Inšpirácie » Tradičné remeslá

Miloš oživuje tradičné kováčstvo: Sériová výroba nie je pre mňa. Chcem robiť stále na niečom inom (Rozhovor)

Tradičné kováčstvo dnes nahrádzajú moderné technológie a sériová výroba, no mnohí ani len netušia, čo všetko sa skrýva za tvarovaním železa a jeho kovaním za tepla. Napriek tomu sa stále nájdu nadšenci, ktorí toto remeslo držia pri živote. Jedným z nich je aj umelecký kováč Miloš Kočtúch. Ten sa aktuálne venuje výrobe historických zbraní, mečov, zbrojí, rukavíc, ale aj funkčných predmetov. Jeho cesta ku kováčstvu začala úplnou náhodou, keď po prijatí na školu umeleckého stolárstva dostal ponuku študovať umelecké kováčstvo. Každý kovaný predmet nesie odtlačok ruky majstra, preto aj v jeho kováčskej dielni ožíva minulosť a ukazuje, že kováčstvo je vášeň, umenie a spôsob, ako spojiť históriu s prítomnosťou.

Epoch Times Slovensko: Tradičné kováčstvo v podobe, v akej ho stále praktizujete aj vy, sa pomaly vytráca a dnešné deti už možno ani nevedia, čo všetko sa za týmto remeslom skrýva. Skúsite nám predstaviť vašu remeselnú vášeň? Čomu sa ako kováč venujete?

Miloš Kočtúch: Kováčstvo ako tradičné remeslo sa už ukazuje len v rozprávkach a historických filmoch, pričom pravému kováčstvu, čo je tvarovanie železa kovaním za tepla, sa dnes už naozaj venuje málokto. Nahrádzajú ho zámočnícke dielne, ktoré prešli na moderné spracovanie železa používaním CNC strojov, lisov, výpalkov a rôznych strojom vyrábaných polotovarov, ktoré hociktorý šikovný zvárač pozvára do hotového produktu. Laik to nevie posúdiť, preto pri cene ručného kovania len zdvihne obočie a od klasického kováča uteká do obchodného centra a za tretinu si kúpi napodobeninu, ktorá kvalitou padá hlboko pod poctivé kované železo.

Kedysi som sa venoval výrobe klasických výrobkov interiéru a exteriéru od brány, zábradlia, svietnikov po kovaný nábytok, ale často som sa stretával práve s tým, že po nacenení výrobku, pri ktorom som strávil hodiny kreslenia, výpočtov, materiálu a nacenenia, zákazník oznámil, že je to drahé a lacnejšie si to kúpi v obchode. 

Mňa najviac napĺňa tvoriť buď historické veci od chladných zbraní, zbrojí, alebo výroba niečoho originálneho, čo v obchode nekúpite. Nebaví ma robiť jednu vec dookola. Sériová výroba nie je pre mňa. Chcem robiť stále na niečom inom.

Pracovať v kováčskej dielni nie je práve typická detská predstava o vysnívanej práci. Ako to bolo u vás? Kedy nastal moment, ktorý vás presvedčil v tom, že sa chcete stať kováčom?

Ja som nikdy netušil, že budem kováčom. Odmalička som sa síce stále šprtal v niečom, rozoberal som svoje hračky a potom ich zas opravoval, potom som si staval bunkre a pevnosti a všetky tie detské kutilstvá, motokáry, luky a potom porezané prsty. 

Keď som si vyberal strednú školu, tak som sa prihlásil na odbor umelecký stolár. Vôbec som neregistroval nejaké kováčstvo. V tých rokoch sa to vôbec nepropagovalo, keďže začínal vek internetu a počítačov. Tak som išiel na talentové skúšky, ktoré spočívali v kreslení zátišia a výrobe drevenej hračky. Skúšky som spravil, ale oznámili mi, že prijali plný počet žiakov na odbor umelecké spracovanie dreva, ale ponúkajú mi odbor umeleckého kováča. Ja som to vtedy hneď prijal, aby som mal školu.

Už po pár mesiacoch, keď sme rozpálili vyhňu na praxi a začali nahrievať prvé železo, som prichádzal na to, aké úžasné je vykovať tvar železu z jedného kusu bez použitia rezania, brúsenia, zvárania. To prítmie v dielni osvetlené žiarou vyhne, tá vôňa uhlia a ocele tomu dodávali mystiku.

Keďže som absolvoval 4 roky na škole, kde ma učili originálni kováčski majstri Nemčíkovci (otec a syn), tak som sa učil od základov nahrievania, ohýbania, sekania, tepania plechu, tepelných úprav materiálov, ako kalenie a popúšťanie. Viedli nás aj k estetickému cíteniu a vnímaniu umenia.

Spolužiaci stolári nám závideli že oni lepili drevené nábytky a my sme kovali rôzne plastiky zvierat, meče, veľké stojanové svietniky, ruže. V druhom ročníku strednej školy som začal s historickým šermom, čo ma už úplne utvrdilo, že to možno nebola náhoda, ale osud.

S akým najsilnejším zážitkom si spájate vaše začiatky v kováčstve? Kedy ste objavili pravé čaro tohto remesla?

Už pár rokov po škole som sa zamestnal v jednej kováčskej dielni, kde sme mali zadanie vykovať rímsky gladius (meč). Zadanie bolo, že aj materiál, nech je unikátny. Tak sme začali hľadať niečo staré, a vtedy kolega zbadal na dvore trčať zo zeme kus železa. Vykopali sme starú hrubú hrdzavú tyč, ktorá bola odsúdená na postupné rozožratie hrdzou a pomalé rozpadnutie v čase. No my sme ju zasypali žeravým uhlím a vykovali z nej nádherný meč, ktorý dodnes visí na stene hrdého zákazníka.

Ako pokračovali ďalej vaše kováčske kroky?

Neskôr ma zlákal svet a odcestoval som najprv do Anglicka, potom do Švajčiarska. Keď som sa vrátil, pracoval som v bežných povolaniach a svoju dielňu som mal len doma na záhrade a príležitostne som robil nejakú kovanú posteľ, bránu, luster.

V čom ste najviac pocítili slobodu vlastnej dielne?

Bohužiaľ, stále nepociťujem slobodu vlastnej dielne, keďže podnikanie na Slovensku malým živnostníkom nepraje. Momentálne pracujem v bežnom zamestnaní ako zámočník a popri tom mám dielňu, za ktorú musím platiť nájom, ktorý mi nedovoľuje pociťovať slobodu.

Aby sme však vašu tvorbu detailnejšie predstavili: aké produkty vás aktuálne najviac zamestnávajú? Čo najčastejšie vyrábate?

Posledné dva roky som sa začal orientovať hlavne na historické zbroje, výrobu funkčných replík pre boj. Sám sa zúčastňujem historických bitiek, takže moje zbroje aj reálne musia fungovať, čo sa týka pohyblivosti, musia spĺňať historickú vernosť a dostatočnú ochranu. Momentálne mám rozrobené dve prilby typu bascinet zo 14. storočia a dva typy plnoplátových rukavíc. Venujem sa hlavne prilbám, rukaviciam a rôznym častiam zbrojí. K tomu patria aj rôzne veci do historického tábora zo železa, ako sú panvice, pekáče, kotlíky, ohniská, rošty, stanové kolíky a svietidlá. Okrem toho mám občas aj nejakého záujemcu na kováčskom kurze.

Po čom je teda najväčší dopyt zo strany zákazníkov?

Najväčší dopyt sú asi brány, zábradlia, ale prevláda masová produkcia lacných polotovarov, čo už od klasického kováčstva vybočuje. Na prvom mieste je cena a železo sa cení od váhy. Ja som sa dal na ťažšiu cestu a musím sa predrať aspoň na slovenský trh a okolie. Kompletná zbroj začína od 3000 € a potom to stúpa podľa obdobia, náročnosti prevedenia, povrchovej úpravy, takže dá sa tým uživiť, ale zatiaľ toľko zákaziek nemám a platiť hypotéku musím.

Kedysi boli kováči nenahraditeľní najmä po tej praktickej stránke, ale dnešné kováčstvo je aj o estetike. V čom by sme mali vidieť tú vizuálnu stránku kováčskych produktov?

Keď chcete vidieť originálnu prácu kováčov, musíte sa isť pozrieť na historické budovy, ako katedrály, dómy, cintoríny, múzeá. Ak sa zadívate do detailov, uvidíte aj rôzne zlomy, spáleniny, nedokovky, a tak spoznáte, že to robil človek rukami. Jedine stroj urobí každý kus úplne rovnaký a dokonalý. To isté je aj o estetike výrobkov. 

Vraví sa, že „čas sú peniaze“, takže všetko treba mať hotové rýchlo a dokonalo. Kedysi sa kládol dôraz na detaily. Inšpirácia sa brala z prírodných motívov, tvary boli jemné a oblé. Dnes sa už používajú aj moderné materiály odolné voči korózii ako nerez, ktoré si vyžadujú už moderné nástroje na opracovanie.

Je celkom prekvapivé, že sa venujete aj výrobe historických zbraní či častí brnení. Ako dokážete vôbec niečo také vytvoriť?

V škole nás neučili výrobu brnení, preto sa túto fázu spracovania musím učiť sám. Najprv som chodil do knižnice, neskôr mi veľmi pomohol internet, kde som hľadal vyobrazenia, manuskripty a fotky originálnych kusov v múzeách. Plech sám o sebe je zložitý na spracovanie, lebo je to tenký profil, ktorý môže praskať a veľakrát dostať ho do požadovaného tvaru trvá niekoľko hodín jednotvárneho búchania kladivami rôznych váh a tvarov. Dôležité je naštudovať si historickú vernosť a hlavne funkčnosť jednotlivých návrhov.

S akými rôznymi materiálmi pri výrobe pracujete?

Používam klasický čierny plech, ale záleží od požiadavky zákazníka. Ak to bude zbroj na ozdobu do kaštieľa, to postačí. Ak sa chce zákazník pustiť do duelov alebo hromadných bitiek, zvolíme plech s označením C45, ktorý má už vyšší obsah uhlíka a dá sa kaliť. Na ozdobné časti zbrojí, ako sú lemy a pracky používam mosadz a meď.

Prezradíte nám, ako vyzerá proces výroby?

Najprv si naštudujem detaily vyobrazení, potom pracujem na výrobe šablóny z papiera, ktorú prekreslím na plech podľa požiadavky zákazníka, či to má byť obyčajný mäkký čierny plech alebo plech s vyšším obsahom uhlíka na potreby tvrdenia resp. kalenia ocele. 

Po vystrihnutí častí plechu ho nahrievam a skúvam do potrebného tvaru. Výroba prilby je zložitá v tom, že ak je na začiatku váha materiálu 4 – 5 kg, tak tú váhu stále drží kováč v jednej ruke, aby druhou mohol búchať kladivom. Aj keď drží materiál na kovadline, alebo v prípravku, aj tak s ňou musí manipulovať, otáčať ju a popritom všetkom je jej teplota okolo 850 až 1000 °C. 

Je to fyzicky náročná, ale aj nebezpečná práca. Popáleniny som už prestal rátať. Po dokončení základného tvaru výrobku prichádza proces brúsenia a doťahovanie detailov, výroba remienkov a praciek, prípadné zakalenie a následné popúštanie materiálu (uvoľnenie napätia v oceli) a potom finálne leštenie.

Spomeniete si na zatiaľ najnáročnejšiu objednávku, z ktorej vzišiel skutočne komplikovaný kúsok? Čo bolo na jeho výrobe najťažšie?

Pred pár rokmi som robil jednému zákazníkovi presnú kópiu barokového stolíka zo Štiavnického zámku, v ktorom bolo kopec prírodných prvkov, ako sú lístky, púčiky a stonky. Bola to detailná práca, ktorá bola náročná. 

Rukavice, ktoré vyrábam, sú pre mňa ďalšia výzva, lebo sú neskutočne náročné na výrobu. Sú dokonalé na ochranu ruky aj dokonale funkčné, čo sa týka komfortu a pohyblivosti. Keď pracujete s horúcim materiálom, neviete si ho len tak skúšať ako u krajčíra. Keď si ich nasadím na ruku a uchopím do nej meč, nesmú nijako tlačiť ani obmedzovať v pohybe.

Kam putujú takéto rukavice či historické zbrane?

Momentálne po dokončení poputujú helmy a rukavice do Čiech k šermiarom. V skupine historického šermu Sastellum Cassovia, kde pôsobím používame moje zbroje a zúčastňujeme sa aj festivalov v Maďarsku, Rumunsku, Čechách, kde predávam svoje výrobky a kde si ich môžu rovno vyskúšať, lebo zbroj, ktorá nesedí presne na majiteľa, tak v bitke nechráni, ale dosť bolí.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK