Svet

Trumpova globálna ofenzíva sa zameriava na energetické tepny a najdôležitejších partnerov Číny, tvrdia analytici

Od začiatku tohto roka urobila administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa dôležité kroky v zahraničnej politike v rôznych regiónoch vrátane Latinskej Ameriky a Blízkeho východu, čo naznačuje posun v medzinárodných vzťahoch USA.

Okrem spoločnej vojenskej operácie Spojených štátov a Izraela proti Iránu 28. februára, pri ktorej bol zabitý iránsky vodca Alí Chámeneí a zlikvidovaná veľká časť najvyššieho vojenského velenia krajiny, Washington diplomaticky zasiahol aj do sporov týkajúcich sa prevádzky prístavov v Panamskom prieplave, ktorý je dôležitou globálnou obchodnou tepnou.

Dňa 3. januára Spojené štáty v rámci úspešnej vojenskej akcie zatkli aj vtedajšieho venezuelského vodcu Nicolása Madura.

Niektorí analytici tieto udalosti vnímajú ako prepojené súčasti širšej stratégie amerického prezidenta Donalda Trumpa. Tento prístup sa nezameriava priamo na Peking, ale na oslabenie spojencov Čínskej komunistickej strany.

Odstraňovanie oporných bodov Pekingu

Dňa 28. februára Spojené štáty a Izrael vykonali v Iráne to, čo admirál Brad Cooper, veliteľ amerického Centrálneho veliteľstva, označil za „odvážnu akciu“. Niekoľko týždňov predtým bol zatknutý Maduro, ktorého Washington dlhodobo obviňoval z narkoterorizmu.

Irán a Venezuela sú považované za hlavné uzly v globálnej sieti Pekingu – za dodávateľov lacnej energie a politických partnerov ochotných spochybňovať americký vplyv vo svojich regiónoch. Podľa analytickej spoločnosti Kpler takmer 75 % venezuelského vývozu ropy a 80 % iránskeho vývozu ropy smerovalo do Číny.

Hoci každý krok Trumpovej administratívy bol verejne odôvodnený regionálnou bezpečnosťou, niektorí analytici tvrdia, že slúžili aj širšiemu strategickému cieľu.

Americký historik Victor Davis Hanson uviedol 28. februára vo svojom podcaste, že Trumpove kroky sa môžu zdať spontánne, ale v skutočnosti naznačujú premyslený posun – od takzvaných nekonečných vojen k strategickému odstrašovaniu v ére rivality superveľmocí.

Namiesto priamej vojenskej konfrontácie s Čínou, ktorá by mohla predstavovať hrozbu jadrového konfliktu a ekonomické otrasy, by Washington mohol sledovať stratégiu nepriameho tlaku.

Hsieh Pei-shiue, výskumník taiwanského Inštitútu pre výskum národnej obrany a bezpečnosti (INDSR), uviedol pre The Epoch Times, že priamy konflikt s Čínou by bol mimoriadne nákladný. Eliminácia periférnych partnerstiev je však menej riziková a pre Čínu by bolo ťažšie na taký krok v reálnom čase reagovať.

„Ak odstránite Irán z rovnice, Čína stratí svoju geopolitickú páku, ukáže sa jej neschopnosť súperiť so Západom, stratí prístup k lacnejšej rope a ovplyvní to rokovaciu pozíciu Pekingu na nadchádzajúcom stretnutí medzi Trumpom a Si Ťin-pchingom,“ uviedol analytik INDSR Su Tzu-yun.

Načasovanie je dôležité: V novembri 2025 Trump oznámil, že prijal pozvanie čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga na návštevu Pekingu v apríli. Pôjde o prvú cestu amerického prezidenta do Číny od začiatku jeho druhého funkčného obdobia.

Stratégia, ktorej Si Ťing-pching rozumie

Expert na Čínu Gordon Chang, autor knihy Plan Red: China’s Project to Destroy America (Červený plán: Čínsky projekt na zničenie Ameriky), vyhlásil 2. marca v relácii EpochTV, že Si Ťing-pching považuje Trumpovu stratégiu za podobnú taktike čínskeho vodcu Mao Ce-tunga, ktorý počas čínskej občianskej vojny zabezpečil víťazstvo komunistov obkľúčením „miest z vidieka“.

Chang dodal, že Si Ťing-pching sa snažil oslabiť dominanciu USA rozširovaním vplyvu v Afrike, na Blízkom východe, v Latinskej Amerike a dokonca aj vo východnej Európe.

Podľa neho Washington teraz mení svoj doterajší prístup. Z tohto pohľadu sú Venezuela a Irán považované za „vidiek“, zatiaľ čo Čína predstavuje „mesto“. Oslabením vonkajších partnerov Pekingu Spojené štáty vyvíjajú väčší tlak na centrum.

Energia v tejto situácii zohráva dôležitú úlohu. Ak sa lacná venezuelská a iránska ropa stane pre Čínu nedostupnou alebo drahšou, čínski výrobcovia, ktorí už teraz zápasia so slabším rastom, budú znášať vyššie vstupné náklady.

„Ak získajú ropu, budú za ňu musieť zaplatiť trhovú cenu,“ tvrdí Chang.

Zároveň odmietol správy, že čínska vojenská technika dodaná Iránu výrazne ovplyvnila rovnováhu na bojisku. Uviedol, že americké elektronické protiopatrenia počas operácie 28. februára vyradili iránske radarové systémy.

Snaha oddeliť Peking a Moskvu

Niektorí analytici sa domnievajú, že najdôležitejším geopolitickým priestorom nie je Irán ani Venezuela, ale Rusko.

Hsieh poukázal na to, že rozdelenie Číny a Ruska je najdôležitejšie. Spomenul návštevu bývalého amerického prezidenta Richarda Nixona v Pekingu v roku 1972, ktorý využil rozkol medzi Čínou a Sovietskym zväzom na oslabenie sovietskeho bloku.

Analytik sa domnieva, že Washington by teraz mohol vyskúšať „obrátený klin“ – teda ponúknuť Rusku stimuly na odtrhnutie sa od Pekingu. To by Čínu pripravilo o podporu na severe a obmedzilo jej prístup k energiám a vojenským technológiám.

Hsieh opísal tento prístup ako aktualizovanú verziu politiky zadržiavania z obdobia studenej vojny – asertívnejšiu ako diplomacia spojená s bývalým ministrom zahraničných vecí USA Henrym Kissingerom, ale vychádzajúcu z podobnej logiky rovnováhy síl.

Stratégia národnej bezpečnosti Trumpovej administratívy, zverejnená v novembri 2025, označuje Čínu za hlavného dlhodobého konkurenta. Výskumný pracovník INDSR Shen Ming-shih však pre The Epoch Times uviedol, že dokument sa zameriava skôr na formovanie širšieho strategického prostredia ako na priamu konfrontáciu s Pekingom.

Dôsledky kolapsu Sovietskeho zväzu

Chang opísal rivalitu medzi Spojenými štátmi a Čínou ako boj o prežitie medzi slobodným svetom a komunistickým režimom. Ako dôkaz toho, že Peking vníma rivalitu ako systémovú a všestrannú, poukázal na staršie úvodníky Čínskej komunistickej strany odvolávajúce sa na „ľudovú vojnu“ a doktrínu známu ako „neobmedzená vojna“.

Čína je zároveň pod rastúcim vnútorným tlakom pre dlhodobý prepad realitného trhu, vysokú nezamestnanosť mladých ľudí, úbytok obyvateľstva a napätie v súvislosti s dlhom miestnych samospráv. Niektorí analytici tvrdia, že centralizované politické systémy (ako je ten čínsky) môžu pôsobiť stabilne, kým vonkajšie otrasy neodhalia vnútorné slabiny, ako sa to stalo v prípade Sovietskeho zväzu.

Analytik Shen poznamenal, že v 80. rokoch minulého storočia vojenské zbrojenie a strategická obranná iniciatíva Ronalda Reagana zvýšili ekonomický tlak na Moskvu. Ak by sa Peking nechal vtiahnuť do nákladných pretekov v zbrojení – rozširovania flotily lietadlových lodí, raketových síl a moderných zbraňových systémov –, finančná záťaž by sa mohla stať destabilizujúcim faktorom.

Či tieto vývojové trendy nakoniec zmenia strategickú pozíciu Číny, zostáva neisté.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK