Aurel Stodola: otec parných a plynových turbín, ktorému vzdával poklony aj Einstein
Aurel Stodola patrí vo svete vedy a techniky medzi najväčšie osobnosti prelomu 19. a 20. storočia. Bol vizionárom a priekopníkom v oblasti parných a plynových turbín, konštruktérom prvej modernej umelej ruky a profesorom na prestížnej ETH v Zürichu, kde formoval generácie inžinierov. Osobne sa priatelil s Albertom Einsteinom či Albertom Schweitzerom, pričom jeho život bol prepojením prísnej vedeckej disciplíny, pedagogického poslania a hlbokého humanizmu.
Študentské roky
Aurel Stodola sa narodil 10. mája 1859 v obci Vrbica (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) v rodine kožiarského majstra. Hneď prvou zaujímavosťou z jeho života je, že ho krstil známy evanjelický farár, postava slovenského národného hnutia, Michal Miloslav Hodža.
Aurel bol druhorodeným zo štyroch synov. Navštevoval základnú školu v Liptovskom Mikuláši a v Levoči. Už ako desaťročný sa naučil nemecky, pričom neskôr týmto jazykom hovoril úplne prirodzene. Zmaturoval v Košiciach na Vyššej reálnej škole.
Po úspešnom ukončení strednej školy v roku 1876 začal študovať na technickej univerzite v Budapešti, následne vďaka štipendiu prestúpil na švajčiarsku školu Eidgenössische Polytechnicum (dnes ETH Zürich), kde v roku 1881 získal titul v strojárstve s vyznamenaním.
Po krátkej praxi v strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti pokračoval v roku 1883 v štúdiu v Berlíne. „Čítam Spencera. Dosiaľ som sa utápal v skepse, neurčitosti, teraz som prišiel na systém, ako sa postaviť proti všetkému nejasnému. Pre praktický život malá výhra, pre dnešný veľká. Melanchólie sa už nebojím, som omnoho chladnokrvnejší a s rezignáciou prijímam všetko, čo príde,“ napísal svojmu bratovi Emilovi z Berlína.
Nasledujúci rok ukončil štúdium na parížskej Sorbonne, kde sa venoval aj francúzštine a filozofii. Navštívil aj Anglicko a Holandsko, čím si rozšíril odborné i kultúrne obzory. Od roku 1884 pôsobil v Prahe, najprv v Českomoravskej strojárni a následne v Rustonke, kde sa vypracoval až na hlavného konštruktéra a získal cenné skúsenosti v oblasti energetických strojov.
V roku 1887 sa oženil s Darinou Pálkovou a mali spolu dve dcéry – Helenu a Oľgu.
List, ktorý zmenil život
V roku 1892 Stodola obdržal pozvanie učiť na Vysokej škole technickej v Zürichu.
„Tento list ma zasiahol ako bomba. Som vystavený toľkej dôvere vo mňa, že je pre mňa ťažké nájsť na tom niečo znepokojujúce,“ napísal svojej rodine v Liptovskom Mikuláši. „Najprv odpíšem, že sa necítim byť povolaný na také prvotriedne miesto, akým je Zürich, a ešte k tomu v matematickej oblasti, a spýtam sa, ako si títo páni predstavujú moje postavenie, ak im na ponuku neodpoviem? Prosím vás tiež, aby ste mi napísali, aký je váš názor z vášho hľadiska (ale bezodkladne).“
Nakoniec však pozíciu prijal a už o rok neskôr bol vymenovaný za profesora. Tri roky po nástupe získal povolenie vybudovať moderné laboratórium, ktoré v rokoch 1897 – 1899 umožnilo presné skúmanie fyzikálnych procesov a experimentálnu prácu.
Významne prispel k rozvoju študijného programu a stál pri zrode prvého strojníckeho laboratória otvoreného v roku 1900. O ďalšie tri roky neskôr vydal knihu Die Dampfturbine (Parná turbína), ktorá bola preložená do viacerých jazykov a je považovaná za kľúčové dielo v oblasti termodynamiky, strojárstva a základ pre konštrukciu tepelných turbostrojov.
Stodola v knihe zdôrazňuje, že základom všetkého pokroku je energia a bez jej efektívneho využitia by ľudstvo stagnovalo.
Obľúbený pedagóg
Stodola bol vysoko hodnotený aj ako mimoriadne kvalitný pedagóg. Jeho prednášky sa vyznačovali jasnou štruktúrou, názornosťou a precíznymi kresbami, ktoré ilustrovali teóriu na praktických príkladoch.
„Kto má pedagogické skúsenosti, vie, že sú určité ťažkosti ako s preosievaním pri vstupe na štúdiá, tak s vylučovaním počas štúdií. Mali by sme však odstrániť tú tienistú stránku, že snaživí, ale menej nadaní študenti opúšťajú školu bez toho, aby získali určité potvrdenie, diplom o svojich vedomostiach, a lúčia sa s nami s ťažkou deševnou ranou. Povinnosťou vysokej školy je ujať sa všetkých, ktorí boli prijatí, teda aj tých menej nadaných, a zvýšeným počtom učiteľských síl dať príležitosť všetkým na rozvinutie duševných schopností,“ povedal.
Stodola bol náročný, no študenti ho mali radi pre jeho skromnosť, bezprostrednosť a individuálny prístup. Prednášky o termodynamike a tepelných strojoch dokázal podať tak živo, že poslucháči mali pocit, akoby riešili problémy spolu s ním. Aj vďaka tomu zostal v pamäti ako výnimočný učiteľ, ktorý vedel prepájať teóriu s praxou a inšpiroval budúcich odborníkov.
Súčasná profesorka Univerzity Zürich Josette Baer uviedla: „Aj my Švajčiari sme na Slováka Stodolu hrdí.“
V predslove knihy Nevzdám to! Aurel Stodola od Jozefa Banáša súčasný slovenský profesor na ETH Zürich Juraj Hromkovič cituje Stodolove slová: „Beda národu, ktorý sa nestará o rast svojej elity.“
Priateľ Einstein
Stodolovi sa časom podarilo získať švajčiarske občianstvo (1905). Popri pedagogickej činnosti pôsobil ako konzultant pre viaceré priemyselné podniky. Uznávaný akademik udržiaval priateľské kontakty so svojimi kolegami doma i v zahraničí, medzi inými aj s Albertom Einsteinom.
Podľa ETH Zürich na verejnosti rozšírená informácia, že Einstein bol Stodolovým žiakom, nie je pravdivá, keďže svetoznámy fyzik navštevoval iný odbor, než ten, ktorý slovenský rodák vyučoval. Vedci sa však stretávali, dobre spolu vychádzali a vzájomne sa inšpirovali.
„Keby sa Stodola narodil za renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti je fantázia a nevyhnutnosť tvoriť. Toto mocné zanietenie prenášal na svojich študentov dlhé a dlhé roky svojej plodnej pedagogickej činnosti. Aj keď hlavnou hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa jeho sila bola v neustálej túžbe po poznaní a mimoriadnej jasnosti jeho myšlienok,“ vyslovil sa o Slovákovi „otec“ teórie relativity.
„Keď do rúk beriem pero, aby som napísal niekoľko slov o Stodolovi, o majstrovi techniky, o jemnom a pritom pevnom mužovi, cítim, že moje vyjadrovacie schopnosti sú príliš obmedzené, aby som sa k takému človeku zachoval tak, ako si zasluhuje,“ napísal Einstein v pocte z roku 1929 pri príležitosti Slovákových 70. narodenín.
Keď Einstein vydal jeden z prvých výtlačkov o teórii relativity, ktorá ho preslávila, poprosil o vyjadrenie aj Stodolu.
Stodolovým blízkym priateľom bol taktiež teológ, lekár, filozof a filantrop Albert Schweitzer. Jeho nemocnicu v Afrike pomáhal finančne podporovať aj prostredníctvom švajčiarskych podnikateľov. Schweitzer získal v roku 1952 Nobelovu cenu za mier.
Umelá ruka a Stodolova retrospektíva
Stodola patrí medzi priekopníkov technickej termodynamiky a jej uplatnenia v oblasti plynových a parných turbín. V roku 1897 sa zúčastnil Medzinárodného kongresu matematikov v Zürichu, kde vystúpil s odborným príspevkom. O tri roky neskôr bol pozvaný ako porotca na Svetovú výstavu v Paríži.
Zaslúžil sa tiež o vývoj prvej modernej umelej končatiny, známej ako „Stodolova ruka“. Počas prvej svetovej vojny, keď pribúdali tisíce zranených vojakov, vyvinul v roku 1915 v spolupráci s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom pohyblivú umelú ruku. Princíp protézy spočíval vo využití zvyšnej svalovej sily pacienta namiesto vonkajšieho zdroja energie, čo sa neskôr uplatnilo aj pri konštrukcii protéz nôh a chodidiel.
„Táto Stodolova ruka slúžila robotníkom s amputovanou končatinou najmä vo všedný deň. Skonštruovali sme ale aj „nedeľnú ruku“ alebo širokú či jemnú ruku,“ poznamenal Sauerbruch.
Ani po odchode do dôchodku vo veku 70 rokov neprestal vedecky pôsobiť – vypracúval odborné expertízy, posudky a venoval sa experimentom. Publikoval prácu o filozofii techniky a aj vo vysokom veku sa intenzívne vzdelával. Ešte ako osemdesiatnik navštevoval prednášky o nových objavoch v teoretickej fyzike a so záujmom študoval Einsteinove práce.
V roku 1931 Aurel Stodola vydal prácu Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs (Myšlienky o svetonázore z pohľadu inžiniera), ktorá sa viackrát dočkala dotlače a významne prispela k technickej filozofii v nemecky hovoriacej Európe.
„Intelekt tento zázračný dar prírody, do služby, ktorého sme vstúpili, ktorému sme povďační za naše najgeniálnejšie výsledky, predsa len nepredstavuje to, čo je v človeku to posledné a najvyššie. Nevedel dosť zavčasu odhaliť, ako narastajú skryté sily zla, ktoré časom narušili naše dielo. Napriek bohatstvu fantázie a sile v oblasti logiky je inštanciou bez citovej hĺbky, bez potreby protestovať a konať. Tak dovolil, aby technickú prácu olúpili o jej skutočné dobrodenie a rozmetali svet v dôsledku baženia po majetku a po moci,“ napísal v knihe.
V roku 1939, viedol 80-ročný Stodola tím v švajčiarskej firme Brown, Boveri & Compagnie pri prvom svetovom teste využitia plynovej turbíny na výrobu elektriny. Prístroj sa dodnes vystavuje v závode Alstom v mestečku Birr a považuje sa za historický míľnik v strojárstve.
Navždy Slovák
Stodola svoj život zasvätil vede, učeniu a hudbe. Už od mladosti si vytváral presný denný rozvrh, ktorý zahŕňal štúdium jazykov, čítanie klasiky a hru na klavíri či organe. Spomedzi predstaviteľov klasickej hudby najradšej interpretoval Bacha, Beethovena a Mozarta.
Jeho domácnosť v Zürichu bola skromná. Rovnako aj v práci si zachovával jednoduchosť, prednášal vždy v čiernom obleku a s klobúkom.
Odmeny za svoje úspechy venoval na podporu chudobných študentov a rozvoj vedy. V roku 1924 založil nadáciu s cieľom podporovať rozvoj strojárskych a elektrotechnických vied na ETH Zürich, ktorá funguje dodnes.
Osobnú tragédiu zažil v roku 1928, keď mu zomrela dcéra Helena.
Napriek životu v zahraničí, Stodola vždy zdôrazňoval svoju slovenskú identitu. „Často ma považujú za Švajčiara. Hoci som naposledy navštívil Slovensko v roku 1912 pri úmrtí matky, vyhlasujem, že nikdy nevychladli moje city pre môj národ. Jasne som vyzdvihol svoj slovenský pôvod, keď ma sem povolali a od toho času ho aj vždy zdôrazňujem,“ skonštatoval na poslednej prednáške pred odchodom do dôchodku v roku 1929.
Stodolovci
Stodola bol velikánom svojej doby, dodnes je považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských vedcov, ktorého práca mala globálny dosah na rozvoj technológií. Do slovenských dejín sa však zapísali aj jeho súrodenci.
Bratia Emil a Kornel pôsobili v politike. Spoločne stáli pri Deklarácii slovenského národa v roku 1918, ktorou sa Slováci odtrhli od Uhorska. Zastávali významné verejné funkcie doma i v zahraničí.
Ďalší Aurelov brat Jozef bol zase dlhoročnou hlavou Liptovského Mikuláša a spoluzakladateľom miestneho vydavateľsko-kníhkupeckého spolku. Medzi významných členov rodiny patril aj Aurelov synovec Ivan Stodola, dramatik a spisovateľ, ktorého hry Jožko Púčik a jeho kariéra či Bačova žena patria medzi klasiku slovenskej literatúry.
Stodolovci tak spoločne vytvorili výnimočnú „rodinnú líniu“, ktorá ovplyvnila slovenskú vedu, politiku aj kultúrny život.
Aurel Stodola zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu, jeho ostatky boli v roku 1989 privezené do rodného Liptovského Mikuláša. V 80. rokoch 20. storočia bol po ňom pomenovaný asteroid s číslom 3981 objavený v súhvezdí Raka.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?