„Drotárstvo je vpísané do slovenských génov,“ hovorí Jozef Šabo o remesle, ktoré očarilo svet (Rozhovor)
Majster drôtu a vizionár tradície. Tak je v slovenskom remeselnom svete známy umelecký drotár Jozef Šabo, ktorý svojimi dielami očaruje široké publikum. Práci s drôtom sa začal venovať už ako dieťa, kedy sa zameral najmä na farby a mytológiu, neskôr sa vypracoval na drotárskeho majstra, z ktorého dielne dnes vychádzajú sochy v nadživotnej veľkosti, ale aj dary, putujúce do zahraničia či do zbierok slávnych osobností. V súčasnosti ho zamestnáva najmä tvorba drôtených sôch postáv a zvierat, vrátane jeho najnovšieho nadrozmerného mravca.
Epoch Times Slovensko: Vieme, že drotárstvo sa radí nielen medzi remeslá, ale aj vo vašom prípade môžeme hovoriť rovno o umení a umeleckom vyjadrení. Ako ho vnímate vy?
Jozef Šabo: Drotárstvo prešlo veľmi dlhým vývojom a ja sa radím do súčasnej generácie drotárov, ktorá už nemusí vyrábať úžitkové predmety, ako to robili naši predchodcovia, ale naopak, môžem sa venovať tvorbe umenia. Tvorím sochy v životnej veľkosti, čo v minulosti vôbec nebývalo realitou.
V čom sa z vášho pohľadu najviac líšia tieto dve tváre drotárstva? Je praktické a umelecké drotárstvo prepojené, alebo by ste povedali, že ide skôr o úplne odlišné smery?
To je komplikovaná otázka, v začiatkoch sa drotárstvo venovalo najmä praktickej stránke, opravám a výrobe jednoduchých úžitkových predmetov. Na svojom vrchole sa však drotárstvo povýšilo aj na umelecké remeslo. V súčasnosti už môžeme hovoriť viac-menej o umení a praktické drotárstvo už nikto nevyužíva. Nádoby sa opletajú čisto z dekoračných pohnútok a nie preto, že by chcel ďalej niekto používať prasknutý opletený džbán.
Čím uchvátilo vás? Kedy ste sa mu začali venovať?
Už ako dieťa som si vyrábal z drôtu hračky, ale vážnejšie diela začali vznikať až počas strednej školy. Nakoľko som s ním pracoval od detstva, je mi prirodzené pracovať s týmto materiálom. Neskôr som spoznal aj komunitu drotárov, ktorá ma dodnes posúva vpred.
Spomeniete si aj na váš úplne prvý drotársky výtvor?
Neboli to síce tie úplne prvé diela, ale najviac ma mrzí, že sa nedochovali niektoré mytologické postavy z detstva, napríklad si pamätám na drôteného kentaura a podobne. Neskôr počas strednej školy som sa ešte vrátil k mytológii a vytvoril som polmetrovú sochu Minotaura, to patrí medzi moje najprepracovanejšie diela zo stredoškolských čias. Vtedy mi profesor povedal, že by bolo ideálne, ak by bol v životnej veľkosti. Čo mi vtedy prišlo nereálne, dnes už bežne robím a tvorím aj nadrozmerné diela.
Prečo si teda umelecké drotárstvo zaslúži byť videné? Prečo by naň Slováci nemali zabudnúť?
Drotárstvo je fenomén, ktorý vo svojej špecifickej podobe vznikol práve na Slovensku prameniac z historickej situácie. Na Slovensku ho máme už 300 rokov, a preto je vpísané do našich génov a mali by sme byť hrdí na to, čo nám odkázali naši predkovia. V roku 2019 bolo drotárstvo zapísané aj do Svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Do akej miery ide o náročné remeslo? Čo by ste povedali, že je na práci s drôtom najzložitejšie?
Človek musí najskôr spoznať zákonitosti drôtu, samotný materiál tiež môže byť niekedy náročný na spracovanie. Pri mojej tvorbe, kedy niektoré diela vznikajú aj mesiace, je najnáročnejšie nestratiť odhodlanie, elán, aby som to dielo dotiahol do finálnej podoby.
Zároveň tam treba obrovskú trpezlivosť, nakoľko bežne pracujem s niekoľko metrov dlhými drôtmi, a tie sa vedia veľmi ľahko zamotať. Ak pracujem na väčšom diele, materiál na tvorbu je hrubší, pevnejší, preto v tomto smere trpia aj ruky, nakoľko všetko ručne ohýbam a spájam.
Bez čoho sa vo svojej dielni nezaobídete? Postačí vám naozaj len samotný drôt, alebo pracujete aj s inými materiálmi?
Základom v drotárskej dielni je dobré osvetlenie a dobrá stolička, pár klieští a drôt. Pri niektorých dielach, hlavne pri tých väčších, je aj stolička na obtiaž.
Od čoho závisí výber drôtu?
Drôt si vyberám podľa toho, čo idem robiť. Na úžitkové predmety najčastejšie používam žíhaný drôt, pričom hotové výrobky ešte čiernim nad ohňom. V mojej umeleckej tvorbe nájdete ešte pozinkovaný drôt. Keď tvorím drobné diela alebo šperky, siaham po nerezovom, medenom alebo postriebrenom drôte. Zatiaľ najhrubší drôt, ktorý som ručne ohýbal a strihal, bol hrubý 6 mm.
Pre niekoho možno drôt ako taký môže pôsobiť fádne, avšak pri niektorých drôtených sochách či doplnkoch sa stretávame aj s farebnými prvkami. Dávate šancu aj farbám, alebo ostávate len pri tradičnom a prirodzenom drôte?
Ako dieťa som robil len z farebného drôtu, ale teraz tvorím najčastejšie monochromatické sochy, pretože je pre mňa dôležitý tvar, nie farba, ale plánujem v budúcnosti začať aj so sériou farebných diel a sám som zvedavý na reakcie publika.
Niektoré svoje diela signujem, iné povrchovo upravujem, ale najmä každému dielu venujem dostatok času, aby výsledok pôsobil kvalitne.
Vaše originálne drôtené výtvory sa dostali aj na prestížne miesta…
Najviac ma teší, keď môžem dielo podarovať priateľom a vidím ich úprimnú radosť z diela. Zároveň som autorom Ceny drotára, ktorú naše občianske združenie každý rok udeľuje osobnostiam pôsobiacim v oblasti drotárstva, takže je to pre mňa pocta, že sa aj takýmto spôsobom dostane moje dielo do tých správnych rúk. Diela som rozposlal už do rôznych častí sveta, nejedenkrát cestujú niekam aj ako reprezentatívny dar za našu republiku.
Bol som ocenený aj Cenou Karola Guleju 2025, čo je jedno z najvýznamnejších drotárskych ocenení, ktoré každoročne udeľuje Kysucká kultúrna nadácia na Bartolomejskom jarmoku v Čadci; udeľujú ho za výnimočný prínos k rozvoju drotárstva. Zároveň sa venujem drotárskej komunite, založil som OZ Galéria drôtu, zorganizoval som desiatky kolektívnych výstav, Klub Džarek mi venoval spoločné dielo ako ocenenie mojej práce a komunita drotárov sa spojila a pripravili mi kazetu plnú ďakovných a povzbudivých odkazov od každého jedného z nich.
V tomto bode by som nadviazala aj na niektoré vaše spolupráce, ktoré máte za sebou. Na niektorých sochách ste totiž pracovali aj s inými drotármi. Priblížite nám, ako takáto spolupráca prebieha?
Áno, mám za sebou už množstvo spoluprác, napríklad na 2,5 metrovom drôtenom strome alebo najmilšie spolupráce boli s mojou kolegyňou Luciou Nagyovou, s ktorou sme vytvorili spoločne už niekoľko diel. Pri takýchto spoluprácach je dôležité, aby obaja verili tomu projektu. Je to tiež cesta kompromisov a vzájomnej komunikácie o spoločnom diele. Keď sú dvaja autori, tak je radosť z hotového diela dvojnásobná.
Mnohonásobná bola určite aj radosť z diela, ktoré putovalo až do Ríma…
Áno, oslovili ma vyrobiť dar pre pápeža zobrazujúci logo roku milosrdenstva 2025 – Pútnici nádeje. Logo som pretvoril do drôteného 3D objektu, ktorý následne pútnici zo Slovenska odniesli do Vatikánu v rámci Národnej púte. Výzvou bola transformácia farebného loga do drôtu, ale nakoniec sa to stretlo s veľmi pozitívnym ohlasom. Ale, samozrejme, nejde len o takéto špeciálne objednávky.
Z drôtu tvoríte aj pre širokú verejnosť. O čo majú vaši zákazníci najväčší záujem?
Najčastejšie sú objednávky na figurálnu tvorbu – drôtené postavy, ktoré znázorňujú rôzne činnosti; ďalej je to zvieracia ríša – od koní až po žeriavy (tie leteli napríklad aj do Japonska).
Aké drôtené výtvory by sme našli aj u vás doma? Ktoré sú vašou srdcovkou?
Doma skrývam svoje prvotiny, pokusy práce s drôtom, pár rozpracovaných diel, dokonca pár ukážok prác mojich kolegov. Najviac sa teším z posledného diela – mravca v nadživotnej veľkosti, má odhadom meter. V dielničke, v ktorej vediem aj kurzy, mám odloženú jednu z prvých misiek p. Jurovatého st., ktorý je pre nás drotárov výnimočnou osobnosťou. Už teraz viem, podľa toho, aké projekty mám naplánované, že časom sa mojou srdcovkou stane moje ďalšie najnovšie dielo.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.