Inšpirácie » Tradičné remeslá

Pepino Puppets: Je fajn vidieť staršieho drsného motorkára, ktorý prechádza okolo nášho stánku a chce sa hrať (Rozhovor)

Manželia Petra a Libor stoja za originálnou a pomerne raritnou výrobou tradičných látkových bábok s dreveným vahadielkom. Špecializujú sa na zvieracie bábky – od jazvečíkov až po magické jednorožce či draky, ktoré boli neraz aj ocenené a svojich majiteľov si našli po celej Európe, v Amerike či Austrálii. V bohatom zvieracom výbere si totiž nájde svoju bábku každý od detí cez tínedžerov a dospelých až po seniorov. V rozhovore sa okrem iného dočítate z akých materiálov Pepino Puppets vznikajú, ako prebieha ich výroba či aké najzložitejšie bábky sa im už podarilo vytvoriť.

Epoch Times Slovensko: Dnes sa už Pepino Puppets spája s desiatkami rôznych zvieracích bábok, avšak všetko to začalo jedným jazvečíkom Pepinom. Priblížite nám príbeh tejto jedinečnej bábky, od ktorej sa odrazila vlastne celá vaša výroba?

Petra Olšaníková: Keď mal náš syn (Josef, alias Pepino) asi 8 rokov, túžil po skutočnom psíkovi. Bývali sme vtedy v Londýne v prenajatom byte a bolo nemysliteľné kúpiť psíka. Chceli sme mu urobiť radosť a kúpiť aspoň hračku – psíka, ktorý sa bude hýbať, bude na vôdzke a on s ním bude môcť chodiť, kam sa mu zapáči. Zdalo sa to ako jednoduché riešenie, no bolo to nemožné. Buď to boli psíky z umelého materiálu na baterky, alebo klasické plyšáky, ktorých už mal niekoľko.

A potom manželovi napadlo, že by mohol skúsiť vyrobiť jednoduchú bábku a spomenul si na svoje študentské roky v Prahe, kde podobné pomáhal vyrábať s kamarátkou, aby si privyrobil. A tak sa začal rodiť Pepino. Meno dostal pochopiteľne neskôr od nášho syna. Prečo ho pomenoval prakticky po sebe? Vtedy nám len povedal, že je to super meno, ktoré vie vysloviť každý a najlepšie sa k nemu hodí.

Kúpa bábky nám tiež napadla, ale všetky, ktoré sme našli, boli buď len maňušky na ruku, alebo klasické marionety určené skôr pre divadlo, a bolo ich veľmi zložité ovládať.

Podarila sa na prvý pokus?

Libor Olšaník: Vzhľadom na to, že som mal nejaké skúsenosti a mal som z čoho vychádzať, nebol to úplne prvý pokus, ale asi na tretí sa to podarilo.

Petra: Okrem toho sme hneď vedeli, že to bude jazvečík. Máme ich radi a sú pomerne ľahko rozpoznateľní typickým dlhým telíčkom, krátkymi nožičkami a plantavými uškami.

Ako ste vo výrobe bábok ďalej postupovali?

Petra: Chvíľu po výrobe prvého jazvečíka Pepina sa nič nedialo, ale keď sme na prechádzkach stretávali rôznych ľudí vrátane kamarátov a známych, začali prichádzať prvé prosby o výrobu takého psíka pre ich deti alebo ako darček.

Libor: Tiež sa začali objavovať prvé návrhy, že by sme mohli vyrobiť koníka, mačičku, jednorožca a podobne, podľa toho, kto má aké obľúbené zvieratko.

Petra: Čo sa týka materiálov, tak zo začiatku sme používali hlavne kanvas v rôznych farbách. Zamat, ktorý používame dnes, prišiel až neskôr. Náhodou sme naň narazili v predajni látok a nadchol nás svojou jemnosťou, pevnosťou a možnosťou lepšej údržby. Na druhej strane na kanvase sa lepšie maľovalo. Prvých pár rokov som všetky bábky maľovala výhradne ručne a priznám sa, že na zamate to ide o dosť horšie. Napriek tomu sme pri ňom zostali a dnes používame sieťotlač, čo celý proces urýchlilo.

Teda aj pri materiáloch si dávate záležať na ich výbere?

Libor: Jednoznačne, materiál je alfa a omega! Navyše, udržateľnosť je pre nás samozrejmosť, rovnako ako lokálne zdroje, aj keď pri zamate je to veľmi zložité.

Petra: Napríklad pri drevených labkách a kopýtkach spolupracujeme s družstvom invalidov v Proseči, kde nielenže pracujú hendikepovaní ľudia, ale zdroj dreva má certifikát o spôsobe nakladania s drevom, čo bolo dôležité, keď sme začali dodávať do obchodov v anglických národných parkoch. Išlo o National Trust, čo je celonárodná organizácia, ktorá sa stará o národné parky a rezervácie v celom kráľovstve. My sme dodávali konkrétne do obchodu v parku Ashridge, neďaleko Watfordu, teda kúsok za Londýnom. Oslovili nás ako lokálneho výrobcu. V tom čase sme žili v Hemel Hempstead asi 20 km severne od Londýna. Spolupráca bola skvelá, ale, žiaľ, naším návratom sa skončila, práve kvôli požiadavkám na lokálnosť.

A čo v prípade, že materiál nespĺňa požiadavky? Ako z pohľadu výrobcu bábok vyzerá nekvalitný materiál?

Petra: Našťastie, to sa veľmi nestáva, máme už overených dodávateľov a držíme sa ich. Skôr než nekvalitný, je materiál nevhodný. Napríklad pre naše bábky nie sú vhodné strečové a lesklé látky alebo tie s vysokým obsahom umelých vlákien. Čo sa týka vlny, používame predovšetkým kvalitnú priadzu s vysokým obsahom prírodnej vlny.

Pri zvieratkách ale neostávate len pri jednom druhu materiálu…

Libor: Látka je hlavný materiál, ale bez vlny a filcu by to nešlo. Krky, nožičky, hrivy a srsť vyrábame z vlny, kopytá a labky nám dodáva DIPRO Proseč. 

Stopercentne ručná práca je v dnešnej dobe mimoriadne cenená a vzácna, čo platí aj pri vašich bábkach. Ako teda výroba prebieha?

Petra: Pri bábke, ktorú bežne vyrábame, začíname sieťotlačou, ktorou vytvoríme tvár, prípadne telíčko, ak má byť maľované (napr. zebra, žirafa, jednorožec). Potom prichádza na rad strih a šitie na stroji, čo robí výlučne Libor. On tiež vytvára prvé návrhy a prototypy nových bábok. Ja dávam bábkam charakter – výraz, oči, ňufáčik, ušká, farbu, atď.

Potom vypchávame a rozdeľujeme bábky podľa druhu. Na každú hlavu prišijem krk, uši, prípadne rohy a hrivy, manžel namotá alebo prišije chvosty a nožičky. Posledná fáza je kompletácia – prišitie gombíkov a zavesenie na vahadielko.

Z čoho býva vytvorená základná kostra, aby bábka držala svoj tvar?

Libor: Naše bábky sú predovšetkým textilné hračky a vďaka kvalitnému zamatu a výplni z recyklovaného dutého vlákna krásne držia tvar. Nohy a krk sú upletené z vlny, čo umožňuje jednoduchý pohyb pomocou dreveného vahadielka a dvoch šnúr.

Popri klasických zvieratkách ste sa rozhodli venovať aj výrobe jednorožcov – unicornov. Je to trochu úlet od prvotného jazvečíka…

Libor: Najprv bol klasický koník, potom sa nám narodila dcérka a keď mala asi 4 roky, prišla za mnou a povedala: „Ocino, prečo nemá ten koník roh? Potom by bol unicorn a toho by som veľmi chcela.“ Najprv som bol zhrozený, ale dali sme hlavy dohromady a experimentom sme sa dopracovali k dnešnej podobe. Drak je moja srdcovka – ako chalanovi by sa mi páčil. Je to klasická marioneta pre väčšie deti alebo dospelých, zavesená na viacerých šnúrkach, ktoré sa nemôžu odňať.

Petra: Unicorn musel byť ružový so zlatými detailmi. Nakoniec sa nám veľmi vydaril – prvý unicorn visí dcére dodnes. Má takmer 14 rokov a stal sa bestsellerom, dokonca predbehol jazvečíka Pepina.

Libor: Je fajn vidieť aj staršieho drsného motorkára, ktorý prechádza okolo nášho stánku, zastaví sa, zmäkne, usmeje sa a chce sa hrať.

Všetky vaše bábky majú vahadielko, no poznáme aj iné druhy bábok…

Libor: Áno, napríklad marioneta, teda bábka na vodiacich šnúrkach, sa prvýkrát objavila už v starom Egypte, približne okolo roku 3000 pred naším letopočtom. V období renesancie sa potom objavila jedna z najznámejších postavičiek – Kašpárek – Gašparko. Neskôr, v 18. a 19. storočí, bolo Česko bábkarskou veľmocou. 

Myslím si, že všetky ďalšie druhy bábok (maňušky, tieňové bábky) vznikali najmä preto, aby sa viac priblížili deťom ako hračka, čo klasická marioneta úplne nie je, a to hlavne kvôli množstvu tenkých povrázkov, ktoré sa pri zamotaní veľmi ťažko rozmotávajú. Navyše, práca s nimi už vyžaduje trochu zručnosti a praxe. Nie nadarmo sa to vyučuje aj na vysokých školách umenia. V každom prípade, naša bábka je marioneta, len má dva silnejšie povrázky, aby sa nemohli zamotať a aby sa s ňou mohli hrať deti už od 3 rokov.

Bábky možno vidieť v rôznych veľkostiach. Prekročili ste aj vy určitú hranicu a vyrobili nadrozmernú bábku?

Libor: Áno, vyrábali sme „dobrého ducha“ vysokého asi 70 cm a teraz pracujeme na bábkach štyroch ľudských postáv s výškou okolo jedného metra pre choduliarov.

Je výroba ľudských bábok v ničom odlišná od zvieracích?

Libor: Rozdiel medzi nimi je pomerne veľký. Naše zvieratká, ktoré tvoríme, majú – okrem pár výnimiek – štyri nohy, čo umožňuje použiť iba dve šnúrky na jednoduchom vahadielku. Vďaka tomu je potom pohyb aj práca s takouto bábkou jednoduchá. Akonáhle však postava má iba dve nohy, vyžaduje si to už viac povrázkov, a teda aj takzvaný kríž a vedenie bábky. Navyše samotné vytvorenie, konkrétne ušitie takejto tváre, je dosť náročné, preto sa tomu venujeme len okrajovo a na zákazku.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK