Názory

Obranná os od Arktídy po Patagóniu: efektívnejšia alternatíva k Trumpovej snahe získať Grónsko (Komentár)

Zatiaľ čo ambícia amerického prezidenta Donalda Trumpa ovládnuť obrovské dánske územie Grónska má rad strategických výhod, je zároveň politicky problematická a hrozí, že sa tým premrhá vzácny politický kapitál, ktorý by sa dal využiť na oveľa väčšie ciele.

Omnoho efektívnejším využitím obmedzeného politického kapitálu, ktorým disponuje táto administratíva počas troch rokov, by bolo vytvorenie obrannej osi spolupráce od Grónska po Patagóniu, ktorá by zabezpečila západnú pologulu pred raketovými útokmi Ruska a Číny na celé generácie dopredu.

Vojensko-strategická hodnota Grónska pre obranu Spojených štátov – najmä pre budúcnosť Trumpovho národného a spojeneckého programu protiraketovej obrany „Zlatá kupola“ – ako aj pre zabránenie ruskej a čínskej kontroly nad Arktídou je nepopierateľná.

Grónsko ponúka ideálnu polohu pre pozemné radary s dlhým dosahom a pozemné raketové zbraňové systémy na zostreľovanie ruských a dokonca aj niektorých čínskych medzikontinentálnych balistických rakiet a balistických rakiet vypúšťaných z ponoriek skôr, ako prekročia severný pól a vstúpia na územie Kanady a USA.

Zatiaľ však ani Dánsko ani grónska vláda nie sú ochotné predať svoje územie Spojeným štátom. Obranná dohoda z roku 1951 medzi USA a Dánskom pritom poskytuje Spojeným štátom široké práva na výstavbu obranných zariadení.

Navyše, bývalá letecká základňa Thule, dnes americká vesmírna základňa Pituffik, už v Grónsku poskytuje kritické varovanie pred ruským raketovým útokom a pomáha zabezpečiť prevahu USA vo vesmíre.

Vyhrotenie tohto problému môže viesť ku kríze. Ak by to donútilo Severoatlantickú alianciu (NATO) k vylúčeniu Washingtonu, ako dlho by trvalo, kým by Rusko podľahlo pokušeniu eskalovať svoju agresiu proti Ukrajine a potom proti Poľsku a pobaltským štátom?

Možno by sa tiež okamžite vytvorilo európsko-ruská koalícia, ktoré by Rusko a Čína využili na presun značných ruských síl na podporu čínskeho útoku na Taiwan, vrátane nasadenia ďalších ruských a čínskych jednotiek na ohrozenie hlavných amerických základní na Aljaške, v Seattli a pozdĺž západného pobrežia USA.

Omnoho produktívnejším využitím amerického politického kapitálu by bolo zapojenie kľúčových členov NATO, počnúc Dánskom a Spojeným kráľovstvom, do rozšírenia rozsahu národnej protiraketovej obrany Zlatá kupola tým, že by sa Grónsko stalo súčasťou hemisférickej obrannej siete, a kľúčové demokracie Patagónie — Argentína a Čile — by sa zapojili do výstavby základní včasného varovania a protiraketovej obrany na svojom území na obranu proti čínskym raketám s trajektóriou smerujúcou k južnému pólu.

V máji 2025 zverejnila Obranná spravodajská agentúra (DIA) zriedkavý odhad budúcich hrozieb čínskych a ruských jadrových rakiet proti Spojeným štátom, čím zdôraznila potrebu Trumpovej iniciatívy Zlatá kopula.

DIA predpovedala, že do roku 2035 bude Čína disponovať 60 frakčnými orbitálnymi bombardovacími systémami alebo jadrovými raketami, ktoré dosahujú orbitálnu výšku, aby mohli využívať letové trajektórie nad južným pólom, v očakávaní, že južné prístupy k cieľom v USA budú menej chránené.

Existuje však oveľa vážnejšia hrozba čínskych rakiet. Ide o rýchlo sa blížiacu hrozbu čínskych zbraňových opakovane použiteľných nosných rakiet (SLV), ktoré v súčasnosti vyvíja približne 15 čínskych štátnych a „komerčných“ spoločností zaoberajúcich sa SLV.

To, čo tieto spoločnosti vyrábajú a čo robia, je v konečnom dôsledku kontrolované Ústrednou vojenskou komisiou Čínskej komunistickej strany (ČKS). Komisia kontroluje Letecké sily Ľudovej oslobodeneckej armády, a tie zase kontrolujú všetky čínske vesmírne aktivity.

V decembri 2025 dve čínske spoločnosti zaoberajúce sa nosnými raketami – LandSpace (komerčná) a China Aerospace Science and Technology Corporation (štátna) – otestovali svoje prvé opakovane použiteľné nosné rakety prvého stupňa; obe zlyhali, pokiaľ ide o opätovné použitie, ale ďalšie testy sa očakávajú v tomto roku.

Čínske zdroje uvádzajú, že v roku 2026 môže až osem ďalších „komerčných“ čínskych spoločností zaoberajúcich sa nosnými raketami začať testovať opakovane použiteľné nosné rakety.

Okrem toho by čínska armáda mohla prikázať týmto čínskym spoločnostiam vyrábajúcim nosné rakety, aby vyvinuli druhé stupne nosných rakiet schopné niesť viac nezávisle navádzateľných jadrových hlavíc nad Antarktídu a do Latinskej Ameriky s cieľom zaútočiť na Spojené štáty.

Aspoň dve čínske spoločnosti zaoberajúce sa SLV majú v úmysle vyvinúť prvý stupeň opakovane použiteľných SLV, ktoré budú takmer rovnako veľké ako Starship spoločnosti SpaceX Corporation v USA – schopné vyniesť do nízkej obežnej dráhy Zeme náklad s hmotnosťou až 100 ton alebo potenciálne veľmi veľké vesmírne bojové satelity vyzbrojené lasermi či vybavením na zhadzovanie bojových hlavíc.

Ďalšou hrozbou je, že čínska armáda bude mať k dispozícii dostatok opakovane použiteľných nosných rakiet, aby mohla uskutočniť masívne medzikontinentálne útoky s nejadrovými hlavicami a hypersonickými klzákmi (HGV) proti Spojeným štátom, členským krajinám NATO a ďalším spojencom USA – čo je destabilizujúca perspektíva, pretože Čína by bola viac v pokušení použiť tieto zbrane s nižším rizikom jadrovej odvety.

Je v záujme obrany Spojených štátov aj Európy zabrániť Číne využívať južný pól ako trasu pre jadrové útoky, rovnako ako je v záujme všetkých latinskoamerických štátov, aby čínske jadrové alebo nejadrové útočné rakety nelietali nad ich územím alebo v jeho blízkosti.

To len zdôrazňuje potrebu zapojiť Čile a Argentínu do úvah o spolupráci pri budovaní výkonného radaru včasného varovania s dlhým dosahom a, ak to bude možné, základní protivzdušnej obrany na ich území, ktoré by poskytovali maximálne pokrytie potenciálnych čínskych raketových trás nad východnou a západnou časťou Latinskej Ameriky.

Bolo by tiež výhodné zapojiť Spojené kráľovstvo do výstavby systémov včasného varovania a, ak je to možné, protivzdušnej obrany na Falklandských ostrovoch, ktoré by pokryli širšiu oblasť južného Atlantiku a dokonca aj južnej Afriky.

9. januára Čína, Rusko a Irán zahájili tretie spoločné námorné cvičenie s Južnou Afrikou, aktivitu pravdepodobne financovanú Čínou. Irán, napriek vážnej ekonomickej a politickej kríze, bol stále schopný vyslať svoju najväčšiu vojnovú loď.

ČKS má ambície rozšíriť svoju vesmírnu spoluprácu v Afrike, potenciálne vybudovať základne pre čínske spoločnosti zaoberajúce sa opakovane použiteľnými raketami, ktoré by museli plniť vojenské rozkazy ČKS a čínskej armády.

Najskôr je možné uvažovať o tom, že Spojené štáty postavia veľké lode na ochranu proti raketám, ktoré by mohli byť po dohode umiestnené v čílskych, argentínskych a falklandských prístavoch, čím by sa predišlo potrebe budovať základne na ich území.

Ale aj pri minimalistickom prístupe by sa malo zvážiť, ako zapojiť vojenské sily aspoň Čile, Argentíny a Spojeného kráľovstva, aby spoločne personálne obsadili budúce protiraketové zariadenia.

To by zase mohlo otvoriť nové príležitosti pre spoluprácu v oblasti obrany a vesmíru – všetky tri krajiny už podpísali dohodu Artemis Accords, ktorá podporuje transparentné a mierové spravovanie Mesiaca.

Perspektíva užšej „patagónske“ obrannej spolupráce ponúka Spojenému kráľovstvu a Argentíne aj príležitosť na budovanie väčšej dôvery, čo môže uľahčiť hospodársku spoluprácu v širšej oblasti Falklandských ostrovov.

Existuje tiež väčší hemisférický aj americký záujem o podporu procesu riešenia otázky Falklandských ostrovov, keďže Čína strávila posledných 15 rokov snahou predať ľavicovým peronistickým režimom v Argentíne zbrane potrebné na rozpútanie ďalšej vojny o Falklandy.

Podpora obrany hemisféry proti súčasným a budúcim čínskym raketovým hrozbám – a odopretie príležitostí Číne na vyvolávanie problémov, ako je podnecovanie ďalšej vojny o Falklandy – môže výrazne prispieť k odradeniu latinskoamerických štátov od poskytovania ďalšieho prístupu ČKS, ktorý by mohol ohroziť bezpečnosť západnej pologule.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK