Pacifizmus nie je slabosť, je to radikálne odmietnutie sveta násilia (Komentár)
Zdá sa, že pacifizmus je prejavom morálky hlásajúcej nenásilie, ktorý akoby priamo vstupoval do politiky. To je však zásadný omyl. Pacifizmus a nenásilie sú dva prejavy toho istého náboženského princípu odmietania sveta (alebo povznesenia sa nad svet). Obidva sú typické pre spiritualitu, nie pre politiku.
Kto to pochopí, nebude sa zástancom tohto náboženského princípu v politickom priestore vysmievať ako rojkom. Toto poznanie by však malo viesť k zamysleniu aj tých, ktorí sami vyvolávajú posmech tým, že tvrdia, že ich náboženstvo je najlepšou politikou. Náboženstvo totiž politikou nie je, a ak sa za ňu vydáva, stráca liečivý vplyv svojej spirituálnej múdrosti.
Nenásilie je extrémne aj radikálne
Nenásilie je správnym morálnym postojom len vtedy, ak neexistuje žiadne ospravedlnenie pre použitie násilia. Pacifizmus je správnym politickým postojom len vtedy, ak neexistuje žiaden dôvod začať vojnu. Vnútorná logika pacifizmu aj nenásilia je rovnaká; je extrémna aj radikálna, čo znamená, že zo svojej podstaty nie je schopná kompromisu s bežným diskurzom.
Ani v našich medziľudských vzťahoch sa použitie násilia všeobecne úplne neodsudzuje. Ak človeka niekto fyzicky napadne alebo ho ohrozuje, je prípustné, aby použil násilie na svoju obranu; ak slovné výmeny prerastú do traumatizujúceho alebo urážlivého konfliktu, sú akceptované hrozby slovom aj gestom a v extrémnych prípadoch aj mierne fyzické násilie, napríklad podržanie alebo postrčenie, ak to zabráni vážnejšiemu násiliu.
„To všetko sa v našej kultúre označuje slovnými spojeniami ako „rázne zakročiť“ alebo „niekoho sa zastať“. Tlač pritom občas pri videách z mestskej dopravy takýchto ľudí oslavuje ako „hrdinov“, ktorí niekoho „zachránili“.“
Pacifizmus je v bežnom politickom diskurze rovnako cudzí ako princíp nenásilia v bežnej diskusii o morálke. Už sama štruktúra našich štátov stojí na otázke, kto, prečo a ako môže získať donucovaciu moc aj voči jednotlivcovi. Deľba moci je zároveň rozdelením právomoci vynucovať si poslušnosť ovládaných. Zástancovia nenásilia a pacifisti preto nemôžu mať v láske ani samotné štáty.
Napriek zákazu používania násilia medzi štátmi zakotvenému v Charte OSN prebiehajú dnes na svete desiatky ozbrojených konfliktov. Politická diskusia v prípade Ukrajiny, Iránu či Palestíny sa pritom točí okolo toho, za akých podmienok by sa mali skončiť – nie okolo toho, či sú v zásade prípustné. Všetci predpokladajú, že môžu existovať legitímne vojny.
Sú pacifisti hlúpi?
Presvedčení zástancovia nenásilia a pacifizmu sú preto tomuto spoločenskému svetu cudzí a verejnosť ich v tomto zmysle právom označuje za „odtrhnutých od reality“. Narážajú totiž na základný predpoklad bežného diskurzu v morálke a politike — že násilie je niekedy ospravedlniteľné — a tento predpoklad odmietajú.
V súkromných konfliktoch môžu pôsobiť len vlastným príkladom. Ten, kto zásadne odmieta akúkoľvek formu násilia, nemôže akceptovať ani prísne rodičovské napomenutie, nemal by si vôbec zapnúť nedeľnú detektívku a na futbalovom štadióne nebude jasať nad tým, že jeho mužstvo porazilo iné.
Do politického diskurzu, ktorý sa v podstate zaoberá len spôsobmi použitia násilia a ktorý sa v prípade vojny mení na propagandistickú šou, kde jedni sú „vojnovými zločincami pohŕdajúcimi ľuďmi“ a druhí „obrancami slobody“, pacifista vôbec nemôže vstúpiť.
Ak sa napriek tomu zapojí do diskusie, hovorí o spravodlivom vyvažovaní záujmov ako predpoklade mieru a uvádza fakty týkajúce sa konfliktu. Už v tejto chvíli má šťastie, ak ho označia len za „obhajcu diktátorov“ alebo „sluhu“ akejkoľvek imperiálnej mocnosti; jeho výzva na mier sa interpretuje ako náklonnosť jednej zo strán. Pacifista v skutočnosti nemôže do diskusie o vojne prispieť ničím iným než poznámkou, že takáto diskusia by vôbec nemala existovať.
Zdá sa, že zástancovia nenásilia sa vzdávajú akéhokoľvek skutočného vplyvu na priebeh a výsledok aktuálnych diskusií. Prečo to robia? Dá sa takto dosiahnuť mier? Sú kazatelia nenásilia jednoducho hlúpi ľudia?
Nie. Pacifisti vedia niečo, čo verejnosť nevie. Ich presvedčenie, že násilie nemôže byť nikdy ospravedlniteľné, vyrastá z hlbokého mravného princípu – kým všetci ostatní vedia pre použitie násilia nachádzať len pragmatické dôvody.
Spolupatričnosť nadovšetko
Pacifisti veria, že svet je niečo, nad čo sa treba povzniesť – a tomu musí zodpovedať aj správny princíp nášho konania. Nenásilie je morálny princíp. Ako taký si nárokuje byť najvyšším meradlom – kritériom, ktoré možno uplatniť na všetky človekom vytvorené situácie a pomery, aby sa posúdila ich oprávnenosť.
Pacifista je teda niekto, kto dospel ku konečnému poznaniu, ktorému sa má teraz podriadiť všetko na svete. Musel preto dospieť k úsudku o svete ako celku a o jeho zmysle či nezmysle. Na to musí filozofovať alebo prijať náboženskú vieru – prípadne – čo je tiež možnosť – akceptovať filozofiu ako svoju formu náboženstva, ako poslednú poistku.
Čo je tým definitívnym poznaním pacifistu? Môžeme ho odhaliť tak, že sa spýtame, aký zámer stojí za požiadavkou nenásilia. Násilie vzniká vtedy, keď niekto nedokáže presadiť svoj záujem presviedčaním a spoluprácou a nechce to akceptovať.
Bežní ľudia aj reálni politici sa často správajú tak, že si nájdu racionálne zdôvodnenie použitia násilia – v medziľudských vzťahoch aj medzi štátmi. Spoluprácu a presviedčanie pomocou argumentov si v prípade pochybností cenia menej než presadenie vlastného záujmu. Spolupatričnosť s druhým človekom cítia len dovtedy, kým je to pre nich výhodné.
Základný princíp je tu egoistický: ide im síce o veci, ale len pre seba. Jediné, čo sa pri tejto mentalite v prípade konfliktu nemusí obhajovať, čo v ich očiach predstavuje absolútnu hodnotu, je uspokojenie vlastných záujmov.
Aký by to bol človek, ktorý by sa po tom, ako jeho argumenty a ponuky na spoluprácu nepriniesli ovocie, vzdal svojho záujmu? A ktorý by každému štátnikovi poradil, aby v rozhodujúcej chvíli neodrazil útok na svoju krajinu? Lebo presne to znamená dôsledne odmietnuť použitie násilia – a tým v prípade konfrontácie, ktorá by inak nemusela prerásť do konfliktu, prenechať priestor násilníkom.
Musel by to byť človek, ktorý považuje niečo za dôležitejšie než ktorýkoľvek zo svojich vlastných záujmov alebo ktorýkoľvek mysliteľný záujem štátu. Zástanca nenásilia sa rozhoduje nikdy nevzdať spolupatričnosti s druhým, aj keď ho ten druhý do niečoho núti, zraňuje ho alebo inak obmedzuje. Spolupatričnosť musí byť pre pacifistu absolútnou hodnotou – ba čo viac, musí ju prežívať ako motivujúcu, povznášajúcu a obohacujúcu: ako lásku.
V láske prekonať svet
Pacifista je niekto, kto vidí sám seba v láske a zostane v nej, nech sa deje čokoľvek. Je existenčne presvedčený, že „nenávisť sa nikdy neskončí nenávisťou, ale len láskou“ a že on sám je buď milovaný Bohom, alebo – v budhistickom variante – môže svoje utrpenie prekonať pestovaním lásky ku všetkým bytostiam.
Pacifistom ide o utváranie milujúcej duše, života naplneného láskou a – pokiaľ môžu – aj milujúceho spoločenstva. Nie sú to stranícki politici. Takýchto ľudí možno vždy spočítať na prstoch jednej či dvoch rúk.
Sú to radikáli, ktorí odmietajú svet taký, aký je, a vyzývajú ho, aby sa riadil rozumom lásky a zanechal svoje racionálne ospravedlnenia násilia. Takíto ľudia takmer neexistujú. A predsa sa zdá, že práve oni sú tými príkladmi, okolo ktorých sa točia dejiny.
A nešetrime „ľudí tohto sveta“ medzi nami pred touto pravdou: medzi pacifistami neexistuje vojna. Mravne správna otázka preto neznie, kedy sa pacifisti konečne naučia akceptovať násilie, ale ako dlho ešte potrvá, kým sa pacifistom stanem aj ja.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z nemeckej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.