Názory

Grónsko: štyri rozbité atómové bomby (Komentár)

Nie je Thule ako Thule… A prečo vlastne chcú USA Grónsko?

Väčšina čitateľov zrejme pozná značku Thule ako výrobcu praktických doplnkov k autu.

U jadrových odborníkov sa však toto meno spája aj s haváriou, ktorá sa našťastie skončila (relatívne) dobre.

Dnes je to už len história, ku ktorej sa vrátime, ale teraz upozorníme na niečo aktuálnejšie.

Pred pár dňami mal vo švajčiarskom Davose americký prezident Donald Trump svoj „nevšedný“ prejav. Ten sa takmer okamžite zapísal do dejín diplomacie a stal sa – nesmrteľným. V budúcnosti bude objektom skúmania, kritiky a hodnotenia celého radu odborníkov. Od psychológov, psychiatrov a vojenských expertov až po politikov, historikov…

Hodnotenie Trumpovho prejavu necháme radšej na nich, ale z jeho slov (ako aj z predchádzajúcich signálov z americkej strany) jasne cítiť mimoriadny záujem USA o teritórium Grónska. Mimochodom, nie je to nič nové.

Spojené štáty prejavovali záujem o Grónsko už od 19. storočia, pričom prvé diskusie o akvizícii sa objavili v roku 1867. V tom roku vtedajší americký minister zahraničných vecí William H. Seward po úspešnej kúpe Aljašky od Ruska navrhol odkúpiť aj Grónsko a Island od Dánska. Žiadna formálna ponuka však nebola predložená. V roku 1910 americký veľvyslanec v Dánsku Maurice Francis Egan opäť diskutoval o možnosti získať Grónsko, tentoraz ako súčasť výmeny územia, ale ani tento návrh nebol úspešný.

Potom sa stala zaujímavá vec, ktorá mala (a dodnes má) vážne následky.

Hlavnú rolu tu zohral Henrik Kauffmann, ktorý bol počas druhej svetovej vojny dánskym veľvyslancom v Spojených štátoch a ktorý podpísal zmluvu o pridelení časti Grónska USA. Kauffman bol v lete 1939 vyslaný do Washingtonu, D. C. Deň po okupácii Dánska Nemeckom 9. apríla 1940 sa Kauffmann stal prvým dánskym vyslancom, ktorý vyhlásil, že sa odmieta riadiť rozkazmi okupovanej vlády v Kodani. Spojené štáty ho však naďalej uznávali ako jediného oficiálneho zástupcu Dánska.

Dňa 9. apríla 1941, v deň výročia nemeckej okupácie Dánska, podpísal z vlastnej iniciatívy „v mene kráľa“ (dánsky: I Kongens Navn) dohodu o obrane Grónska. Zmluva dávala právo Spojeným štátom brániť Grónsko pred nemeckou agresiou. Za Spojené štáty ju podpísal minister zahraničných vecí Cordell Hull a 7. júna 1941 ju schválil prezident Franklin D. Roosevelt.

Kauffmannovu zmluvu navyše schválili aj miestni predstavitelia v Grónsku, ale dánska vláda v Kodani ju vtedy vyhlásila za neplatnú. Kauffmann jej protest ignoroval s odvolaním sa na skutočnosť, že Dánsko bolo okupované nepriateľskou mocnosťou; v dôsledku toho považoval vtedajšiu vládu za neschopnú chrániť dánske záujmy.

Vláda ho obvinila z velezrady a zbavila funkcie, no Kauffmann obe rozhodnutia ignoroval. Jeho postup podporovali dánski generálni konzuli v Spojených štátoch aj dánsky veľvyslanec v Iráne. Všetci boli prepustení.

Kauffmann naliehal na dánskych diplomatov po celom svete, aby sa neriadili pokynmi z Kodane. Pre jeho nezávislé politické kroky v otázke ostrova ho začali prezývať “kráľ Grónska“. Mimochodom, jeho manželkou bola Charlotte MacDougallová, dcéra kontradmirála amerického námorníctva.

Zrušenie rozsudku nad Kauffmannom bolo jednou z prvých úloh dánskeho parlamentu po oslobodení krajiny v máji 1945. Kauffmann sa stal členom Kabinetu národnej jednoty a od 12. mája do 7. novembra 1945 pôsobil ako minister bez portfólia.

Hoci sa Kauffmannovi počas vojny nepodarilo presvedčiť Dánsko, aby podpísalo Deklaráciu OSN, ako ministrovi sa mu podarilo zúčastniť na konferencii v San Franciscu od 25. apríla 1945 do 26. júna 1945 a nakoniec chartu podpísať. Kauffmannova zmluva bola začiatkom 50. rokov 20. storočia upravená a dodnes je právnym základom existencie americkej leteckej základne Thule v Grónsku.

Po skončení vojny v roku 1946 v čase začiatku studenej vojny prezident Harry Truman oficiálne ponúkol Dánsku za Grónsko 100 miliónov dolárov v zlate. Dánsko túto ponuku odmietlo.

Namiesto predaja podpísali USA a Dánsko v roku 1951 dohodu o obrannej spolupráci, ktorá umožnila USA zachovať a prevádzkovať vojenské zariadenia na ostrove vrátane leteckej základne Thule (teraz Pituffik Space Base).

Vedenie amerických ozbrojených síl (Joint Chiefs of Staff) opäť nadnieslo myšlienku akvizície v roku 1955, ale k formálnemu kroku nedošlo. Téma ožila až v posledných desaťročiach, keď v roku 2019 počas svojho prvého mandátu prezident Donald Trump potvrdil záujem USA o kúpu Grónska. Dánska aj grónska vláda to rázne odmietli, no a dnes je tá ponuka opať predmetom diskusií…

USA nikdy Grónsko nevlastnili. Počas druhej svetovej vojny USA ho (a aj seba) pomáhali brániť a rokovali o práve využívať základne. Ale zvrchovanosť Dánska nad Grónskom zostala zachovaná. Ako vidíme, záujem USA o Grónsko je teda dlhodobý a motivovaný predovšetkým jeho strategickou polohou a potenciálom prírodných zdrojov. 

Grónsko a jeho strategická poloha

Grónsko má pre USA kľúčový význam ako obranný štít medzi Severnou Amerikou a Euráziou. USA tu majú dôležité vojenské základne a stanice, ako je Pituffik (bývalý Thule), a kontrolujú severské námorné a letecké trasy. Okrem toho môžu monitorovať Arktídu, ktorá získava na význame v dôsledku klimatických zmien a rastúceho vplyvu Ruska. 

Z vojenského hľadiska Grónsko predstavuje strategickú bariéru proti potenciálnym hrozbám z Eurázie (Ruska): základňa Pituffik na jeho severozápade je kľúčová pre americký systém včasného varovania pred balistickými strelami, ktoré by mohli smerovať cez Severný pól.

S topením ľadovcov a otváraním nových morských trás význam ostrova narastá – či už ide o prístup k prírodným zdrojom alebo kontrolu námornej dopravy.

Z územia Grónska môžu USA efektívne kontrolovať vzdušný priestor nad Arktídou. V poslednom čase strategický význam Grónska narastá s tým, ako Rusko posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Arktíde a ako sa oblasť stáva centrom medzinárodného záujmu. 

Grónsko a jeho prírodné zdroje

Grónsko sa dnes považuje za jednu z najvýznamnejších svetových zásobární nerastných surovín a energetických zdrojov – prvkov vzácnych zemín (celosvetovo na 8. mieste). Hoci je väčšina územia pokrytá ľadom, klimatické zmeny začínajú uľahčovať prístup k ložiskám, ktoré majú strategický význam pre globálne technológie a energetiku.

Celkové zdroje sa odhadujú až na 38,5 až 42 miliónov ton. Geologický prieskum USA (USGS) hovorí o približne 1,5 milióna ton ekonomicky využiteľných zásob. Zatiaľ sa najviac spomínajú ložiská Kvanefjeld (vyše 11 mil. ton) a Tanbreez (potenciálne až 28,2 mil. ton), ktoré patria k najväčším svetovým náleziskám mimo Číny.

Grónske pobrežné oblasti ukrývajú potenciálne až 17,5 miliardy barelov ropy a cca 4,19 bilióna kubických metrov zemného plynu. V Grónsku sa nachádza 25 až 27 z 34 minerálov, ktoré EÚ definuje ako zásadné pre priemysel. Významné ložiská zinku a olova sú v severnej časti ostrova a napríklad molybdén z projektu Malmbjerg má potenciál pokryť až 25 % dopytu EÚ. Hoci sú na juhu ostrova významné ložiská zlata, v prevádzke na ostrove sú momentálne len dve bane: jedna na zlato (projekt spoločnosti Amaroq Minerals) a druhá na anortozit (živcový minerál z oblasti Kangerlussuaq, využívaný v priemysle).

Okrem toho má Grónsko jedno z najväčších svetových ložísk uránu: s odhadom 270 000 ton je to 8. najväčšie ložisko na svete, ale jeho ťažbu v súčasnosti zakazuje tunajšia legislatíva. Ostrov má aj náleziská ďalších surovín: grafitu, niklu, medi, striebra, železnej rudy a kovov platinovej skupiny. 

A hoci je potenciál Grónska obrovský, v súčasnosti sa väčšina týchto zdrojov neťaží. Dôvodom je chýbajúca infraštruktúra (absencia ciest a prístavov v odľahlých oblastiach), extrémne podmienky (polárna klíma a ľadová pokrývka zvyšujú náklady na ťažbu), ale aj regulácie (prísne environmentálne pravidlá a zákazy). 

Väčšina ekonomiky Grónska je stále závislá od rybolovu (vyše 90 % exportu) a dánskych dotácií, pričom nerastné suroviny sú skôr strategickou vyhliadkou do budúcnosti než súčasným zdrojom príjmov. Preto sa nemožno čudovať, že sa ostrov stal stredobodom záujmu USA aj Číny.

Grónsko počas druhej svetovej vojny

Po okupácii Dánska Nemeckom v apríli 1940 sa Grónsko stalo pre USA kľúčovým strategickým územím. Na základe obrannej dohody z roku 1941 USA v Grónsku vybudovali rozsiahlu infraštruktúru na ochranu zásobovacích trás a ťažbu strategických surovín. Do konca vojny v roku 1945 vybudovali Spojené štáty v Grónsku celkovo 17 vojenských zariadení. Išlo o 13 armádnych základní vrátane najdôležitejších letísk a 4 námorné základne. Ale aj o meteorologické a komunikačné stanice, ktoré boli dôležité pri predpovediach počasia nad Atlantikom. 

Hlavné základne boli Bluie West 1 (Narsarsuaq), kde bolo hlavné veliteľstvo a kľúčové tankovacie letisko pre lietadlá letiace do Európy a severnej Afriky. Potom Bluie West 8 (Sondrestrom/Kangerlussuaq), ktoré bolo dôležité ako alternatívne letisko so stabilnými letovými podmienkami nad polárnym kruhom. A aj Bluie East 2 (Ikateq) – letisko na východnom pobreží slúžiace ako núdzová pristávacia plocha a meteorologická stanica. 

V čase najväčšieho nasadenia v roku 1944 bolo v Grónsku približne 5 800 amerických vojakov, čo tvorilo až 25 % vtedajšej populácie ostrova. Ponad Grónsko preletelo približne 10 000 lietadiel smerujúcich na európsky front. Miestne jednotky vykonávali hliadkové lety na ochranu pred nemeckými ponorkami a pátracie akcie.

Na ochranu bane na kryolit v Ivigtute (minerál pre výrobu hliníka do lietadiel) boli nasadené 3-palcové námorné delá, 8 guľometov a desiatky pušiek. A pobrežná stráž USA (USCGC) tu operovala s loďami ako USCGC Northland, ktoré hliadkovali vo vodách Grónska a likvidovali tajné nemecké meteostanice. Na výstavbu a údržbu v extrémnych podmienkach logistiky sa používali stovky nákladných áut a buldozérov. 

Američania z Grónska vlastne nikdy neodišli 

Hoci po skončení vojny niektoré dočasné základne zanikli, vzhľadom na strategický význam a vznik NATO podpísali USA v roku 1951 s Dánskom novú dohodu, ktorá im umožnila ponechať si a budovať vojenské základne určené na obranu územia. Zostali, pretože Grónsko hralo kľúčovú rolu v národnej bezpečnosti USA, najmä ako skorý varovný systém pred prípadným ruským (sovietskym) útokom cez Arktídu. Práve na to bola vybudovaná najznámejšia letecká základňa Thule (dnes Pituffik Space Base), postavená na severozápade ostrova, ktorá funguje nepretržite.

Letecká havária

Americký bombardér B-52 robil 21. januára 1968 nad Grónskom rutinnú hliadkovú misiu v rámci vtedajších operácií studenej vojny, avšak s mimoriadne špecifickým a tajným zameraním. 

Lietadlo bolo nasadené v rámci dvoch prepojených operácií: v “Operation Chrome Dome” boli bombardéry B-52 počas leteckej pohotovosti vyzbrojené jadrovými zbraňami neustále vo vzduchu, aby v prípade sovietskeho útoku mohli okamžite reagovať, a v operácii „Hard Head“ tento let monitoroval vojenskú základňu Thule a jej radarový systém včasného varovania (BMEWS). Ak by došlo k prerušeniu spojenia so základňou, posádka lietadla mala vizuálne overiť, či ide o technickú poruchu alebo o následok nepriateľského útoku. 

Lietadlo nieslo štyri termonukleárne bomby typu B28FI.

B28FI bola v roku 1962 špičkovou zbraňou z hľadiska flexibility a bezpečnosti pre posádky lietadiel, pretože im dovoľovala útočiť z extrémne nízkych výšok. Z hľadiska ničivej sily však existovali v tom istom roku oveľa mocnejšie termonukleárne zbrane.

V roku 1962 síce nebola termonukleárna bomba B28FI (pôvodne označovaná ako Mk-28FI) „najlepšou“ v zmysle najväčšieho ničivého výkonu, ale bola považovaná za vysoko pokročilú a všestrannú vďaka svojim operačným vlastnostiam. Mala ale výbornú schopnosť tzv. FUFO -„Full Fuzing Option“, variant B28FI bol špeciálne navrhnutý ako zbraň pre nízkoúrovňové zhadzovanie (tzv. laydown).

Kým predchádzajúce modely vyžadovali vypustenie z výšky aspoň 460 metrov, model FI umožňoval bombardérom B-52 letieť vo výške pod 150 metrov, čo bolo kľúčové pre vyhnutie sa vtedajšej protivzdušnej obrane. Termonukleárne bomby typu B28FI boli variantom americkej jadrovej zbrane Mk 28 (tiež známej ako B28), ktorá bola vyvinutá v 50. rokoch 20. storočia počas studenej vojny. Išlo o dvojnásobne výkonnú termonukleárnu bombu (vodíková bomba alebo H-bomb), navrhnutú pre taktické a strategické použitie v lietadlách ako B-47 Stratojet a B-52 Stratofortress.

Celkovo bolo vyrobených okolo 4 500 kusov všetkých variantov B28, čo bola jedna z najdlhšie slúžiacich (až 33 rokov) a najmasovejšie produkovaných jadrových zbraní v USA. Variant FI (Full Fuzing Internal) bol špeciálne určený pre vnútorné držanie v bombardéroch, s možnosťou tzv. “plného fuzeovania” (rôzne spôsoby detonácie) a tzv. “laydown delivery” – teda pomalého zhadzovania s padákom na tvrdé ciele, aby bomba prenikla do zeme pred výbuchom.

Konštrukčné detaily bômb

B28FI bola navrhnutá ako modulárna zbraň s tzv. „building block“ konštrukciou, čo umožňovalo vymieňať komponenty pre rôzne výkony a bezpečnostné prvky. Celkový dizajn bol založený na konfigurácii Teller-Ulam, ktorá je štandardom pre moderné termonukleárne zbrane. Bomba mala valcovitý tvar s nízkym aerodynamickým odporom pre vnútorné nosenie, bez vonkajších stabilizátorov (unstreamlined).

Samozrejme, obsahovala vo svojom primárnom stupni (klasickú), teda štiepnu jadrovú bombuimplózneho typu, kde konvenčné výbušniny stláčajú jadrový materiál (plutónium-239 alebo urán-235) do kritickej masy. Tento stupeň býva často zosiľnovaný „boosted“ pre vyššiu efektivitu malým množstvom fúzneho paliva (deutérium-trícium plyn). Sekundárny stupeň tejto bomby je už fúzny komponent, kde sa nachádza termonukleárne palivo (hlavne lítium-6 deuterid). Okolo neho je tzv. tamper (obvykle z ochudobneného uránu), ktorý odráža neutróny a opať zvyšuje výkon.

Absencia jadrovej explózie v Thule incidente (1968) bola priamo spôsobená správnym fungovaním bezpečnostných systémov na bombách B28FI, ktoré boli navrhnuté tak, aby zabránili náhodnej detonácii. 

Tieto systémy sú súčasťou štandardov amerických jadrových zbraní od 50. rokov, a hoci B28FI nebola najmodernejšia (nemala napr. necitlivé výbušniny IHE), jej dizajn úspešne zabránil reťazovej reakcii. B28FI, ako variant Mk 28, zahŕňala viacero vrstiev bezpečnosti, aby sa predišlo náhodnej jadrovej detonácii počas skladovania, transportu alebo nehôd.

Hlavné prvky boli zamerané na elektrické, mechanické a jadrové aspekty. Je to tzv. systém PAL (Permissive Action Link) pre autorizáciu detonácie (napr. Cat A alebo D v rôznych režimoch), potom tzv. jednobodovú bezpečnosť (single-point safety) proti náhodnej detonácii a mechanizmy proti neoprávnenému použitiu.

Je to vlastne elektronický zámok vyžadujúci autorizačný kód pre rôzne rožimy. Čo znamenalo, že bez správneho signálu z lietadla sa bomba neaktivovala. Bezpečnostný prvok “One-point safety (jednobodová bezpečnosť)” je princíp, kde pravdepodobnosť jadrového výbuchu ekvivalentného viac ako 4 librám (1,8 kg) TNT pri detonácii konvenčných výbušnín (HE) v jednom bode nesmie presiahnuť 1 v milióne.

Zabezpečuje tiež, že asymetrická detonácia HE nespôsobí symetrickú implóziu jadra. B28FI spĺňala tento štandard, čo bolo kľúčové v Thule – náraz spôsobil detonáciu HE, ale bez jadrového yieldu. Keď kedysi začali vyrábať tieto typy bômb, tak bola ich výroba aj na chvíľu pozastavená práve kvôli problémom s bezpečnosťou primárneho stupňa. Samozrejme, že to vyriešili.

Okrem toho má bomba aj dodatočné prvky. Dva padákové systémy (pilotný padák a vačší – stabilizačný) pre pomalé dopadnutie, časovače (napr. 79 sekúnd oneskorenia) ale aj rôzne typy možnosti detonácie – voľný pád, vzdušný výbuch, pozemný výbuch alebo oneskorený. Na svoju dobu to bola veľmi vydarená kompaktná bomba, vyrobená tak, aby sa zmestila do bombovníc lietadiel, a zdieľala komponenty aj s inými zbraňami ako napríklad raketa TM-76 Mace.

Termojadrová bomba B28FI mala priemer 560 mm, dĺžku 3,7 m. Vážila niečo vyše tony – 1070 kg). Výkon (yield) bomby mohol byť variabilný podľa režimu – v prvom režime to bol 1,1 megatóny TNT (4,6 PJ), v druhom režime 350 kilotón, v treťom režime 70 kilotón, alebo v ďalšom až1,45 megatóny TNT (6,1 PJ). Jej výroba prebiehala od roku 1958 až do 1991, a v 90. rokoch bola vyradená.

Z pohľadu jadrovej fyziky fungovala B28FI na princípe dvojnásobnej detonácie, kde “klasická” štiepna jadrová bomba spúšťa fúziu pre obrovský nárast energie. V primárnom stupni pomocou implózie stlačili naraz konvenčné výbušniny jadrový materiál do superkritickej masy, spúšťajúc reťazovú reakciu – štiepenie atómov, uvoľňujúce neutróny a energiu.

Zosiľnenie pomocou D-T pridávalo extra neutróny pre vyššiu efektivitu (zvýšenie výkonu o faktor 2–3). V sekundárnom stupni pomocou Teller-Ulam dizajnu sa röntgenové žiarenie odrazilo v obale bomby a stlačili sekundár na extrémne tlaky/teploty (milióny stupňov), spúšťajúc jadrovú fúziu (zlúčenie jadier deutéria a trítia, produkované z Li-6D). Fúzia uvoľňuje obrovskú energiu (až 97 % celkového yieldu v moderných H-bombách) a neutróny, ktoré môžu navyše opať spôsobiť dodatočné štiepenie v obale.

V incidente pri Thule boli práve na palube B-52 štyri B28FI, a ich konvenčné výbušniny detonovali pri náraze, čo rozptýlilo rádioaktívny materiál bez jadrového výbuchu vďaka bezpečnostným mechanizmom.

Aj pri bombardovaní Hirošimy a Nagasaki (1945) boli použité strategické bombardéry vyrábané spoločnosťou Boeing, ale medzi týmito typmi bol zásadný technologický rozdiel.

V Japonsku boli použité lietadlá Boeing B-29 Superfortress (Enola Gay v Hirošime a Bockscar v Nagasaki), ktoré mali štyri piestové (vrtuľové) motry. Pri nehode v Grónsku havaroval Boeing B-52G Stratofortress, čo je prúdové lietadlo a má osem motorov. B-52 bol oveľa väčší, rýchlejší a modernejší nástupca, ktorý vznikol počas studenej vojny na prekonávanie medzikontinentálnych vzdialeností. B-29 v roku 1945 niesli prvé atómové bomby (štiepne), zatiaľ čo B-52 v Thule niesol štyri vodíkové (termonukleárne) bomby, ktoré sú mnohonásobne ničivejšie.

Čo sa vlastne stalo?

Počas letu vznikol v kabíne lietadla požiar (spôsobený nevhodným uložením penových vankúšov pod sedadlom, ktoré zablokovali ventilačný otvor). Pri pokuse o núdzové pristátie bombardér B-52 havaroval. Vyšetrovanie ukázalo, že sa lietadlo začalo rozpadať už pred nárazom na ľad. Pri náraze do ľadu technicky presne podľa dizajnu blokovací systém bômb spôsobil, že jadrová reakcia nebola spustená, ale (iba) vybuchla (klasická) výbušnina, čo rozptýlilo rádioaktívny materiál (hlavne plutónium) do okolia.

Prečo nevznikla jadrová explózia?

Princíp je založený na jadrovej fyzike a dizajne implozných bômb (ako B28FI, ktorá používala Teller-Ulam konfiguráciu). Jadrová detonácia vyžaduje presné podmienky – nie len akúkoľvek explóziu.

Normálna jadrová detonácia (zamýšľaná, plánovaná) je v režime, že bomba má konvenčné výbušniny (HE) okolo jadrového jadra (primárny stupeň: plutónium alebo urán). Detonátory musia explodovať symetricky (vo všetkých bodoch naraz), aby stlačili jadro do superkritickej masy (implózia). To spustí reťazovú reakciu (štiepenie atómov), ktorá uvoľní energiu a spustí sekundárny stupeň (fúziu). Vyžaduje si to jasnú sekvenciu – armovanie (PAL + baroswitch), správny tlak/teplota počas pádu.

Nie som si istý, či si naši čitatelia vedia úplne predstaviť, čo v tejto súvislosti znamená slovo “naraz”. Skúsim to vysvetliť. Toto časové obdobie sa meria v tzv. „nano sekundách” (teda to je desať na mínus deviatu sekundy).

Celý proces od iniciácie detonátorov až po samotný výbuch prebieha nasledovne: symetrická implózia – detonátory musia vybuchnúť s presnosťou na miliardtiny sekundy, aby sa zabezpečilo rovnomerné stlačenie jadra Ak by nastala odchýlka čo i len o niekoľko nanosekúnd, jadro by sa zdeformovalo (vzhľadom na účinky jadrových síl) a nedosiahlo by superkritický stav.

Samotná štiepna reťazová reakcia v primárnom stupni trvá približne 500 nanosekúnd. A termonukleárna fúzia – teda prenos energie (röntgenového žiarenia) na zapálenie sekundárneho stupňa v modernej termonukleárnej zbrani prebieha takmer okamžite po štiepení. Z technického hľadiska je kľúčovým komponentom pre dosiahnutie tejto synchronizácie rozbuška s premostením (tzv. EBW), ktorá dokáže iniciovať výbušninu v celom objeme súčasne s extrémnou presnosťou.

Náhodná detonácia (ako v Thule) bola taká, že pri náraze na ľad detonovali HE v bombách kvôli šoku/ohňu – ale, čo je nesmierne dôležité, detonovali asymetricky (teda nie vo všetkých bodoch naraz, len v miestach nárazu). Asymetrická implózia nespôsobí dostatočné stlačenie jadra – namiesto kritickej masy sa materiál „rozpráši“ alebo „vystrekne“ bez reťazovej reakcie.

To je práve ten presný účel “one-point safety”, keď dizajn jadra a HE zabezpečuje, že jednobodová detonácia (ako pri nehode) nedosiahne kritickú konfiguráciu. Výsledok bol (len) konvenčný výbuch (teda ekvivalent „špinavej bomby“), ktorý rozptýlil rádioaktívny materiál (plutónium atď.), ale bez jadrového yieldu. V Thule to roztrhalo bomby a kontaminovalo oblasť, ale bez atómovej explózie.

21. januára 1968 vládlo v Grónsku “silné zimné počasie s búrlivým vetrom, nízkymi teplotami a hustým snežením”. Celkom pekne sa to číta (z domu, v útulnom kresle a pri kávičke), však? No skutočnosť bola (a tam býva) celkom iná.

V Thule v Grónsku panovali 21. januára 1968 a následných dekontaminačných prác (operácia Crested Ice) extrémne (ale vlastne typické) arktické podmienky. 

V čase havárie a počas počiatočných fáz čistenia vládla v oblasti úplná polárna noc. Viditeľnosť bola veľmi zlá (Slnko v tejto zemepisnej šírke vyšlo až v polovici februára). Práce museli prebiehať za umelého osvetlenia pomocou vysokovýkonných reflektorov napájaných generátormi na saniach.

Priemerné teploty sa pohybovali okolo −40 °C, no pri nárazoch vetra klesali až k extrémnym hodnotám −60 °C až −75 °C.

Extrémny chlad sprevádzal silný vietor, ktorý dosahoval rýchlosť až 130 – 140 km/h. Tieto podmienky spôsobovali časté zlyhávanie techniky a batérií, ktoré museli operátori nosiť pod kabátmi, aby ich udržali v prevádzke. Záchranné tímy pracovali v nepretržitých 24-hodinových smenách, aby odstránili kontaminovaný ľad a trosky skôr, než sa na jar začne fjord topiť a rádioaktívny materiál klesne na dno oceánu. 

Po havárii sa USA dohodli s dánskymi úradmi na dôkladnom vyčistení ľadu. Následne – v lete 1968 a neskôr – dánski experti vykonali merania a odobrali vzorky z prostredia havárie, ktoré neskôr analyzovali v Dánsku.

Havária spôsobila diplomatický škandál (tzv. „Thulegate“), pretože Dánsko malo oficiálnu politiku bez jadrových zbraní, ktorú tieto prelety tajne porušovali. Táto udalosť spolu s predchádzajúcou nehodou v Španielsku (Palomares) viedla k okamžitému a trvalému ukončeniu programu nepretržitých hliadkovacích letov s jadrovými zbraňami, známeho pod kódovým označením Chrome Dome. 

Oficiálne vyhlásenie amerického Strategického vzdušného veliteľstva (Strategic Air Command, SAC) krátko po incidente bolo, že všetky štyri bomby boli zničené pri havárii a detonácii ich konvenčných častí.

Trosky z troch bômb sa našli na ľade v blízkosti miesta havárie. Štvrtá bomba však spadla cez otvor v ľade do mora, čo komplikovalo pátranie.

Kontroverzia vznikla preto, že počas čistiacich operácií sa síce podarilo nájsť a identifikovať časti zo všetkých štyroch bômb, ale chýbal jeden kľúčový komponent – uránový valec tzv. „spark plug“ zo sekundárneho stupňa štvrtej bomby, ktorý bol súčasťou fúzneho mechanizmu. Tento objekt hľadali pod vodou pomocou ponorky Star III v lete 1968, ale bezvýsledne.

Navyše bola celá vojenská operácia utajovaná a dánskych kolegov američania k utajovaným častiam a dokumntácii nepustili ani fyzicky. To, pochopiteľe, zvýšilo podozrenie a konšpiračné teórie. Keď sa neskôr chceli dostať aj oficiáni predstavitelia k dokumentom z operácie, na mnohých častiach dostali iba začiernené papiere.

Niektoré zdroje to neskôr (napr. BBC v roku 2008) interpretovali tak, že chýba jedna celá bomba, čo vyvolalo špekulácie o stratenej bombe na dne mora. Avšak neskoršie nezávislé vyšetrovanie Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie (DIIS) v roku 2009 na základe amerických odtajnených materiálov dospelo k záveru, že nešlo o celú bombu, ale len o chýbajúcu rádioaktívnu časť, a že všetky štyri bomby boli v podstate zničené.

Uprostred medzinárodného mediálneho rozruchu okolo stratenej bomby priniesol triezvejšiu analýzu Hans M. Kristensen, projektový riaditeľ Federácie amerických vedcov. Pre taliansky televízny kanál Panorama uviedol, že podľa dokumentov, ktoré videl, štvrtá bomba bola zničená rovnako ako tie tri ostatné. „Le carte che ho potuto studiare io dicevano che anche la quarta bomba andò distrutta, come le altre tre“, povedal Kristensen v roku 2008.

V skratke všetky štyri bomby boli zničené detonáciou ich konvenčných častí pri náraze, ale jeden komponent (nie celá bomba) z jednej z nich nebol asi nikdy nájdený a pravdepodobne leží na dne zálivu. Incident viedol k rozsiahlej rádioaktívnej kontaminácii, ktorú čistili stovky ľudí, a k diplomatickej kríze medzi USA a Dánskom, pretože Grónsko (dánske územie) malo zákaz jadrových zbraní.

Konšpiračné teórie o stratenej bombe pretrvávajú, ale oficiálne a vedecké zdroje ich nepotvrdzujú.

Čistenie po Thule incidente (oficiálne nazvané Project Crested Ice) bolo jednou z najväčších a najťažších dekontaminačných operácií v histórii jadrových nehôd počas studenej vojny. Začalo sa okamžite po havárii B-52 bombardéra 21. januára 1968 a trvalo až do septembra 1968.

Operáciu riadilo americké Strategic Air Command (SAC) pod vedením generálmajora Richarda Hunzikera. Spočiatku išlo o rýchle vyhľadávanie troskov a rádioaktívneho materiálu. Vytvorili sa cesty po ľade (ice roads), postavili sa dočasné tábory (vrátane Camp Hunziker), dekontaminačné stanice a prístrešky.

Práce prebiehali 24 hodín denne v extrémnych podmienkach: teploty až -40 °C až -57 °C, tma (polárna noc do februára), silný vietor a nestabilný ľad. Dánsko (ktoré Grónsko vlastnilo) trvalo na úplnom odstránení kontaminovaného ľadu a troskov, aby sa zabránilo šíreniu plutónia do mora pri topení.

USA pôvodne chceli nechať trosky potopiť, ale nakoniec sa dohodli na tzv. „gentleman’s agreement“ — a kontaminovaný ľad a trosky odviezli do USA. Používali geigerove počítače, na alfa žiarenie “FIDLER” detektory a iné prístroje na mapovanie kontaminácie. Kontaminovaný sneh a ľad (vrátane čiernej oblasti spôsobenej horiacim palivom) odstraňovali lopatami, grejdrami a nakladali do drevených boxov, a potom do veľkých oceľových nádrží (25 000 galónov).

Tieto nádrže sa dočasne skladovali na základni Thule a v lete ich odvážali loďami do USA (napr. do Pantex plant v Texase). Bolo odstránilo sa približne okolo 6 700 m³ kontaminovaného ľadu, snehu a vody, plus trosky lietadla. Celkovo sa odviezlo viac ako 2 100 m³ kontaminovanej kvapaliny a 30 nádrží s materiálom.

Havária rozptýlila približne 3,5 – 4 kg plutónia (okolo 8 – 10 TBq) na ploche asi 7 – 8 km². Podarilo sa odstrániť asi 85 – 95 % plutónia (odhaduje sa 90 %). Zostalo tam asi 5 – 10 % kontaminácie, hlavne v sedimentoch mora, ale úrovne sú dnes veľmi nízke (pod hranicou rizika pre zdravie). Jeden kľúčový komponent (sekundárny stupeň bomby – uránový valec s lítium deuteridom) sa nenašiel ani na ľade, ani pod vodou.

Na čistacich prácach pracovalo viac ako 700 špecializovaných pracovníkov (USA + Dánsko) a okolo 1 200 dánskych a lokálnych robotníkov (vrátane Gróncov s psími záprahmi na dopravu).

Mnohí pracovali bez adekvátnej ochrany (niektorí bez respirátorov), čo viedlo k obavám z expozície. Štúdie zdravotných efektov (dánske registerové štúdie z rokov 1992 – 1995 a neskôr) nenašli u dánskych pracovníkov žiadnu zvýšenú úmrtnosť ani hospitalizácie spojené s haváriou.

Niektoré skoršie správy naznačovali vyšší výskyt rakoviny (až o 40 %), ale neskoršie analýzy to nepotvrdili. Niektorí americkí veteráni (ktorí boli viac exponovaní) sa neskôr sťažovali na rakovinu a iné ochorenia, ale ich nároky neboli oficiálne uznané. Dánske štúdie (napr. z roku 2011) hodnotia dávky ako nízke, pod referenčnou úrovňou 1 mSv/rok.

Čistenie bolo úspešné hlavne v tom, že zabránilo väčšiemu šíreniu kontaminácie a zachránilo vzťahy USA – Dánsko. Dnes je oblasť považovaná za bezpečnú (úrovne plutónia sú porovnateľné s globálnymi radiačnými spadmi z testov jadrových zbraní).

Záver

Bezpečnostné systémy na moderných jadrových zbraniach fungujú výborne a sú navrhnuté tak, aby boli extrémne spoľahlivé.

Nikdy sa doteraz nestalo, aby došlo k náhodnej (nechcenej) jadrovej explózii s plným výkonom (full nuclear yield) jadrovej zbrane – ani pri testovaní, ani pri nehode, ani pri manipulácii. Od roku 1945 (prvé jadrové testy) do dnešných dní sa vyskytlo viac ako 32 dokumentovaných incidentov tzv. „Broken Arrow“ (nehody s jadrovými zbraňami podľa amerického ministerstva obrany) vrátane pádov lietadiel, havárií a straty zbraní. USA priznávajú prinajmenšom 32, iné zdroje hovoria aj o viacerých.

V mnohých prípadoch detonovali konvenčné výbušniny (high explosives) v bombe – napríklad pri náraze na zem (ako v Thule, Palomares, Goldsboro alebo Mars Bluff) – ale nikdy nedošlo k jadrovej reťazovej reakcii.

 V roku 1986 rôzne zdroje naznačili, že dánski pracovníci, ktorí sa zúčastnili na čistiacich operáciách po nehode, boli vystavení žiareniu, ktoré mohlo byť pre nich škodlivé.

Národná rada pre zdravie zhromaždila dostupné dánske a americké informácie týkajúce sa tejto problematiky a na tomto základe iniciovala sériu registračných, laboratórnych a zdravotných prieskumov v rokoch 1986 až 1991, čiastočne v spolupráci s Dánskou spoločnosťou pre boj s rakovinou, Národným inštitútom verejného zdravia a klinikami pracovného lekárstva. Tieto prieskumy zahŕňali bývalých pracovníkov z Thule aj grónskych lovcov.

Na základe týchto štúdií Národná rada pre zdravie nemohla potvrdiť náznaky zvýšenej chorobnosti a úmrtnosti medzi týmito osobami v dôsledku leteckej havárie. V rámci výskumu environmentálneho plutónia v Thule, ktorý vykonáva Risø DTU, boli v roku 2003 odobraté vzorky pôdy v pobrežnej oblasti juhozápadne od leteckej základne Thule.

Tieto vzorky preukázali rôzne obsahy plutónia v dôsledku leteckej havárie v roku 1968. Zistenia viedli k vytvoreniu výboru pre spoluprácu medzi grónskymi a dánskymi zdravotníckymi orgánmi a bolo rozhodnuté vykonať štúdiu zdravia obyvateľstva a ďalšie merania, ako aj výskum výskytu rádioaktivity v oblasti s cieľom posúdiť riziko pre ľudí, ktorí sa v tejto oblasti zdržiavajú. Túto komplexnú štúdiu zdravia obyvateľstva Avanersuaq (oblasť Thule) vykonal Národný inštitút verejného zdravia a Ministerstvo zdravotníctva v Nuuku v rokoch 2010 a 2011.

Štúdia nepreukázala zvýšenú chorobnosť ani úmrtnosť, ktorá by mohla súvisieť s leteckou haváriou v roku 1968.

V porovnaní s referenčnou úrovňou Thule je ešte vhodné poznamenať, že Grónčania a Dáni dostávajú dávku ožiarenia približne 1 mSv/rok v dôsledku prirodzene sa vyskytujúcich zdrojov žiarenia, ako sú kozmické lúče z vesmíru a prirodzene sa vyskytujúce rádioaktívne materiály v pôde, stavebných materiáloch a potravinách (prirodzené žiarenie pozadia). Okrem toho je dánsky dávkový limit pre verejnosť v dôsledku plánovaného vystavenia sa všetkým zdrojom žiarenia tiež 1 mSv/rok. Dávka žiarenia 1 mSv/rok nemá prakticky žiadny zdravotný význam.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK