Úlohou amerického útoku na Irán je zbrzdiť Čínu (Komentár)
Bavím sa nad myšlienkovým svetom tých, ktorí včera obhajovali ruskú agresiu na Ukrajine ako „ochranu záujmov“, no dnes sa môžu zblázniť z amerického postupu proti Iránu. Táto zdanlivá nekonzistentnosť má pritom veľmi konzistentnú logiku, len ju treba čítať spätne a v širších súvislostiach.
Venezuela ako generálna skúška
Trumpovo venezuelské dobrodružstvo som spočiatku kritizoval ako porušenie predvolebných sľubov. Mýlil som sa. Ukázalo sa totiž, ako šikovne bola celá operácia zorganizovaná: viceprezidentka Delcy Rodríguezová sa dohodla so CIA a v zásade predala Madura. Trump pritom neusiloval o totálny politický prevrat – vystačil si s miernym mocenským posunom a jednou zásadnou zmenou: zavretím kohútika lacnej ropy pre geopolitického rivala Čínu.
Príjemným vedľajším efektom bolo súčasne odrezanie bábkovej vlády na Kube, ktorá tak Trumpovi pravdepodobne spadne do lona bez jediného výstrelu. Spätne sú to výborne zahrané geopolitické šachy. A Venezuela nebola náhodným ťahom, bol to prvý test novej doktríny.
Irán: pád, ktorý sa nezačal sobotným útokom
Iránsky režim – vo svojej doterajšej podobe – pravdepodobne prestane existovať. Ale jeho pád sa nezačal sobotným útokom. Začiatky tohto procesu možno vystopovať už v čase ruskej invázie na Ukrajinu, ktorá natoľko zamestnala Moskvu, že sa ako domček z karát rozpadol sýrsky Asadov režim. Pre Irán to bola obrovská mocenská rana: stratil kľúčové zázemie pre Hizballáh a logistické koridory v regióne.
Severná hranica
Možno ešte frustrujúcejšia než južný front bola pre Teherán situácia na severe. Azerbajdžan – štát, ktorý Irán kedysi považoval za podriadeného suseda – dnes so silnou tureckou podporou kontroluje celú dĺžku svojej hranice s Iránom. Porážka Arménska, tradičného iránskeho spojenca, bola pre Teherán šokom. Azerbajdžan navyše získal rolu najbližšieho regionálneho partnera Izraela a potenciálny vznik Zangezurského koridoru, spájajúceho Turecko s Azerbajdžanom cez arménske územie, je pravdepodobne najväčšou nočnou morou Teheránu.
Turecko a Azerbajdžan medzitým systematicky budujú energetické trasy a železnice, ktoré Irán úplne obchádzajú. Krajina, ktorá sa videla ako prirodzený energetický uzol Blízkeho východu, je dnes logisticky izolovaná. Náreky Erdogana nad útokmi sú podľa mňa len divadlom, v skutočnosti by Turecko na páde iránskeho vplyvu profitovalo najviac.
Rozpad osi odporu
Iránska strategická doktrína stála desaťročia na sieti proxy armád – Hizballáhu a Hamasu – ako odstrašujúcom prostriedku proti Izraelu. Izraelská ofenzíva v Libanone zlikvidovala takmer celé historické vedenie Hizballáhu a podstatnú časť jeho raketového arzenálu. Strata sýrskeho zázemia ho logisticky izolovala. Hamas je po vojne v Gaze vojensky paralyzovaný a neschopný koordinovaných akcií. Irán tak naraz prišiel o svoje najdôležitejšie páky.
Jedinou oblasťou, kde si Irán udržal vplyv, je Jemen a hnutie Ansar Alláh, alebo Húsíovia. Tí síce prežili sedemročné saudské bombardovanie, no postupne sa vymkli priamej kontrole Teheránu. Ich eskalácia v Červenom mori nakoniec poškodila samotný Irán – konkrétne jeho vzťah s Čínou, pre ktorú sú voľné námorné trasy kľúčové. Na to, že Saudi museli nakoniec prostredníctvom Číny žiadať Irán, aby prestal podnecovať Húsíov k útokom na ich územie, Saudská Arábia podľa mňa určite nezabudla.
Dvanásť dní, ktoré zničili mýtus o nedobytnosti
Dvanásťdňová vojna s Izraelom v minulom roku zasadila iránskej schopnosti odstrašenia možno najsmrteľnejšiu ranu. Teherán si po desaťročia budoval obraz krajiny, ktorá síce nemá najmodernejšie letectvo, disponuje však takou sofistikovanou protivzdušnou obranou a tak hlboko zakopanými bunkrami, že akýkoľvek útok by znamenal tretiu svetovú vojnu. Maličký štát s desiatimi miliónmi obyvateľov napriek tomu zaútočil na túto deklarovanú pevnosť, zničil jej kľúčové vojenské kapacity, jeho lietadlá si lietali voľne pod iránskym nebom a jedinou odpoveďou bola dopredu ohlásená salva rakiet.
Chirurgická eliminácia kľúčových generálov Iránskych revolučných gárd priamo v ich bezpečných úkrytoch mala pritom svoj vlastný efekt. Pre režim stojaci na kulte sily a lojalite armády je neschopnosť ochrániť vlastné velenie smrtiaca. Zaseje hlbokú nedôveru, každý podozrieva každého z úniku informácií a spolupráce s nepriateľom.
Štrukturálny ekonomický kolaps
Najdôležitejším faktorom postupného úpadku Iránu nie je vojenská slabosť, ale ekonomická devastácia. Má korene hlboko vo vnútri systému, a nie iba v amerických sankciách. Áno, tie sankcie sú naozaj závažné, ale nie až tak úplne, keď sa pozrieme na Rusko, ktoré má „len“ o približne 50 miliónov obyvateľov viac.
Veľkú časť iránskej ekonomiky – odhady hovoria o 30 až 50 % HDP – neovláda ani štát, ani súkromný sektor, ale Iránske revolučné gardy (IRGC) a náboženské nadácie. Tieto subjekty neplatia dane, nepodliehajú auditom a získavajú štátne zákazky bez výberových konaní. Súkromný sektor v takom prostredí prakticky nemôže rásť.
Irán udržiava jedny z najvyšších energetických dotácií na svete, v roku 2025 dosahovali ich náklady približne 12 % HDP. Režim sa po desaťročia bál zvýšiť ceny benzínu a elektriny, aby neprovokoval nepokoje. Výsledkom je absurdita: energetická veľmoc, ktorá paradoxne dováža benzín aj plyn, pretože systém nebol schopný investovať do vlastnej kapacity.
Okrem toho Teherán dlhodobo udržiaval viacero výmenných kurzov rialu, čím vytvoril živnú pôdu pre extrémnu korupciu. Elity prepojené so systémom nakupovali doláre za výhodný oficiálny kurz a predávali tovar za trhové kurzy. Rozdiel si nechali pre seba – a tento kapitál hromadne vyvádzali do zahraničia. Len v roku 2025 odtieklo z krajiny odhadom 15 miliárd dolárov. Chámeneí, ktorý pohŕdal Západom a stavil na sebestačnosť, chránil iránsky trh pred konkurenciou, čím zablokoval akýkoľvek technologický pokrok.
Prečo teraz a prečo Čína
A tu sa dostávame k jadru veci. Mnohí podliehajú dojmu, že americký útok na Irán predstavuje riziko svetovej vojny. Nepredstavuje, pretože Spojené štáty teraz iba „doťuknú“ ťažko nalomený režim k pádu alebo aspoň k zásadnej vnútornej premene.
Trumpova výzva, aby IRGC zložili zbrane výmenou za imunitu, nie je náhodná. Ukazuje, že Washington presne vie, kto drží v Iráne skutočnú ekonomickú moc a s kým bude rokovať. Zároveň to naznačuje určité opakovanie venezuelského scenára.
Skutočným cieľom celej operácie však nie je Irán. Je to Čína. Irán plnil v čínskej stratégii trojicu vzájomne previazaných úloh. Po prvé bol zdrojom lacnej sankcionovanej ropy za cenu, ktorú bežné trhové mechanizmy neumožňujú. Po druhé predstavoval geopolitickú páku v Perzskom zálive, ktorá vyvažovala americký vplyv, a po tretie bol živým symbolom toho, že odpor voči Washingtonu môže dlhodobo fungovať – naratív, ktorý Peking aktívne využíval vo svojej diplomatickej komunikácii s globálnym Juhom.
Pád alebo zásadná premena iránskeho režimu rušia túto trojicu naraz. Čína príde o cenovú výhodu pri dovoze ropy, o regionálneho spojenca a o diplomatický príklad. Zároveň Peking dostane jasný signál: USA sú ochotné a schopné jednostranne preformátovať energetické závislosti svojich rivalov – bez NATO, bez OSN, bez zdĺhavých koalícií. Nabudúce by mohol byť na rade iný dodávateľ.
Nová americká Národná bezpečnostná stratégia už napokon Čínu nedefinuje ako vojenského nepriateľa, ale ako ekonomického rivala. Spojené štáty, zdá sa, rezignovali na udržiavanie unipolárneho sveta, v ktorom by hrali rolu globálneho policajta. Namiesto toho sa usilujú o vyrovnanie podmienok – a využívajú na to slabosť Ruska, ktoré dnes nemá kapacity presadzovať svoje záujmy na Blízkom východe.
Venezuela bola prvý ťah. Irán je druhý. A oba majú jedného spoločného menovateľa: odrezať Čínu od lacných surovín a regionálnych spojencov. Geopolitický šach hraný s chladnou hlavou.
A na záver osobná poznámka. Vždy som obhajoval myšlienku, že sa Ukrajina mala s Ruskom dohodnúť. Nemôžem teda teraz písať litánie o americkej intervencii a úplne konzistentne z rovnakého pohľadu musím napísať, že sa Irán mal so Spojenými štátmi dohodnúť. Času na to mal dostatok, v tom bol Trump na rozdiel od svojich predchodcov veľmi trpezlivý. Páčia sa mi intervencie veľmocí? Nie, ale taká je dnešná geopolitika.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z českej edície Epoch Times.
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.