Výrobca kolovrátkov: Boli doby, keď sa vyhadzovali z povál, no teraz prišiel čas ich návratu (Rozhovor)
Kolovrátok bol kedysi bežnou súčasťou domácností, no dnes sa naň mnohí pozerajú s nostalgiou ako na kus starožitného nábytku. Napriek priemyselnej výrobe sa však kolovrátky pomaly vracajú späť. Ľudia túžia po dotyku s tradíciou, po ručnej práci a hmatateľnom výsledku svojho úsilia. V rozhovore s majstrom Antonom Švancárom, ktorý sa výrobe kolovrátkov venuje, odhaľujeme nielen príbeh remesla, ale aj proces samotnej výroby. Kolovrátky nie sú len nástrojmi, ale aj umeleckými dielami s vlastnou identitou. V rozhovore sa dozviete, aké sú jednotlivé kroky výroby, aké druhy dreva sú pre kolovrátok najideálnejšie a tiež to, ako vyzerá návrat k pradeniu v súčasnosti.
Epoch Times Slovensko: Každý z nás má aspoň hrubú predstavu o tom, ako vyzerá taký klasický kolovrátok, no s konkrétnymi časťami sa asi veľa z nás nestretlo. Z čoho sa taký bežný kolovrátok skladá?
Anton Švancár: Hlavné časti kolovrátku sú podstava, stojky, koleso, šľapka, napínač remeňa a vretienko s cievkou. Ku kolovrátku patrí aj praslica. Veľmi záleží na tom, aký materiál budeme priasť – vlnu, ľan, konopu, bavlnu alebo srsť zo psa, zajaca či alpaky. Taktiež rozhoduje dĺžka vlákien. Podľa toho sa musí upraviť aj skrut nitky. Potom je dobré, ak máme predstavu o tom, či budeme robiť dvoj-, troj-nitku alebo hrubé nite.
Existuje aj viac možných druhov a typov kolovrátkov?
Áno, existuje veľa druhov kolovrátkov, no môžeme ich jednoducho rozdeliť podľa toho, ako je uložené vretienko a hnacie koleso. Buď sú v jednej rovine, alebo nad sebou. Na Slovensku sú najrozšírenejšie s uložením nad seba. Takýto kolovrátok bol spratnejší a nezaberal veľa miesta. Samotné vyhotovenie je aj estetická vec. Chudobnejší mávali len jednoduchý kolovrátok, ale šikovnejší majstri sa pohrali aj s estetickou stránkou. Všetko záležalo na majstrovi, ktorý ich vyrábal a na finančných možnostiach domácnosti. Niektoré vyhotovenia sú pastvou pre oko a tvoria kus dekoračného nábytku.
Ako vyzerala vaša cesta ku kolovrátkom a ich výrobe?
Ja som sa naučil robiť kolovrátky od svojho deda Rudolfa Švancára. Už ako malý chlapec som pozeral, ako sa vyrábajú jednotlivé diely kolovrátku. Keď bolo všetko vyrobené, mohlo sa začať so skladaním. Neskôr ma dedo naučil robiť aj na tokári. V dielni som pomáhal dedovi, potom otcovi, až nakoniec som zdedil tento koníček a vyrábam kolovrátky sám. Keď vyrobím kolovrátok, tak sa ho snažím doručiť osobne, aby som ukázal, ako sa na ňom pradie, vysvetlil niektoré veci a zodpovedal otázky. Takto sa mi dostáva aj spätná väzba od priadok a môžem ich poznatky zapracovať a vylepšiť svoju výrobu. Taktiež mám od nich informácie, ktorými môžem poradiť iným priadkam. Na Slovensku je nás len pár, čo vyrábame kolovraty, a každý má svoj štýl, ktorý je pre každého výrobcu jedinečný.
V čom je váš štýl jedinečný?
Ja mám svoj tvar kolovrátku. Ak si ho chce niekto objednať, vždy sa s ním spojím a prekonzultujeme si to. Viem urobiť rôzne druhy povrchovej úpravy, ak je požiadavka, zmením nejaké rozmery, záleží len na dotyčnom, čo chce priasť. Zložiť kolovrátok viem už naspamäť. No keďže je to ručná práca, všetko treba oživiť a doladiť tak, aby bol kolovrátok funkčný.
Ako sa pri takej výrobe kolovrátku postupuje?
Pri výrobe je niekoľko etáp. Najskôr je príprava materiálu a narezanie dielov, z ktorých sa budú vyrábať jednotlivé diely – rôzne dĺžky a počty dielov. Potom nasleduje výroba jednotlivých dielov z dreva aj kovu a hlavne polotovaru na koleso. Jednotlivé diely sa vysústružia, navŕtajú a namerajú na presnú dĺžku. Potom sa zloží koleso. Po vyschnutí lepidla sa sústruží celé koleso do konečnej podoby. Následne začína kompletovanie jednotlivých dielov. Všetko sa priebežne skúša, aby bol ľahký chod všetkých dielov. Po skompletovaní vyskúšam každý kolovrátok a prípadné nedostatky doladím. Musím ho nastaviť tak, aby bol funkčný, keď ho budem zákazníkovi predvádzať.
Ako prebieha výber materiálov?
Tak, ako každá vec, aj drevo má svoje vlastnosti a podľa toho ich aj používam. Tam, kde sú namáhané časti je tvrdé drevo, ako buk a jaseň, inde, kde nie je namáhané, stačí ľahké drevo, ako lipa, smrek, jelša, breza. Nepoužívam MDF, preglejku a podobné materiály. Každé drevo sa správa inak. Musíme vedieť, aká sila bude naň pôsobiť, či sa bude otierať niť o túto časť, alebo, aby nebola zbytočná brzdná sila.
Kedysi kolovrátok skutočne nechýbal v žiadnom dome, ale čo dnes? Akú úlohu plnia tradičné drevené kolovrátky?
V dnešnej dobe sa pozeráme na kolovrátok z dvoch uhlov pohľadu. Buď ako na kus starobylého nábytku s trochou nostalgie a spomienok – na babku, ktorá na tom vedela priasť -, alebo ako na jednoduchý stroj na pradenie s ľudským pohonom. Žiadna elektronika, žiadne motory, len ľudská šikovnosť a troška chuti niečo vytvoriť vlastnými rukami.
Ak by ste to mali porovnať, ako sa funkcia a využitie kolovrátkov zmenili v priebehu desaťročí?
Veľa ľudí nahradilo vo svojich záhradách benzínové kosačky za živé kosačky, začali chovať ovečky, ktoré spásajú trávu, pohnoja zem a dajú nám okrem mäsa aj vlnu. Nie nadarmo sa hovorí, že z ovečky je trojaký úžitok. Nás ale zaujíma hlavne vlna, ktorú už skoro nikde nevykupujú a preto ju chcú gazdinky nejako využiť. Odpradávna sa vlna využívala na výrobu odevu. Jej jedinečné vlastnosti sú cenené aj v dnešnej dobe. Po ostrihaní oviec, opratí vlny, usušení a vyčesaní prichádza na rad výroba nití a pradenie. Na to nám slúži vretienko alebo kolovrátok. Kedysi bol kolovrátok súčasťou každej domácnosti. Spriadalo sa konope, ľan, vlna, ale aj žihľavové vlákno. Nemôžeme to porovnávať s priemyselnou výrobou. Každá priadka bola inak zručná a každá vec bola originál. Vkladali do toho kus seba aj svojich skúsenosti.
Dnes je to pracovný nástroj ľudí, ktorí chcú vytvoriť niečo vlastnými rukami a použijú prírodné materiály tak, ako kedysi. Bolo obdobie, kedy sa kolovrátky a iné staré veci vyhadzovali z povál starých domov, no prišiel čas návratu k tradičnej výrobe a prírodným materiálom. Mnoho žien vie štrikovať, tkať a na to potrebujú niť. Ženy majú potrebu vyrobiť si vlastné nite, ktoré si upravia podľa svojich potrieb – farbením a spriadaním viac nití dohromady, alebo aj druganím a výrobou guby či súkna. Takže máme opäť kolovrátky na výslní. Na Slovensku je len pár ľudí, ktorí vedia vyrobiť kolovrátok. Väčšinou si dajú opraviť starý kolovrátok, alebo si kúpia nový zo zahraničia, no je to veľmi drahý špás. Často sa stretávam s tým, že si chcú najskôr vyskúšať kolovrátok a až potom si ho kúpia. Tu sme vo výhode, že môžu prísť a vyskúšať si ho.
Ďakujeme za rozhovor!
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.