Úlohou amerického útoku na Irán je zbrzdiť Čínu (Komentár)
Bavím sa nad myšlienkovým predmetom tých, ktorí včera obhajovali ruskú agresiu na Ukrajine ako „ochranu záujmov“, no dnes sa môžu zblázniť z amerického postupu proti Iránu. Táto zdánlivá nekonzistencia má pritom veľmi konzistentnú logiku, len ju je potrebné čítať spätne a v širších súvislostiach.
Venezuela ako generálna skúška
Trumpove venezuelské dobrodružstvo som spočiatku kritizoval ako porušenie predvolebných sľubov. Mýlil som sa. Ukázalo sa totiž, ako chytro bola celá operácia ošéfovaná: viceprezidentka Delcy Rodríguezová sa dohodla so CIA a v zásade predala Madura. Trump pritom neusiloval o totálny politický prevrat – vystačil si s miernym mocenským posunom a jednou zásadnou zmenou: zavretím kohútika lacnej ropy pre geopolitického rivala Čínu.
Príjemným vedľajším efektom bolo súčasne odrezanie bábkovej vlády na Kube, ktorá tak Trumpovi pravdepodobne spadne do lona bez jediného výstrelu. Spätne sú to výborne zahrané geopolitické šachy. A Venezuela nebola náhodným ťahom, bol to prvý test novej doktríny.
Irán: pád, ktorý nezačal sobotným útokom
Iránsky režim – vo svojej doterajšej podobe – pravdepodobne prestane existovať. Ale jeho pád nezačal sobotným útokom. Začal najneskôr ruskou inváziou na Ukrajinu, ktorá natoľko zamestnala Moskvu, že sa ako domček z karát rozpadol sýrsky Asadov režim. Pre Irán to bola obrovská mocenská rána, stratil kľúčové zázemie pre Hizballáh a logistické koridory naprieč regiónom.
Severná hranica
Možno ešte viac frustrujúca než južný front bola pre Teherán situácia na severe. Azerbajdžan – štát, ktorý Irán kedysi považoval za podriadeného suseda – dnes so silnou tureckou podporou kontroluje celú dĺžku svojej hranice s Iránom. Porážka Arménska, tradičného iránskeho spojenca, bola pre Teherán šokom. Azerbajdžan naviac získal rolu najbližšieho regionálneho partnera Izraelu, a hrozba Zangezurského koridoru spojujúceho Turecko s Azerbajdžanom cez arménske územie je pravdepodobne najväčšou nočnou morou Teheránu.
Turecko a Azerbajdžan medzitým systematicky budujú energetické trasy a železnice, ktoré Irán úplne obchádzajú. Krajina, ktorá se videla ako prirodzený energetický uzol Blízkeho východu, je dnes logisticky izolovaná. Náreky Erdogana nad útokmi sú podľa mňa len divadlom, v skutočnosti by Turecko na páde iránskeho vplyvu profitovalo najviac.
Rozpad osy odporu
Iránska strategická doktrína stála desaťročia na sieti proxy armád – Hizballáhu a Hamásu – ako odstrašujúcom prostriedku proti Izraelu. Izraelská ofenzíva v Libanone zlikvidovala takmer celé historické vedenie Hizballáhu a podstatnú časť jeho raketového arzenálu. Strata sýrskeho zázemia ho logisticky izolovala. Hamás je po vojne v Gaze vojensky paralyzovaný a neschopný koordinovaných akcií. Irán tak naraz prišiel o svoje najdôležitejšie páky.
Jedinou oblasťou, kde si Irán udržal vplyv, je Jemen a hnutie Ansar Alláh, alebo Hútíovia. Tí síce prežili sedemročné saudské bombardovanie, no postupne sa vymkli priamej kontrole Teheránu. Ich eskalácia v Červenom mori nakoniec poškodila samotný Irán – konkrétne jeho vzťah s Čínou, pre ktorú sú voľné námorné trasy kľúčové. Na to že Saudi museli nakoniec poprosiť Čínu o sprostredkovanie ich prosby Iránu, aby prestal Hútiov povzbudzovať k útokom na saudské územie, Saudská Arábia podľa mňa určite nezabudla.
Dvanásť dní, ktoré zničili mýtus o nedobytnosti
Dvanásťdňová vojna s Izraelom v minulom roku zasadila iránskej schopnosti odstrašenia možno najsmrteľnejšiu ranu. Teherán si po desaťročia budoval obraz krajiny, ktorá síce nemá najmodernejšie letectvo, avšak disponuje tak sofistikovanou protivzdušnou obranou a tak hlboko zakopanými bunkrami, že akýkoľvek útok by znamenal tretiu svetovú vojnu. Maličký štát s desiatimi miliónmi obyvateľov napriek tomu zaútočil na túto deklarovanú pevnosť, zničil jej kľúčové vojenské kapacity, jeho lietadlá si lietali voľne pod iránskym nebom a jedinou odpoveďou bola dopredu ohlásená salva rakiet.
Chirurgická eliminácia kľúčových generálov Revolučných gárd priamo v ich bezpečných úkrytoch mala pritom svoj vlastný efekt. Pre režim stojaci na kulte sily a lojalite armády je neschopnosť ochrániť vlastné velenie smrtiace. Zaseje hlbokú nedôveru, každý podozrieva každého z úniku informácií a spolupráce s nepriateľom.
Štrukturálny ekonomický kolaps
Najdôležitejším faktorom postupného úpadku Iránu nie je vojenská slabosť, ale ekonomická devastácia a tá má korene hlboko vo vnútri systému, a nie iba v amerických sankciách. Áno, tie sankcie sú naozaj závažné, ale nie zas tak úplne, keď sa pozrieme na Rusko, ktoré má „len“ o cca 50 miliónov obyvateľov viac.
Veľkú časť iránskej ekonomiky – odhady hovoria o 30 až 50 % HDP – neovláda ani štát, ani súkromný sektor, ale Revolučné gardy (IRGC) a náboženské nadácie. Tieto subjekty neplatia dane, nepodliehajú auditom a získavajú štátne zakázky bez výberových konaní. Súkromný sektor v takom prostredí prakticky nemôže rásť.
Irán udržiava jedny z najvyšších energetických dotácií na svete, v roku 2025 dosahovali ich náklady približne 12 % HDP. Režim sa po desaťročia bál zvýšiť ceny benzínu a elektriny, aby neprovokoval nepokoje. Výsledkom je absurdita: energetická veľmoc, ktorá paradoxne dováža benzín aj plyn, pretože systém nebol schopný investovať do vlastnej kapacity.
Okrem toho Teherán dlhodobo udržiaval viacero výmenných kurzov rialu, čím vytvoril živnú pôdu pre extrémnu korupciu. Elity prepojené so systémom nakupovali doláre za výhodný oficiálny kurz a predávali tovar za trhové kurzy. Rozdiel si nechali pre seba – a hromadne ho exportovali. Len v roku 2025 odtieklo z krajiny odhadom 15 miliárd dolárov. Chameneí, ktorý pohŕdal Západom a vsádzal na sebestačnosť, chránil iránsky trh pred konkurenciou, čím zablokoval akýkoľvek technologický pokrok.
Prečo teraz a prečo Čína
A tu sa dostávame k jadru veci. Mnohí podliehajú dojmu, že americký útok na Irán predstavuje riziko svetovej vojny. Nepredstavuje, pretože Spojené štáty teraz iba doťuknú ťažko nalomený režim k pádu alebo aspoň k zásadnej vnútornej premene.
Trumpova výzva, aby IRGC zložili zbrane výmenou za imunitu, nie je náhodná. Ukazuje, že Washington presne vie, kto drží v Iráne skutočnú ekonomickú moc a s kým bude jednať. Zároveň to naznačuje určité opakovanie sa venezuelského scenára.
Avšak skutočným cieľom celej operácie nie je Irán. Je to Čína. Irán pre Čínu plnil trojicu vzájomne previazaných funkcií. Po prvé bol zdrojom lacnej sankcionovanej ropy za cenu, ktorú normálne trhové mechanizmy neumožňujú. Po druhé predstavoval geopolitickú páku v Perzskom zálive, ktorá vyvažovala americký vplyv a po tretie bol živým symbolom toho, že odpor voči Washingtonu môže dlhodobo fungovať – naratív, ktorý Peking aktívne využíval vo svojej diplomatickej komunikácii s globálnym Juhom.
Pád alebo zásadná premena iránskeho režimu rušia túto trojicu naraz. Čína príde o cenovú výhodu v dovoze ropy, o regionálneho spojenca a o diplomatický príklad. Zároveň dostane Peking jasný signál. USA sú ochotné a schopné jednostranne preformátovať energetické závislosti svojich rivalov – bez NATO, bez OSN, bez zdlhavých koalícií. Nabudúce by na rade mohol byť iný dodávateľ.
Nová americká Národná bezpečnostná stratégia už napokon Čínu nedefinuje ako vojenského nepriateľa, ale ako ekonomického rivala. Spojené štáty, zdá sa, rezignovali na udržiavanie unipolárneho sveta, v ktorom by hráli rolu globálneho policajta. Namiesto toho usilujú o vyrovnanie podmienok – a využívajú na to slabosť Ruska, ktoré dnes nemá kapacity presadzovať svoje záujmy na Blízkom východe.
Venezuela bol prvý ťah. Irán je druhý. A oba majú jedného spoločného menovateľa: odrezať Čínu od lacných surovín a regionálnych spojencov. Geopolitické šachy, hrané s chladnou hlavou.
A na záver osobná poznámka. Vždy som hájil myšlienku, že sa Ukrajina mala s Ruskom dohodnúť. Nemôžem teda teraz písať litánie na americkú intervenciu a úplne konzistentne z rovnakého pohľadu musím napísať, že sa Irán mal so Spojenými štátmi dohodnúť. Času na to mal dostatok, v tom bol Trump na rozdiel od svojich predchodcov veľmi trpezlivý. Páčia sa mi intervencie veľmocí? Nie, ale sú to realistické geopolitické šachy.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z českej edície Epoch Times
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.