, ktorá v Austrálii žila dlhé roky, má aj opačnú skúsenosť. „Rozhodne sú veľmi zvedaví. Zo začiatku sme mali s manželom voči nim rešpekt a asi trochu aj strach – majú špecifické črty tváre, tmavú pokožku, občas namosúrený výraz a hlučne medzi sebou debatujú. Budú si vás obzerať a tí smelší sa nám chodili pozerať nielen do karavanu, ale aj do hrncov, čo varíme. Ale len čo im človek niečo ponúkol, tak to odmietali. Jednoducho boli len zvedaví,“ spomína mladá Slovenka. Nemusíte sa ich však báť, nie sú nebezpeční, naopak, môžeme sa od nich mnohému priučiť, napríklad to, že človek je súčasťou prírody, nie jej pánom. To je ich hlavnou filozofiou.

Výhľad za milión

Karavan sme zaparkovali uprostred divočiny tak, aby sme mali na legendárnu červenú horu dokonalý výhľad. Sedeli sme na streche auta, popíjali miestne pivo a s úžasom sledovali pri západe slnka magické divadlo, keď sa lúče opierali do obrovskej skaly, ktorá je vysoká 348 metrov a po obvode má takmer desať kilometrov. Neboli sme tam sami, na parkovisku sa zišlo postupne zo desať ďalších karavanov, niektorí cestovatelia si vybalili prenosný gril, z chladničiek vytiahli mäso a spravili si priamo v prírode piknik s absolútne úchvatným výhľadom.

Ak ste už niekedy Austráliu navštívili, asi vás to neprekvapilo, však? Grilovanie je u protinožcov doslova národný šport. Grilujú vždy a všade, dokonca v parkoch a na odpočívadlách pri ceste majú voľne dostupné grily, kde sa schádzajú celé rodiny, a trávia tak spoločný čas. Zrejme vôňa grilovaného mäsa po zotmení prilákala aj divých psov dingo, ktorí tu žijú vo voľnej prírode. Keď začali obiehať okolo nášho karavanu, zbalili sme sa a šli prenocovať do neďalekého karavan parku. Na ďalší deň sme mali v pláne pozrieť si horu zblízka.

Pozor na kliatbu!

Ráno po ceste sme sa zastavili ešte v informačnom centre: vždy tam majú pre turistov cenné informácie, rady, tipy aj mapy. V rohu miestnosti mi do oka padla zvláštna kopa červených kameňov. „Čo je to?“ pýtam sa miestneho zamestnanca. „Aborigéni veria, že v skale Uluru sú duše mŕtvych, a vás postihne nešťastie, ak si odtiaľto odnesiete čo i len kamienok. Očividne na tom bude niečo pravdy, keďže miestna pošta nám pravidelne doručuje zásielky z celého sveta s týmito kameňmi a prosbami zúfalých turistov, aby sme tie kamene za nich vrátili späť k hore. Vtedy kliatba pominie. Tieto sa tu nazbierali len za posledné dva mesiace,“ odpovedá mi s výstražne zdvihnutým prstom.

Po tejto informácii by mi ani vo sne nenapadlo odniesť si odtiaľto takýto suvenír. Taktiež nás upozornil, že na horu je zakázané liezť. Nebolo to tak vždy, kedysi na ňu turisti mohli vystúpiť, no bolo to proti vôli domorodcov. Z rešpektu k ich kultúre a tiež preto, že sa hora poškodzovala a desiatky turistov sa pri páde z nej vážne poranili či dokonca zabili, boli výstupy na Uluru od roku 2019 definitívne zakázané.

Zážitok na celý život

Horu si však môžete vychutnať zblízka aj bez lezenia. Na jej stenách nájdete ešte aj dnes zachovalé historické aborigénske maľby a rôzne obrazce staré tisícky rokov. Prípadne sa vydajte na niekoľkohodinovú túru po jej obvode: môžete si ju tak pozrieť zo všetkých strán. Narazíte na rôzne jaskyne a previsy, kde kedysi žili domorodí obyvatelia. Ak vás predsa len láka pohľad na horu zvrchu, k dispozícii máte scénické lety vrtuľníkom. O nezabudnuteľný zážitok budete mať postarané, nech už sa rozhodnete pre akúkoľvek alternatívu.

Hovorí sa, že k hore Uluru by mal aspoň raz za život zavítať každý Austrálčan. Verte mi, poznám veľa Austrálčanov a mnohí tento moment stále odkladajú. Príroda je tu veľmi nehostinná: aj typické austrálske endemity koaly a kengury sa tu vyskytujú pomenej, je tu strašne horúco a teploty sa bežne šplhajú nad 40 stupňov Celzia. Zápasiť budete s otravnými muchami a občas aj s dingami, no zážitky, ktoré si odtiaľto odnesiete, za to stoja. Len, prosím, nechajte všetky kúsky skaly pekne na svojom mieste a ako suvenír si domov radšej odneste magnetku. Nechcete predsa riskovať aborigénsku kliatbu. 

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK