Zaujímavosti

Z Moravy na Jávu: Pavla cez dobrovoľnícky projekt našla lásku a jednoduchý život pri rybníkoch (Rozhovor)

Z dobrovoľníckeho projektu k životnej láske, veľkej indonézskej rodine a jednoduchému životu pri rybníkoch. Pavla Trávníčková žije s manželom na Jáve bez mestského ruchu a preplnených ulíc, no v mimoriadne súdržnej komunite. Podľa Pavly sa miestni vyznačujú veľkou skromnosťou a ich priority sú úplne iné, než na aké sú Stredoeurópania zvyknutí. Okrem o živote v jávskej komunite sme sa s ňou rozprávali aj o odlišnom postavení rodiny, o tom, prečo si domáci o Európanoch myslia, že nemusia pracovať, a pozreli sme sa aj na jedlá, ktoré nesmú chýbať na žiadnom rodinnom stretnutí.

Epoch Times Slovensko: Z Moravy rovno do srdca indonézskej Jávy, a to ešte aj mimo všetkého turistického ruchu. Priamo medzi miestnych. Takýto scenár ste pred rokmi asi neočakávali. Čím si vás toto miesto získalo? Prečo ste sa vtedy rozhodli vycestovať práve sem?

Pavla Trávničková: Trávila som vtedy rok na cestách po Ázii a cestovanie som kombinovala s rôznymi krátkodobými prácami a dobrovoľníctvom. Snažila som sa spoznávať cudzie krajiny čo najautentickejšie a dostať sa medzi miestnych bola tá najlepšia cesta, ako to dosiahnuť. Keď som narazila na jeden dobrovoľnícky projekt uprostred strednej Jávy, neváhala som a prihlásila sa.

O aký projekt išlo?

Mala som za úlohu zmapovať situáciu v dedine a navrhnúť rôzne spôsoby, ako motivovať mladých ľudí, aby neodchádzali za prácou do veľkých miest alebo do zahraničia, ale aby sa snažili vytvárať pracovné príležitosti priamo tu. Znamenalo to pochopiť, ako dedina funguje – nielen z hľadiska byrokracie, ale aj kultúrne.

Aké ste dosiahli výsledky?

Musím povedať, že moje očakávania a realita sa tu dosť líšili. Z informácií, ktoré mám, viem, že niektoré z mojich poznatkov potom organizácia, pre ktorú som pracovala, použila aj na iných ostrovoch. V samotnej dedine som však žiadnu zásadnú zmenu nespôsobila. 

Taký výskum by si vyžadoval oveľa viac času a hlbšie porozumenie. V podstate k tomu s manželom stále nejako smerujeme. Spoločne sa snažíme o rozvoj dediny a podporu podnikavého ducha u miestnych.

Aj napriek tomu, že tých kariérnych príležitostí je tam skôr pomenej, výskumom sa váš pobyt neskončil. Nezaháľali ste a po niekoľkých mesiacoch ste sa vrátili naspäť. Za vaším terajším manželom…

Áno, vtedy som bývala u jeho tety, u ktorej som bola ubytovaná už počas toho pôvodného projektu a kde som sa postupne stala súčasťou rodiny. Už počas ciest som si začala privyrábať online. Vtedy som však mala skôr viac šťastia ako rozumu. Zarobila som si na letenku a skočila do toho po hlave. Čo bude ďalej, som začala riešiť až tu.

Ako sa vám tam žije dnes? Mladí sa hrnú do preplnených veľkomiest a vy k rybníkom na Jáve…

Teraz sa nám tu už žije dobre. Presťahovali sme sa do vlastného, práve k rybníkom. Do mesta som nechcela ísť už od začiatku. Na jednej strane to súvisí s našou víziou – s manželom sme obaja dosť sociálne zameraní a veľa našich aktivít sa viaže na rozvoj dediny. Na druhej strane je to aj praktické. Ja pracujem online, manžel navyše vlastní niekoľko rybníkov a chová ryby, takže bývať hneď vedľa jeho práce je veľmi praktické. Jáva je jeden z najľudnatejších ostrovov na svete – bývať v meste tu často znamená hluk, znečistenie ovzdušia a neustály chaos. A my máme svoj pokoj a pohodu pri rybníkoch.

Takže sa neustále snažíte oživovať cieľ prvotného výskumu, za ktorým ste pôvodne vycestovali. Ako na vás po toľkom čase pôsobia miestni?

Miestni sú veľmi priateľskí, usmievaví ľudia, ktorí si nerobia zbytočne ťažkú hlavu z problémov. Mnohí z nich žijú naozaj skromne, napriek tomu sa dokážu každý deň smiať a ochotne sa podelia aj o to málo, čo majú. Nemávajú veľké osobné ambície a väčšinou sa nikam neponáhľajú. Možno je to aj tým, že si jednoducho nemôžu veľa vyberať, ale všetci majú zaužívané, že si navzájom pomáhajú. Je tu však veľký rozdiel medzi tými, čo majú viac, a tými, čo nemajú takmer nič. Niektorí z tých bohatších to dávajú dosť najavo, ale takých poznám len pár.

Tuším, že voči Európanom majú vcelku rešpekt…

Počas prvého mesiaca ma neustále natáčali a skúmali (smiech). Akosi nedokázali pochopiť, že viem fungovať rovnako ako oni – uvariť si čaj, nastrúhať kokos, umyť riad. Tu je totiž bežné, že bohatšie rodiny majú pestúnky a pomocníčky v domácnosti, a zároveň veľa žien z dediny odchádza pracovať ako slúžky do Singapuru alebo Malajzie. V ich očiach sme my Európania jednoducho bohatí a podľa tejto logiky predsa nemusíme (a možno ani nevieme) pracovať rukami. Celkovo ma však prijali pekne. Dnes ma už väčšina berie ako súčasť dediny, síce trochu odlišnú, ale svoju.

Určite sa vám za tie roky podarilo byť súčasťou dedinských akcií, ktoré sú pre miestnych tradičné až posvätné. Ktoré si vás najviac získali?

Ja mám veľmi rada všetky tradičné aktivity – karnevaly, tradičné tance aj hudbu. Ak by som mala spomenúť niečo, čo na mňa naozaj zapôsobilo, bolo to večerné predstavenie klasického jávskeho tanca Rámájana pred chrámom Prambanan v Yogyakarte. Má to neuveriteľnú atmosféru, ale je to skôr veľkolepá turistická šou v tradičnom prevedení.

Celé to znie ako veľmi tradičný a jednoduchý spôsob života bez moderných súčastí…

To určite nie. Aj keď sa Indonézia radí medzi rozvojové krajiny, na Jáve určite nehovoríme o nejakom zaostalom ostrove. Cez mobil si tu dnes vybavím takmer všetko – od dobitia elektriny až po zaplatenie zdravotného poistenia. Existuje množstvo aplikácií na každodenné veci, od objednania jedla až po rezerváciu lekára. Nehovorím, že všetko vždy funguje úplne hladko, ale pokrok tu rozhodne je a Jáva sa nijako nedrží späť.

Predpokladám, že v dôsledku pokroku túžba po kariére a majetkoch trochu ustúpila… Čo má pre miestnych najväčšiu hodnotu?

Najdôležitejšia je pre nich určite zabezpečená rodina a kolektív.

Pod kolektívom myslíte susedov?

Áno, aj. Život na dedine je tu naozaj veľmi komunitný. Naša oblasť má napríklad spoločnú kasu, do ktorej všetci pravidelne prispievame, a z týchto peňazí sa potom platia opravy ciest, pouličné osvetlenie alebo spoločné akcie. Susedia tu často nie sú len susedia, ale zároveň aj príbuzní. Generácia manželových rodičov máva aj deväť súrodencov, ktorí si po rodičoch rozdelili pozemky vedľa seba a dnes bývajú ako jedna veľká rozvetvená rodina. Všetky tety a ujovia sa vždy zoznámia aj s novými členmi. Najväčší rozdiel je asi v rešpekte k starším, či už k babičkám, rodičom, alebo k starším súrodencom. To sa prejavuje aj v jazyku, kde existujú rôzne zámená a oslovenia pre mladších a starších súrodencov, strýkov, tety a ďalších príbuzných.

A čo vnímanie vzťahu rodičov a detí? Je to na Jáve veľmi odlišné v porovnaní s Českom?

Tu sa automaticky počíta s tým, že deti sa raz postarajú o svojich rodičov a rodičia majú právo zasahovať do života svojich detí vrátane toho, koho si vezmú alebo akou cestou sa majú vydať. Niekedy sa stane, že sa svadba neuskutoční, pretože rodičia nesúhlasia s partnerom. Hoci je vzťah založený na rešpekte, prekvapilo ma, že užšia rodina si často nie je taká blízka po emočnej stránke, ako to poznáme z Česka. Napríklad nehovoria otvorene o tom, čo ich trápi.

Ale navštevujú sa mimoriadne často, však?

Tu sa na návštevy často chodí bez ohlásenia. Miestni sa radi navzájom prekvapujú (smiech). Teraz už bývame sami, takže takéto návštevy nie sú časté, ale kedysi, keď sme bývali u svokrovcov, to bolo takmer na dennom poriadku. Majú veľa priateľov a príbuzných, ktorí keď mali cestu okolo, jednoducho sa zastavili. Bez volania, bez plánovania, len tak na kus reči. Je zvykom hneď ponúknuť niečo na pitie a jedenie, a keď je práve čas obeda alebo večere, hosť sa jednoducho rovno pozve k stolu.

Čím by nás ako hostí ponúkli?

Čo sa týka jedla, tak sa varia hlavne indonézske jedlá. Veľa sa tu pracuje so zeleninou, tofu a tempehom na rôzne spôsoby. Často sa jedlá smažia alebo sa spracovávajú rôzne listy – moringa, tekvicové alebo papájové listy, špenát. Keď je nejaká slávnostná príležitosť, na stole nesmie chýbať rendang – pomaly dusené hovädzie mäso v kokosovom mlieku a zmesi korenín. A ak doma nič nie je, niekto sa len tak nenápadne vytratí a skočí kúpiť jedlo do stánku.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK