Inšpirácie

Z poslednej možnosti vzniklo úspešné rodinné včelárstvo. Tibor Vargapál o kočovaní so včelami, stovkách úľov aj 20-hodinových pracovných dňoch (Rozhovor)

Včely boli súčasťou jeho života od detstva. To, čo sa začalo na gazdovskom dvore jeho deda, sa po desaťročiach premenilo na profesionálne rodinné včelárstvo, ktorého medy dnes získavajú ocenenia na prestížnych svetových súťažiach. S Tiborom Vargapálom sme sa rozprávali o jeho včelárskych začiatkoch, rodinnej tradícii, profesionálnom včelárení, kočovaní za znáškou, výnimočných druhoch slovenského medu aj jeho svetových oceneniach.

Epoch Times Slovensko: Ako sa začala vaša cesta k včelárstvu?

Tibor Vargapál: Bolo to dané tým, že sme mali včely priamo na dvore, v záhrade. Dedo bol gazda. Bol agronómom na družstve, ale predtým, než to prevzali komunisti, bol súkromne hospodáriacim roľníkom.

Na dedinských dvoroch mali vtedy viac-menej všetko. Boli tam kravy, ošípané, husi, sliepky, morky, zajace, holuby, na čo si len spomeniete. A boli tam, samozrejme, aj včely. Tie boli súčasťou gazdovstva. Kedysi, pred 150 či 200 rokmi, boli včely skoro na každom dvore. Vraj ich mal aj Ľudovít Štúr. Postupne sa to však zredukovalo a dnes už v niektorých dedinách včely úplne chýbajú.

Keďže dedo včely mal a my sme žili na tom istom dvore spolu s rodičmi a s dedom, boli pre nás prirodzenou súčasťou života. Tak ako sme si zvykli na sliepky, ošípané či kravu, zvykli sme si aj na včely. Preto si ani nepamätám, kedy presne ten kontakt vznikol. Včely boli v záhrade a my sme tam chodili, takže to prišlo úplne prirodzene. Pamätám si skôr obdobie, keď sme už s dedom pri včelách pracovali a on nám hovoril, čo máme robiť. Mohol som mať osem či deväť rokov. Skôr asi nie.

Tá tradícia teda ide od deda. Pred ním mal včely, samozrejme, aj jeho otec a ďalší predkovia. Keď to počítam od deda, je to už viac ako storočná tradícia. Dedo žil dlho, dožil sa skoro stovky a pracoval približne do 95 rokov. Včely mal odmalička, takže len on sám sa im venoval viac ako 80 rokov.

Mal ich celý život, približne 40 úľov. Na také gazdovstvo to bol veľmi slušný počet. Dnes má človek pri dome väčšinou päť, desať či pätnásť úľov, ale on ich mal stabilne okolo štyridsať.

Popritom sa venoval aj iným veciam a my sme boli pestovatelia zeleniny. To bolo naše hlavné zameranie. Jeden môj pradedo bol zeleninár, druhý ovocinár a ďalší agronóm. A ja som včelár. Máme teda čisto poľnohospodárske zázemie. Pochádzame zo Zemplína, neďaleko Tokaja, čo je poľnohospodársky kraj.

Ako neskôr vzniklo rodinné včelárstvo Vargapál?

Keď sme išli na stredné školy, včelárenie už trochu ustupovalo do úzadia. Cez týždeň sme boli preč a domov sme chodili na víkendy. Cez víkendy sme však v tejto práci pokračovali.

Neskôr prišla moja vlastná práca a včelárstvu som sa venoval menej. Pracoval som na burzách, robil som technické a finančné analýzy a venoval som sa aj priamemu obchodovaniu. Mal som spoločníka, s ktorým sme podnikali. Monitorovali sme napríklad aj priebeh privatizácie a zverejňovali sme údaje. V istom momente sa však situácia zmenila, nakoniec som prišiel o prácu aj o peniaze. Prakticky o všetko.

V tom čase som mal skoro štyridsať rokov, syn bol ešte malý a nemali sme z čoho žiť. Na východe Slovenska navyše v tom čase práca nebola. Človek po štyridsiatke bol vtedy prakticky odpísaný. Asi rok či dva som si hľadal prácu, ale nič sa nedalo nájsť. Jedinou možnosťou bolo ísť niekam za hranice, čo som nechcel. Vtedy mi napadlo, že by sme mohli skúsiť včely. Bola to vlastne posledná možnosť.

Nejaké včely sme ešte mali v záhrade a ja som mal určité znalosti, takže som si povedal, že to skúsim rozšíriť a uvidíme, či sa tým bude dať uživiť. Dedo už bol v tom čase staručký a zostalo mu len pár úľov. Nakúpil som teda naraz približne 130 úľov. Dal som do toho posledné peniaze a časť bola aj požičaná.

Tak som to rozbehol. Skočil som do toho naplno. Nebola za tým nejaká romantická predstava alebo veľká láska k včelám. Išlo o existenciu. Musel som niečo robiť.

Všetci sa čudovali, že som do toho skočil takto naraz. Počet včelstiev som hneď rozmnožil približne na dvesto. Bežne sa to tak nerobí, pretože počet by sa mal zvyšovať postupne. Je to veľmi náročné a pri dvesto úľoch už musíte pracovať úplne iným spôsobom ako pri dvadsiatich. Technologicky sa to nedá porovnať. Ja som však inú možnosť nemal a potreboval som sa do toho dostať rýchlo. Od začiatku som teda naskočil na systém približne dvesto úľov, čo bolo dosť náročné.

Mal som však šťastie, že prvý rok dopadol celkom dobre. Spočiatku to pritom nevyzeralo najlepšie. Na jar bolo veľké sucho. Prvý med u nás býva repkový, ale vtedy museli repku pre sucho vyorať, pretože sa na jeseň poriadne nezakorenila. Namiesto nej však zasiali slnečnicu a tá nakoniec dopadla veľmi dobre, pretože bolo priaznivé počasie. Predtým bol ešte agát a ďalšie druhy, takže ten rok bol celkovo dobrý. Dokázal som splatiť dlhy, niečo mi zostalo a zároveň som už mal včely. Mohol som teda začať trochu investovať a celé včelárstvo ďalej rozvíjať.

Odvtedy v podstate stále investujem, aby som ho posúval ďalej. Keby ten prvý rok nebol taký dobrý, ktovie, ako by to celé dopadlo. Sú totiž aj veľmi zlé roky. Napríklad minulý rok bol veľmi slabý a medu takmer nebolo. Keby takto dopadol môj prvý rok, zrejme by som nedokázal pokračovať. Zhoda okolností mi vtedy veľmi pomohla.

Kedy ste začali so včelami kočovať?

Ďalším dôležitým míľnikom bolo práve kočovanie so včelami. Je to zároveň jedna z najnáročnejších častí tejto práce. V tom čase sme mali približne dvesto úľov priamo v záhrade. Záhrada bola veľká, mala asi 90 árov, takže priestorovo sa to dalo zvládnuť. Problém však mali susedia. Včely sú citlivé na rôzne chemické pachy a napríklad aj na alkohol, takže vznikali sťažnosti.

Nakoniec prišiel starosta a povedal nám, že s tým musíme niečo urobiť. Zákon sme pritom dodržiavali. Plot bol vyvýšený približne na štyri metre a všetko sme mali urobené tak, ako malo byť. Faktom však zostávalo, že na jednom mieste bolo dvesto úľov.

Preto sme ich museli kompletne vysťahovať mimo dvora. Dovtedy to bolo jednoduché – včely boli doma a med sme mohli hneď na mieste vytáčať. Všetko sme mali pokope. Keď sme ich presťahovali, museli sme si kúpiť auto na nakladanie a vykladanie úľov. A keď sme už auto mali, odvážili sme sa chodiť aj ďalej za znáškou.

V roku 2007 sme išli aj do lesa na medovicový med, ktorý patrí medzi najcennejšie medy. A opäť sme mali šťastie. V tom roku bolo medovicového medu extrémne veľa. Také roky prídu možno raz za život. To nás presvedčilo, že kočovanie môže byť veľmi dobré, keď vyjde. Vtedy sme ešte nevedeli, že prídu aj zlé roky, ale táto skúsenosť bola veľmi pozitívna, a preto sme pri kočovaní zostali.

Následne nás to priviedlo k tomu, že sme si otvorili obchodík s medom v Košiciach. Vďaka kočovaniu sme už mali viacero druhov medu a dokázali sme sortimentom pokryť to, čo zákazníci hľadali. Chodili sme na lipu, na medovicovú znášku aj za ďalšími druhmi medu, takže otvorenie vlastného obchodíka už dávalo zmysel.

Koľko včelstiev v súčasnosti obhospodarujete? Stále ich máte okolo dvesto alebo už viac?

Pohybujeme sa približne od 180 do 200, niekedy máme aj 220 včelstiev. Na jeseň sa počet vždy trochu zredukuje, stratia sa napríklad nejaké matky, takže sa to následne upraví. Do väčšieho počtu už nejdeme, pretože by sme to technologicky nezvládli. Skôr sa snažíme pracovať intenzívnejšie a z toho počtu včelstiev, ktorý máme, vyťažiť maximum. Keďže so včelami kočujeme, snažíme sa ich čo najlepšie využiť.

Keď už ich prevážame z miesta na miesto, chceme, aby priniesli maximum, čo sa dá. Starostlivosť je preto veľmi intenzívna a na ďalšie veci už nezostáva veľa času. Keby sme mali viac včelstiev, nestíhali by sme napríklad protirojové opatrenia. Včely by sa začali rojiť a v konečnom dôsledku by sme z toho nič nemali. Skúšali sme aj väčší počet včelstiev, ale zistili sme, že viac medu nám to neprinieslo.

Na jednu osobu je podľa mňa ideálnych približne 150 včelstiev. Kedysi boli roky, keď aj pršalo a fúkalo a človek nemohol pracovať každý deň. Tých 150 sa ešte dalo veľmi dobre zvládnuť. Pri 180 včelstvách už začínate cítiť, že nestíhate a ste nervózni. Keď sa dostanete nad 200, stačí, aby vám vypadol jeden pracovný deň, a celý reťazec prác sa naruší. Do každého úľa sa pritom musíte dostať približne každých osem dní. Pri príliš veľkom počte to jednoducho nestihnete.

Ak by ste chceli počet včelstiev ešte zväčšiť, museli by ste zamestnať ďalších ľudí?

Je to dosť ťažké. Teraz so mnou pracuje aj syn, ale zároveň sa viac venujeme medu a medovým výrobkom. Snažíme sa vyvíjať nové druhy výrobkov a rôzne medové kombinácie, takže opäť nezostáva veľa času na ďalšie rozširovanie.

Ako vyzerá váš bežný deň počas hlavnej včelárskej sezóny?

Záleží na tom, čo práve robíme a v ktorom období sezóny sa nachádzame. So včelami začíname pracovať už približne od 1. februára, pretože vtedy sa zvyčajne oteplí natoľko, že sa už niečo dá robiť. Skoro na jar sú pracovné dni kratšie. Ráno je ešte chladno a večer takisto, takže sa dá pracovať povedzme od deviatej či desiatej.

Keď však príde apríl a začne sa štandardná sezóna, práca trvá 16 až 18 hodín denne. Niekedy pracujeme aj sedem dní v týždni a takto to pokračuje prakticky až do septembra.

Keď kočujeme so včelami, pracovný deň sa môže predĺžiť dokonca na 20 či 21 hodín. Musíme pritom aj dochádzať. Ja bývam v Košiciach a do rodičovského domu, kde máme včely, je to približne 70 kilometrov.

Ako sa volá obec, kde máte včely?

Hraň. Je to neďaleko Tokaja. Vzdušnou čiarou sme od Tokaja približne osem kilometrov. Buď dochádzame tam, alebo keď so včelami kočujeme, ideme priamo na miesto, kde sú práve umiestnené. Začíname skoro ráno, približne o šiestej či siedmej. Väčšinou vyrážame ešte skôr, pretože cesta trvá asi hodinu a treba pripraviť aj auto, aby sme už okolo siedmej boli na stanovišti.

Potom pracujeme celý deň, až kým nás včely prakticky nevyženú. Približne hodinu pred zotmením začínajú byť nervózne a chcú mať pokoj, takže vtedy prácu pri úľoch ukončíme.

Keď však kočujeme, tým sa deň ešte nekončí. Povedzme, že v lete vyberáme med a pri včelách skončíme okolo siedmej alebo pol ôsmej večer. Potom ideme pripraviť veci na kočovanie a približne o ôsmej začíname nakladať včely. Nakladáme približne do desiatej večer. Potom ich prevezieme, čo môže trvať hodinu až hodinu a pol. Skoro ráno, približne o pol štvrtej alebo o štvrtej, už opäť vstávame. Niekedy teda spíme len dve či tri hodiny.

Na druhý deň pokračujeme. Vrátime sa, pracujeme až do večera a potom znovu nakladáme. Takto to ide dookola. Kočovanie je podľa mňa najťažšia práca vo včelárstve. Nikdy neviete, čo sa vám môže stať. Robíte po nociach, po celodennej práci, keď je už človek unavený, a napriek tomu musíte pokračovať. Kočovanie preto nemám rád. Ale musím ho robiť.

Čo je na práci so včelami pre vás najkrajšie a čo, naopak, považujete za najnáročnejšie?

Kočovanie je najhoršia robota. Náročný je však aj záver sezóny. V tomto období včely sliedia. Keď je sucho a už nemajú v prírode prakticky nič, veľmi ťažko sa s nimi pracuje. Otvoríte úľ a za chvíľu ich tam máte plno. Nie je to príjemná práca a navyše je už človek po celej sezóne unavený.

Presným opakom je jar, keď sa sezóna začína. Počas decembra a januára človek zabudne na to zlé a už v januári sa nevie dočkať, kedy začnú včely opäť lietať. Jar je krásna tým, že ožíva príroda. Keď sa postupne dvíha teplota, začne voňať zem. Zem má takú zvláštnu vôňu. Vidíte včely, ako lietajú a na nožičkách majú peľ – žltý, oranžový, rôznych farieb. Je to veľmi pekné.

Na začiatku sezóny sú včelstvá ešte slabšie a práca je príjemná a ľahšia. Postupne sa rozširujú a všetko ide pomerne rýchlo. Neskôr však prídeme do fázy, keď už treba vyberať med. Začína byť horúco a med je ťažký. V máji už treba robiť protirojové opatrenia a zároveň vyberať med. Celý máj sa preto pracuje prakticky bez prestávky.

Keď sa presúvame autom z jedného stanovišťa na druhé, často sa najeme priamo počas cesty. Prídeme na stanovište a hneď pokračujeme v práci, pretože musíme všetko stihnúť. Jednotlivé rastliny totiž kvitnú rýchlo za sebou. Napríklad odkvitá repka a už začína agát. Niekedy sa tieto obdobia dokonca prekrývajú. Vtedy musíme repkový med čo najrýchlejšie vybrať, pretože včely už začínajú nosiť agátový nektár.

Ak ho donesú k repkovému medu, stále sa to počíta ako repkový med, nie ako čistý agátový. A agátový med má inú hodnotu. Preto musíme repkový med vybrať čo najskôr, aby sme následne mohli získať čistý agátový med. Vtedy sa doslova bojuje o každú minútu. Je to stresujúce, pretože keď máte obísť dvesto úľov a v každom môže byť 40, 50 či dokonca 60 kilogramov medu, nedá sa to urobiť rýchlo.

Sezóna sa tak postupne mení na poriadnu drinu. Máj, jún a júl sú veľmi náročné mesiace. V auguste už človek pokračuje so zaťatými zubami, pretože sezónu treba dokončiť. Včely treba liečiť, kŕmiť a pripraviť na zimu. V tom období už človek skôr dobieha všetko, čo je potrebné dokončiť. Už to nie je práca, na ktorú sa teší. Po celej sezóne potrebuje oddych.

Pri takom veľkom množstve včelstiev je to zrejme úplne iné, ako keď má človek včely len ako koníček.

Presne tak. Keď máte včely ako koníček, môžete k nim ísť vtedy, keď chcete. Ja si veľmi vyberať nemôžem. Teraz si ešte môžem vybrať napríklad podľa horúčav. Keď bolo okolo 40 stupňov, k včelám som nešiel. V ochrannom odeve sa pri takej teplote jednoducho nedá vydržať a ani včely také horúčavy nemajú rady. Pre človeka by to navyše mohlo byť zdravotne nebezpečné.

Preto pracujeme približne do 30 stupňov. Keď je teplejšie, už sa snažíme nepracovať. V máji si to však často dovoliť nemôžeme. Vtedy sa musí pracovať, pretože všetko kvitne a jednotlivé práce na seba bezprostredne nadväzujú.

Ku koncu sezóny už môžeme dni vyberať podľa počasia. Keď vieme, že jeden deň bude príliš horúco a ďalšie dni majú byť chladnejšie, prácu si podľa toho rozdelíme.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK